Ilustračný obrázok: flickr
Ak niečo skutočne vystihuje súčasný trend v oblasti médií, kultúry a životného štýlu, tak je to určite povrchnosť a skratkovitosť. Povrchnosť v názoroch. Povrchnosť vo vzdelaní. Povrchnosť v humore. Povrchnosť vo vzťahoch. Ale predovšetkým povrchnosť v zásadách. Najhoršie dôsledky má povrchnosť voličov, povrchnosť v politike sa stala normou.
Kde hľadať príčiny?
Možno v informačnom, respektíve podnetovom zahltení, v neprestajnej záplave rozličných podnetov, ktoré nestíhame hlbšie spracovať. A tak sa potom dotknú nášho povrchu, odrazia sa alebo plytko preniknú, a sú prehlušené ďalším impulzom. Na hlbšie spracovanie nám nezostáva čas a postupne sa možno aj stráca schopnosť niečo hlbšie spracovať. Narazíme na niečo zložitejšie a náš mozog ochotne preskočí na ďalší povrchný podnet.
V každom prípade povrchnosť je odrazom hektickej doby a času v ktorom žijeme a naše duchovné a psychické spracovanie množstva podnetov vedie k multitaskingu, ktorý sa najlepšie odráža v krajnej podobe v ADHD. Možno sa spoliehame na referencie celebrít, namiesto toho aby sme si urobili názor sami, hoci vieme, že ide o dobre zaplatenú reklamu. Masovosť a povrchnosť je skrátka všade okolo nás.
Krížovku nelúštim z hlavy, ale to, čo neviem, nájdem v mobile. Knihu nečítam, lebo obrazovky mi to nahradia. Niekedy je dobré vidieť len povrchové štruktúry, ktoré zakrývajú zhnité jadro a na to sa možno spoliehajú elity, ktoré nám ponúkajú obal, textúru, odlesk a nepúšťajú nás pod povrch zámerov a stratégií. Väčšina z nás sa necháva vábiť rýchlymi a povrchnými až skratkovitými udalosťami a heslami, programami a zastieracími manévrami, veľakrát stratégovia pošepnú zástupné problémy a udalosti, ktoré účinne odvedú pozornosť od podstaty. Pri postupujúcej digitálnej demencii sa to bude dariť čoraz jednoduchšie a o pár generácií budeme bezbreho hltať virtuálnu realitu a produkty umelej inteligencie v náručí humanoidného robota, nahrádzajúceho teplo domova.
Ako liečiť povrchnosť? To je otázka!
Ale ktovie… Možno naši pravekí predkovia boli pri love rovnako bombardovaní čuchovými, zvukovými, optickými a ďalšími podnetmi, ktoré my už ani nedokážeme vnímať. Na druhej strane ich museli vyhodnocovať a tie dôležité hlbšie spracovávať, pretože to mohla byť otázka života alebo smrti.
Plus, na rozdiel od nás, poznali večerný súmrak, nočnú tmu, ticho, momenty, keď sa mohli ponoriť hlbšie do prežitého.
Dušan Piršel
PS: V našom Inštitúte pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím, 
na tento jav myslíme v rámci pedagogicko – výchovnej a voľnočasovej rehabilitácie. Vyhýbame sa povrchnosti a vedieme k tomu aj našich žiakov, aby dokázali zo života vyťažiť čo najviac.
Dodatok Mariána Moravčíka:
V tejto súvislosti mi prišli na um dva citáty slávnych ľudí, so vzájomne zdanlivo rozporným významom.
Prvý je od Leonarda da Vinci: „Netrpezlivosť, rodná sestra hlúposti, obdivuje rýchlosť a stručnosť.“
Druhý je od Williama Shakespeara: „Stručnosť je matkou vtipu.“
Zrejme je potrebné hľadať riešenie v dialektickej jednote a smerovať k stručnému vyjadreniu dokonalej hĺbky pochopenia.
Ako to liečiť? Je možné, že o tom budem musieť napísať ďalší celý príspevok. Naša doba trpí tým, že sa kamsi ponáhľa. Nemá čas čítať dlhé texty, čo je horšie, uši nemajú čas počúvať druhých až do konca vety, a čo je ešte horšie, hlavy už vôbec nemajú čas premýšľať o tom, čo počuli. Okolie nás učí len reagovať. Hoci hlúpo, ale čo najskôr.
Človek klikne na ten palec hore (alebo dolu) a má pocit dobre vykonanej práce…
