27. septembra 2024
Hilaire Belloc vo svojej Kríze civilizácie presvedčivo tvrdí, že za moderné sociálne a hospodárske problémy bezprostredne môže protestantské odmietnutie katolíckej Cirkvi. Belloc za najpálčivejší ekonomický problém považuje skutočnosť, že drvivá väčšina ľudí nemá iný zdroj príjmu ako mzdu, ktorú im vypláca mala skupina vlastníkov, ovládajúcich drvivú väčšinu výrobných prostriedkov. Túto životnú závislosť Belloc nazýva „proletárstvom“. A hoci moderní, zárobkovo činní ľudia majú garantované rôzne politické práva, úplná ekonomická sloboda je im nedostupná, pretože sú príliš existenčne závislí od tých, ktorí im platia mzdu.
Tento problém, ako môžete správne poznamenať, opísal aj Marx. Lenže Marx a komunisti tvrdia, že fundamentálnym zlom je samotné súkromné vlastníctvo majetku. Belloc na rozdiel od nich nevidí problém v tom, že kapitál vlastnia súkromné osoby, ale že v spoločnosti je priveľa ľudí závislých len na svojej výplate. Kto pozná dejiny Európy, a Belloc bol veľkým znalcom dejín, vie, že to nebolo vždy tak. Koncom stredoveku mala Európa vykročené k spoločnosti, v ktorej bude dominovať slobodná roľnícka trieda vlastníkov. Tento vývoj však zhatil nástup protestantizmu a okolo roku 1900 trieda roľníkov na starom kontinente úplne zmizla a nahradili ju bezzemkovia, ktorí boli vrhnutí do papule mocnejúceho kapitalizmu. Ako sa zo slobodného roľníka 16. storočia stal mestský proletár 19. storočia?
Belloc hovorí, že podstatou tejto zmeny transformácie bola zmena v spoločensko-hospodárskych vzťahoch. Tie boli založené na statuse (postavení), ale tento koncept bol opustený a prešlo sa k vzťahom založeným na zmluve.
Pojem status, ktorý Belloc považuje za jadro stredovekých sociálno-ekonomických vzťahov, je potrebné trochu objasniť. Význam je odvodený od slova „postavenie“. Postavenie človeka je jeho ustáleným stavom (v texte budeme ďalej používať slovo status – pozn. aut.). V našej pôvodnej kresťanskej spoločnosti – spoločnosti, ktorá dosiahla svoj rozkvet v stredoveku – bol status všadeprítomný a stal určujúcim charakterom celej našej spoločnosti. So statusom boli neodmysliteľne zviazané povinnosti, práva, výhody a bremená, ktoré boli všeobecne známe a do značnej miery pevné a nemenné; pretože duchovnou silou a motívom celého podnikania bola túžba po istote: túžba urobiť život znesiteľným po materiálnej stránke, aby sa vytvoril priestor, ako hovorí katolícka Cirkev, pre spásu duší. Status vzišiel zo silnej, inštinktívnej požiadavky katolíckej spoločnosti na stabilné sociálne vzťahy medzi ľuďmi, a čo bolo oveľa dôležitejšie, na stabilitu a dostatočnosť živobytia pre čo najväčší počet rodín v komunite. Hoci to marxistickí historici, ktorí ovládli univerzity popierajú, v stredoveku si bol človek istý svojím postavením, mal dedičný majetok a nemohol byť len tak ľahko zbavený pôdy alebo majetku všeobecne. Mal istý status.
V tradičnom usporiadaní existovali tri základné spoločenské stavy alebo ak chcete triedy, či stavy stredovekej spoločnosti: tí, ktorí bojujú; tí, ktorí sa modlia; a tí, ktorí pracujú. Toto rozdelenie nachádzame u Alfréda Veľkého, ktorý ho spravil v 9. storočí vo svojom komentovanom preklade Boethia. Kráľ v štáte potrebuje gebedmen, fyrdmen, weorcmen – „mužov modlitby, vojny, mužov práce“. To reflektuje tri základné stavy stredovekého sveta: šľachtu, duchovenstvo a roľníctvo. To je teória, v realite toto členenie bolo v niektorých krajinách komplikovanejšie. Stavy a ich klasifikácie sa v priebehu stredoveku vďaka záľube vtedajších intelektuálov triediť a klasifikovať skomplikovali.
Je dôležité si uvedomiť, že rozdiely v postavení neboli nevyhnutne triedne rozdiely založené na majetku. Stredoveké stavy boli klasifikované funkčne, nie podľa majetkových tried. Funkcie boli relatívne stabilné a pomerne zreteľne pridelené príslušnému stavu – zvykom a potvrdené zákonom.
Napríklad stredoveký roľník mal svoju pôdu prenajatú od pána. Na rozdiel od dnešných vzťahov medzi vlastníkom a nájomcom nevznikal stredoveký nájom obyčajnou, hocikedy vypovedateľnou zmluvou medzi pánom a sedliakom, ako to poznáme dnes. Nájomné zmluvy boli zvyčajne uzatvárané na generácie, v niektorých prípadoch na stáročia; nájomné bolo stanovené podľa zvykového práva a nebolo možné ho meniť. Roľník mal určité povinnosti voči pánovi, ktorý bol svetským vládcom na danom území, ale mal aj určité neodňateľné práva – pán od neho nemohol požadovať viac, ako dovoľoval zvyk. Stav roľníka bol stabilný. Bez ohľadu na to, čo sa stalo, nemohol byť len tak vyhnaný z prenajatej pôdy.
Privilégiá mala samozrejme a najmä aj šľachta. Keďže titul bol dedičný, šľachtic sa nemusel báť straty svojho majetku. Šľachtic na rozdiel od sedliaka neplatil dane, ale na oplátku bolo jeho povinnosťou ísť a ak bolo treba položiť aj život v milióne viac menej malicherných ozbrojených sporov, ktoré medzi sebou králi a kniežatá viedli. Ale presne vedel, aké sú jeho povinnosti a privilégiá.
A hoci v dôsledku nepredvídateľných výkyvov počasia, neúrody, morových nákaz a nikdy neutíchajúcich vojen existovali aj výnimky, stredoveký život sa v princípe vyznačoval veľkou stabilitou. Sociálno-politické vzťahy totiž neurčovali individuálne zmluvné dohody medzi jednotlivými ľuďmi, ale zaužívané vzťahy medzi rôznymi stavovskými skupinami. To je dôvod, prečo bola stredoveká spoločnosť a jej ekonomika vo svojej podstate stabilná. To platí pre každú kultúru, kde je status prevládajúcou normou sociálnej interakcie. Ľudia a ich individuálna situácia je nestabilná, no status napriek tomu umožňuje určitý druh stability. Tradičná ekonomika je vo svojej podstate stabilná, pretože tradičné spoločnosti si zachovávajú status na dedičnom základe.
Bez ohľadu na to, čo si myslíme o moderných ekonomikách, je nepopierateľné, že naše moderné kapitalistické hospodárstvo je nepredvídateľné a vo svojej podstate absolútne nestabilné. Naviac, dnes už stačí, keď sa v novinách objavia nejaké dohady a špekulácie a hodnota akcií, podielov, komodít i realít sa môže zo dňa na deň radikálne zmeniť, hoci by sa aj tie dohady nakoniec nepotvrdili. Belloc tvrdí, že táto nestabilita súvisí s tým, že status sa sociálno-ekonomických vzťahoch nahradil zmluvou – kontraktom.
Kým status označuje zvyky vymedzujúce vzťahy medzi rôznymi skupinami, zmluva označuje to, na čom sa dohodli dvaja jednotlivci. A pretože ústredným bodom zmluvy sú jednotlivci a nie skupiny, pomer síl jednotlivcov uzatvárajúcich zmluvu môže byť priepastný a slabšia strana kontraktu môže byť a býva vystavená vykorisťovaniu. V spoločnosti charakterizovanej statusom je rovnováha moci medzi dvoma stranami určená povinnosťami a privilégiami spojenými s každým statusom. Keď sa status stratí a nám ostanú len zmluvné dohody, komutatívna spravodlivosť dohody je určená výlučne silou, ktorú majú zmluvné strany. Nie je to také zlé, keď zmluvu uzatvárajú jednotlivci s rovnakou mocou – povedzme dvaja občania s približne rovnakým majetkovým postavením. Keď sa však zmluva uzatvára medzi človekom a obrovskou korporáciou alebo človekom a iným človekom s extrémnou mocou, menšia, slabšia strana neraz pristúpi na nevýhodný kontrakt.
Typický príklad je úžera. Ak chce chudák jesť, musí súhlasiť s podmienkami silnejšej strany, či už sú alebo nie sú spravodlivé. V spoločnosti, ktorá je založená na statuse, bolo určite tiež veľa ekonomicky slabých jednotlivcov s malým ekonomickým vplyvom, ale individuálna slabosť bola vyvažovaná mocou skupiny a jej privilégií. Hoci jednotliví roľníci mali malú moc, ich kolektívne postavenie bolo chránené zakorenenými zvykmi ktoré boli vynucované zákonom. Všeobecne sa chápalo, že roľníci môžu mať len špecifické povinnosti a bremená, ale nesmú na nich byť uvaľované iné. V stredoveku nikto nekonal všeobecné odvody, a nenútil sedliakov, aby zobrali zbrane a šli bojovať za miestneho pána. A hoci to v princípe mohli ísť urobiť, nebolo to ich stavovskou povinnosťou.
Ak by sa zemepán pokúsil vymáhať povinnosti nad rámec toho, čo uznával zvyk, tieto by boli na súde zrušené, pretože na súde v konečnom dôsledku nestál jeden roľník proti jednému zemepánovi, ale celý roľnícky stav s dedičnými privilégiami a právami. Keď však status ustúpil zmluve, roľník už nemal žiadnu páku, z ktorej by mohol trvať na svojich zvykových právach. Stál sám pred statkárom. Namiesto toho, aby jedna trieda alebo stav rokoval s inou o podmienkach stanovených zvykom – o podmienkach, ktoré chránili privilégiá každého z nich – je teraz malý človiečik pred veľkým človekom nahý a môže dohodnúť len toľko, koľko ako jednotlivec dokáže, čo nie je veľa. Skupinový status priznávaný rôznym triedam v starom systéme umožňoval väčšiu rovnosť v ich sociálno-ekonomických vzťahoch, než akú majú dnes.
Moderné ekonomiky sú vo svojej podstate nestabilné. Majetok má dnes oveľa väčšiu likviditu, čo znamená, že ho možno veľmi jednoducho previesť na niekoho iného. Za starých čias, keď väčšina majetku bola zamknutá v dedičnom vlastníctve pôdy, to tak ľahko nešlo. Väčšia likvidita moderného bohatstva znamená nárast ekonomickej nestability. V systéme statusu bolo pre rodinu dosť ťažké prísť o pôdu, ktorá bola považovaná za dedičnú. Pretože pôda (a tým aj majetok) sa mohla bezpečne odovzdávať z generácie na generáciu, vlastníci pôdy zase mohli svojim roľníkom ponúknuť bezpečný nájom na celé generácie s pevným nájomným a záväzkami počas trvania prenájmu. Predstavte si istotu, ak by vaše výdavky boli viac-menej fixné na 99 rokov!
Avšak akonáhle status ustúpil kontraktu, majetok sa stal likvidnejším – tekutejším, menej stabilnejším a menej istejším. Rodina veľmi bohatá v jednej generácii a skrachovaná v ďalšej nevyvoláva zdanie statusu – postavenia. Keď bol majetok uvoľnený pre špekulatívne investovanie, niektoré rodiny skrachovali, niektoré zbohatli. Rastúca likvidita majetku znamenala, že výhody statusu nebolo možné prenášať ďalej. Zo slobodného roľníka sa postupne stal mestský proletár bez pôdy, zatiaľ čo bohatstvo sa hromadilo v rukách najúspešnejších – a bezohľadných – špekulantov.
Mohli by sme tiež poznamenať, že zrušenie záväzkov na základe statusu síce oslobodilo sedliakov od určitých povinností voči vlastníkom pôdy, no zároveň ich vystavilo vykorisťovaniu zo strany štátu. Vo Francúzsku revolučná republika zrušila všetky feudálne povinnosti a záväzky v auguste 1789. Princípom bolo, že oslobodí tretí stav od záväzkov voči šľachte; odstránením feudálnej povinnosti by roľnícka trieda získala viac slobody. Revolucionári však zabudli, že feudálny stav okrem uvalených povinností zahŕňal aj privilégiá, ktoré nebolo možné upierať. Napríklad podľa zvykového práva francúzski roľníci podliehajúci svojmu pánovi mu museli odvádzať určité množstvo neplatenej práce, zvyčajne išlo o údržbu ciest, stavbu mostov a podobné účely. V predvečer revolúcie predstavovala táto povinnosť strašných desať dní v roku. Toto privilégium však na druhej strane znamenalo, že je tu 355 dní v roku, na ktoré pán nemá právny nárok. Keď boli zrušené všetky feudálne záväzky, zakazovalo to pánovi nárokovať si desať dní služby, no zároveň padlo privilégium, že roľník – teraz občan – nemôže byť odvedený pracovať pre štát na oveľa viac ako 10 dní do roka. Boli zrušené stavovské povinnosti, ale aj garantované privilégiá. Len štyri roky po zrušení feudálnych záväzkov Francúzska republika v auguste 1793 vypísala Levée en masse – všeobecné odvody. Odvody dali Francúzskemu štátu k dispozícii jeho mužskú populáciu takým spôsobom, aký by pri zachovaní stavov bol absolútne neprestaviteľný.
Zákon vyhlasujúci odvody znie:
Od teraz až do času, kým nebudú nepriatelia vyhnaní z územia Republiky, sú všetci Francúzi permanentne odvedení pre vojenskú službu. Mládenci budú bojovať; ženatí muži budú vyrábať zbrane a dopravné prostriedky; ženy budú vyrábať stany a odevy a budú slúžiť v nemocniciach; deti budú meniť staré handry na bielizeň; starci sa vyberú na verejné priestranstvá, aby povzbudili odvahu bojovníkov a kázali nenávisť ku kráľom a jednotu republiky.“
Roľníci, ktorí kedysi nariekali nad desaťdňovou povinnosťou, teraz strávili dvadsať rokov vo vojenskej službe. V starom režime poddaní vedeli, aké povinnosti majú, ale vedeli aj to, k čomu nemôžu byť nútení. Akonáhle status ustúpil zmluve, z občana sa skutočne stáva tabula rasa, čistý stôl, na ktorý môže štát načmárať svoju víziu, a ak to bude potrebné, aj krvou. Pod stavovským režimom, s jeho rôznymi triedami a starostlivo definovanými povinnosťami a privilégiami, ani ten najkrutejší a najtyranskejší kráľ nedokázal postaviť„všetkých Francúzov“ do trvalej vojenskej služby. Ale zavedením zmluvy je občan pred mocou štátu bezbranný, rovnako ako je bezbranný pred mocou vlastníka pôdy alebo korporácie.
V časoch, keď status hral rolu vo formovaní spoločensko-hospodárskych pomerov, v štáte bývala integrita konkrétnej skupiny alebo triedy chránená rôznymi sprostredkovateľskými orgánmi, ktoré boli poverené udržiavaním zvykov spojených s každou triedou. Najznámejšie z nich boli cechy, ktoré chránili remeselnícku triedu v mestách, a zachovávanie zvykových zákonov na vidieku, podľa ktorých bola držba pôdy pevná a dedičná. Človek mohol patriť k ľubovoľnému množstvu orgánov, z ktorých všetky mu udeľovali skutočné zákonné práva, ktoré musel rešpektovať štát – práva získaval ako poddaný nejakého mesta, ako občan slobodného mesta, člen cechu, nájomca alebo ten či onen prenajímateľ tej či onej domény, práva spojené s bývaním pri potoku, alebo pri moste a pod. A samozrejme, práva katolíka so všetkými ochranami a privilégiami, ktoré má kresťan. Spoločnosť bola prerastená orgánmi, ktorých účelom bolo kontrolovať vzájomnú konkurenciu a chamtivosť vytvorením niekoľkých vrstiev sociálnej izolácie medzi človekom a štátom. V kráľovstve, kde vládne status, stanovuje status každého človeka obmedzenia toho, čo od neho štát môže požadovať, a prirodzene drží na uzde rozpínavú moc vlády.
Samozrejme, keď koncept spoločnosti vytvorenej na základe zmluvy začal vytláčať status, zákon začal tieto sprostredkovateľské orgány rušiť a štát čoraz viac začal konať priamo proti svojim občanom. Po zrušení všetkých starých cechov, spolkov a zvykov je každý človek pred mocou štátu nahý a bezbranný a nedokáže toho dohodnúť veľa. Zdá sa vám, že odovzdať polovicu zo svojej mzdy štátu vo forme daní a odvodov je pre vás priveľké bremeno? Je to svojho druhu kontrakt medzi vami a štátom a vaše postavenie v tejto zmluve reflektuje vašu moc. Ak bude štát potrebovať, a verte že bude, zvýši dane o ďalších dvadsať percent a vy s tým neurobíte vôbec nič.
Čo to znamená pre modernú ekonomiku? Znovuzavedenie cechov, ani moderné odborové hnutie, ktoré je biednou napodobeninou cechového systému nás nedostane tam, kde by sme mali byť. Podľa konceptu zmluvy je jediným uznaným statusom človeka status občana, a v tomto je každý občan rovný všetkým ostatným a nad všetkými stojí omnipotentný (všemocný) štát, ktorý, aspoň podľa klamstiev prednášaných vo volebných kampaniach, chce občanovi slúžiť a starať sa o neho. Lenže, nechce. Európsky starý režim určite nebol dokonalý; trpel vážnymi chybami, najmä na konci svojho života, keď už nerozumel dôvodom vlastnej existencie. Nemožno však poprieť, že starý systém statusu poskytoval úroveň ekonomickej bezpečnosti, akú si dnes možno len ťažko predstaviť.
Belloc tvrdí, že je teda potrebný postupný návrat ku spoločnosti postavenej na koncepte statusu. Návrat k situácii, v ktorej sa človek nepovažuje len za ekonomickú jednotku alebo jednotlivca, ale ako súčasť skupiny s pevným, známym statusom. Triedne rozdiely nemusia byť založené na bohatstve; pôvodným stredovekým ideálom, ktorého príkladom sú tri stavy, bol triedny systém založený na funkcii, kde sú povinnosti a privilégiá jasne definované a môžu vytvoriť skutočnú podmienku trvalej ekonomickej stability pre príslušníkov daného stavu. Len taký systém nás ochráni pred nestabilitou a vykorisťovaním, ktorými trpíme v spoločnosti vybudovanej na základe zmluvy.
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!
