Teologický a duchovný katolícky aspekt v Bachovej Omši h moll –

Branislav Krasnovský

12. novembra 2024  

Cirkev Kultúra

Dnes by som našim čitateľom rád predstavil podľa môjho názoru jedno z najkrajších a najvýznamnejších katolíckych hudobných diel geniálneho nemeckého hudobného skladateľa Johanna Sebastiana Bacha. Ide o Omšu h moll (Mass in B minor), ktorá je považovaná za jedno z najvýznamnejších diel západnej klasickej hudby.

Toto dielo skladal Johann Sebastian Bach niekoľko rokov a dokončil ho až v roku 1749, približne rok pred svojou smrťou. Táto omša je pozoruhodná nielen svojím rozsahom a komplexnosťou. Samozrejme je rozdelená podľa tridentskej svätej omše do niekoľkých hlavných sekcií (Kyrie, Gloria, Credo, Sanctus, Benedictus, Agnus Dei, Symbolum Nicenum, Hosana, Benedictus…), no niektorí hudobní kritici zdôrazňujú v prvom rade hudobnú meditáciu skladateľa nad textami tradičnej katolíckej svätej omše.

Väčšina hudobných kritikov a historikov je presvedčená, že až na konci svojho života spojil Johann Sebastian Bach všetky časti, ktoré vznikali v rôznom čase do jedného hudobného celku. Počas jeho života sa nikdy celá Omša H moll nehrala.

Základné informácie o Omši hmoll (lat. Missa solemnis toni Si minoris)

Toto Bachovo dielo má katalógové označenie BWV 232, vzniklo v rokoch 1724–1749 a skladateľ ho vytvoril pre drážďanský dvor. Bola vytvorená podľa katolíckeho liturgického textu svätej omše a Johann Sebastian Bach bol pri jej komponovaní ovplyvnený štýlom „style antico“. Mnoho hudobných odborníkov považuje túto Bachovu svätú omšu za jednu z najlepších barokových hudobných kompozícií. Dvojhodinový rozsah skladby je nepriamym dôkazom skutočnosti, že J. S. Bach tvoril dielo postupne a nikdy sa v celku na svätej omši kvôli svojmu rozsahu nepoužilo.

V roku 1733 zomrel panovník August II. (poľský kráľ, saský kurfirst, vojvoda litovský). Päť mesiacov sa v krajinách, v ktorých vládol nesmela verejne počúvať na znak smútku žiadna hudba. Dielo J. S. Bacha oslovilo nového panovníka Augusta III. natoľko, že ho prijal ako dvorného skladateľa na svojom dvore. Ako prvé vznikli v rokoch 1733 – 1736 časti Kyrie a Gloria, neskôr pribudlo Credo, ktoré vzniklo medzi rokmi 1742 – 1745, niektorí najmä nemeckí hudobní historici a odborníci sú presvedčení, že Bach skompletizoval celú svätú omšu pri príležitosti vysvätenia kostola Hofkirche v Drážďanoch. Časť bádateľov je však presvedčená, že pri vysvätení kostola odznela Omša d moll Johanna Adolfa Hassa.

Alberto Basso, známy taliansky muzikológ a hudobný historik uviedol, že Omša h moll je posvätením celého Bachovho života. Začína sa v roku 1739 a končí sa v posledných mesiacoch Bachovho života, kedy Bach oslepol. Toto monumentálne dielo je spojením všetkých štylistických a technických prínosov Bachovho génia do vážnej hudby. Ide o „ohromujúce duchovné stretnutie katolíckeho sveta oslavy Božej velebnosti a pochmúrneho luteránskeho kultu kríža“. Ďalší hudobný kritik, historik a odborník Hans Georg Nägeli uviedol, že „ide o najväčšie umelecké hudobné dielo všetkých čias“.

Štruktúra Bachovho diela

Bach rozdelil svoju Omšu h moll na štyri celky, ktoré majú spoločne 27 častí (podľa tradičnej tridentskej svätej omše.

I. Kyrie

– Kyrie eleison (1. časť). Päťhlasný chór (soprán I, II, alt, tenor, bas), h moll, adagio, largo, celý takt.
– Christe eleison. Duet (soprán I, II), D dur s obbligato husľami, andante, celý takt.
– Kyrie eleison (2. časť). Štvorhlasný chór (soprán, alt, tenor, bas), fis moll, allegro moderato, alla breve.

II. Gloria

– Gloria in excelsis. Päťhlasný chór (soprán I, II, alt, tenor, bas), D dur, vivácia, 3/8 takt. Hudba bola znovu použitá ako úvodný chór Bachovej kantáty BWV 191.
– Et in terra pax. Päťhlasný chór (soprán I, II, alt, tenor, bas), D dur, andante, celý takt. Hudba bola znovu použitá ako úvodný chór Bachovej kantáty BWV 191.
– Laudamus te. Ária (soprán II), A dur s „obbligato“ husľami, andante, celý takt.
– Gratias agimus tibi. Štvorhlasný chór (soprán, alt, tenor, bas), D dur, allegro moderato, alla breve. Hudba je prepracovaním druhej vety Bachovej kantáty BWV 29 (Wir danken dir, Gott, wir danken dir).
– Domine Deus. Duet (soprán I, tenor), G dur, andante, celý takt. Hudba je znovu použitá ako duet v kantáte BWV 191.
– Qui tollis peccata mundi. Štvorhlasný chór (soprán II, alt, tenor, bas), h moll, lento, 3/4 takt. Chór je prepracovaním prvej polovice kantáty BWV 46.
– Qui sedes ad dexteram Patris. Ária (alt), h moll s hobojom d’amour obbligato, andante commodo, 6/8 takt.
– Quoniam tu solus sanctus. Ária (bas), D dur s corno da caccia obligato, andante lento, 3/4 takt.
– Cum Sancto Spiritu. Päťhlasný chór (soprán I, II, alt, tenor, bas), mixolydický modus A, moderato, alla breve. Hudba je znovu použitá v upravenej forme ako záverečný chór BWV 191.

III. Symbolum Nicenum

– Credo in unum deum. Päťhlasný chór (soprán I, II, alt, tenor, bas), mixolydický modus A, moderato, alla breve.
– Patrem omnipotentem. Štvorhlasný chór (soprán, alt, tenor, bas), D dur, allegro, alla breve. Hudba je prepracovaním úvodného chóru kantáty BWV 171.
– Et in unum dominum. Duet (soprán I, alt), G dur, andante, alla breve.
– Et incarnatus est. Päťhlasný chór (soprán I, II, alt, tenor, bas), h moll, andante maestoso, 3/4 takt.
– Crucifixus. Štvorhlasný chór (soprán II, alt, tenor, bas), e moll, grave, 3/2 takt. Hudba je prepracovaním úvodného chóru kantáty BWV 12 (Weinen, Klagen, Sorgen, Zagen).
– Et resurrexit. Päťhlasný chór (soprán I, II, alt, tenor, bas), D dur, allegro, 3/4 takt.
– Et in Spiritum Sanctum. Ária (bas), A dur s hobojom d’amour obbligati, andantíno, 6/8 takt.
– Confiteor. Päťhlasný chór (soprán I, II, alt, tenor, bas), fis moll, moderato, adagio, alla breve.
– Et expecto. Päťhlasný chór (soprán I, II, alt, tenor, bas), D dur, vivácia ed allegro, alla breve. Hudba je prepracovaním druhej vety Bachovej kantáty BWV 120.

IV. Sanctus, Hosanna, Benedictus, Agnus dei

– Sanctus. Šesťhlasý chór (soprán I, II, alt I, II, tenor, bas), D dur, largo, celý takt; vivácia, 3/8 takt.
Osanna. Osemhlasý (dvojitý) chór (soprán I, II, alt I, II, tenor I, II, bas I, II), D dur, allegro, 3/8 takt. Hudba je prepracovaním úvodného chóru kantáty BWV 215.
– Benedictus. Ária (tenor), h moll s flautou obbligato, andante 3/4 takt.
– Hosanna repetatur. Osemhlasý (dvojitý) chór (soprán I, II, alt I, II, tenor I, II, bas I, II), D dur, allegro, 3/8 takt.
– Agnus dei. Ária (alt), g moll s husľami obbligato, adagio, alla breve.
– Dona nobis pacem. Štvorhlasný chór (soprán, alt, tenor, bas), D dur, moderat, alla breve. Hudba je takmer rovnaká ako v časti Gratias agimus tibi.

Link

Embed

Copy and paste this HTML code into your webpage to embed.

Kyrie a Gloria

Dielo sa začína monumentálnym Kyrie eleison v tragickom duchu, nasledované Gloria in Excelsis Deo, čo je nádherným hudobným momentom. Glória je zakončená šťastným a žiarivým Cum Sancto Spiritu.

Symbolum Nicenum

Symbolum Nicenum má svoju vlastnú štruktúru. Po Kréde prichádza Patrem omnipotentem, ktoré je prepracovaním Bachovej kantáty 171 Gott wie dein Name, nasleduje Et in unum dominum, Crucifixus, v ktorom Bach použil časť svojich skladieb z roku 1714. Et resurrexit je prejavom radosti z Kristovho vzkriesenia, nádherná je časť Et in Spiritum Sanctum a Confiteor, kde odborníci oceňujú najmä Et expecto resurrectionem mortuorum (A očakávam vzkriesenie mŕtvych).

Sanctus, Hosanna, Benedictus a Agnus Dei vznikli neskôr, väčšina po roku 1744. Benedictus je krásnou tenorovou áriou podfarbenou zvukmi fláut, Hosanna pochádza z roku 1745 (sviatok Nanebovstúpenia Pána), túto veľkolepú časť ukončuje Dona nobis pacem a Gratias agimus tibi.

Omša je spievaná piatimi sólistami (soprán I a II, alt, tenor, bas) a osemčlenným zborom, v ktorom hrajú dôležitú úlohu najmä 3 barokové trúbky, jeden roh, 2 krížové flauty, 2 hoboje, 2 hoboje d´amore, 2 barokové fagoty, husle I a II, viola, basso continuo, tympany. Zároveň sa omša vyznačuje rozsiahlym využitím zborových a inštrumentálnych síl s prepracovanými fúgami, áriami a duetami. Jej dĺžka a zložitá štruktúra z nej robí jedno z najkomplexnejších a najnáročnejších diel zborovo-orchestrálneho kánonu.

Pre túto omšu je charakteristické aj miešanie rôznych hudobných štýlov a foriem. V Bachovom diele sú badateľné nielen prvky gregoriánskeho chorálu, talianskej barokovej liturgickej hudby a opery, ale do diela zapojil aj niektoré prvky nemeckej ľudovej hudby, ktorá našla svoje uplatnenie aj v protestantskom prostredí. Bach používa fúgy či kánony, ktoré vychádzajú zo starších katolíckych hudobných tradícií, a tieto prvky včleňuje do moderného hudobného výrazového jazyka svojej doby.

Omša h mol teda vyniká zmesou kontrastných hudobných štýlov. Bach využíval širokú škálu techník, od bohatého kontrapunktu Kyrie až po majestátne fanfáry Glórie a dojímavé árie v Agnus Dei. Dielo spája prvky barokovej zborovej hudby s jeho typickým kontrapunktom, živou orchestráciou a dramatickou intenzitou.

Omša h moll nie je len hudobné, ale aj teologické dielo. Odráža Bachovu hlbokú kresťanskú vieru a teologické chápanie. Hudba pozdvihuje posvätný text a robí z neho nielen bohoslužbu, ale aj teologickú meditáciu. Dramatické kontrasty, ako napríklad medzi intenzívnou, modlitebnou Kyrie a triumfujúcou Glóriou nie sú len hudobným, ale teologickým vyjadrením Kristovho utrpenia a víťazstva.

Táto omša získala najväčšie uznanie až po Bachovej smrti v 19. storočí. V roku 1870, pri vzniku Nemeckého cisárstva nemeckí katolíci plakali dojatím, keď mali možnosť sa s týmto Bachovým dielom zoznámiť. Dnes je táto omša považovaná za jedno z vrcholných diel západnej klasickej hudby a má nevyčísliteľnú umeleckú hodnotu a univerzálnu duchovnú hĺbku.

Symbolika v Omši h moll

Trojčlenná štruktúra je v celej omši je opakujúcim sa symbolom, ktorý odkazuje na Najsvätejšiu Trojicu. Bach často používa trojdobé rytmy, troj-členné frázy alebo súhry troch hlasov na symbolické vyjadrenie Otca, Syna a Ducha Svätého, čo je zjavné napríklad v častiach Kyrie alebo Sanctus.

Vo svojich fúgach Bach vyjadruje poriadok a harmóniu, čím poukazuje na Božiu prítomnosť v stvorení a Jeho poriadok. Fúga v Kyrie eleison, ktorá sa opakuje na viacerých miestach, zdôrazňuje ľudskú túžbu po zmierení a pokání.

Bach využíva symboliku čísel, kde čísla ako 3 a 7 (čísla svätosti a dokonalosti) vystupujú opakovane v rámci štruktúry skladby, aby podtrhli svätosť liturgického textu. Napríklad úvodná časť Kyrie je rozdelená na tri časti, ktoré vyjadrujú rôzne aspekty prosby o milosrdenstvo.

V Crucifixus je použitie chromatickej línie v base symbolom Kristovho utrpenia a kríža, zatiaľ čo Et resurrexit nasleduje v jasnej tónine a pulzujúcom rytme, čo predstavuje Kristovo víťazstvo nad smrťou. Tento kontrast prináša duchovný oblúk od utrpenia po oslavu.

Teologické témy a symbolika v Omši h moll

Omša h moll kladie osobitný dôraz na Krista a jeho úlohu Spasiteľa. Sekcie ako Kyrie eleison, Gloria, Crucifixus a Et resurrexit vyjadrujú teologické reflexie nad Kristovým utrpením, vykúpením a zmŕtvychvstaním. Napríklad v časti Crucifixus, kde sa opisuje Kristovo ukrižovanie, Bach využíva chromatiky a pomalé tempo, čím zdôrazňuje jeho utrpenie a agóniu, pričom kontrastuje s triumfálnym tónom Et resurrexit, ktorý symbolizuje víťazstvo nad smrťou a nádej vzkriesenia.

Celá omša je usporiadaná okolo troch hlavných častí (Kyrie, Gloria, a Credo), čo zodpovedá trojjedinosti Boha (Otec, Syn a Duch Svätý). Rôzne sekcie využívajú hudobné trojdobé rytmy a trojčlenné frázy, ktoré odkazujú na tajomstvo Najsvätejšej Trojice. Zvlášť Sanctus, s jeho veľkolepou štruktúrou a súhrou hlasov, reprezentuje úctu voči Bohu v jeho trojjedinej forme.

Úvodné časti Kyrie eleison a Agnus Dei predstavujú prosebné modlitby, v ktorých sa veriaci obracajú na Boha s prosbou o milosrdenstvo a odpustenie. Táto časť symbolizuje ľudskú potrebu milosti a spásy, čo je základným prvkom kresťanskej teológie. Bachova hudba v týchto sekciách zosilňuje túto prosbu o Božiu milosť a odpustenie.

Bach skladal dielo s katolíckym latinským textom, čo bolo v protestantských krajinách neobvyklé. Tým, že zhudobnil rímskokatolícku omšu, Bach priblížil nádheru katolicizmu luteránskemu svetu a pokúsil sa prinútiť luteránov zamyslieť sa nad konfesionálnymi rozdielmi, ktoré sa objavili v čase reformácie a načrtol luteránom cestu späť do lona katolíckej Cirkvi, ktorá však nebola luteránskym prostredím prijatá.

Teologický odkaz v hudobných motívoch

V rámci Omše h moll využíva Bach nielen text, ale aj hudobné motívy na vyjadrenie teologických princípov. Napríklad v Crucifixus je použitá klesajúca basová línia, ktorá symbolizuje zostup do hrobu a hlboký smútok. Sekcia Et resurrexit je plná energického tempa a radostných melódií, v časti Sanctus dosahuje Bach majestátnosť pomocou polyfónie a bohatého inštrumentálneho sprievodu, čím zdôrazňuje duchovnú vznešenosť Božej prítomnosti.

Bachova Omša h moll predstavuje nielen vrchol barokovej hudby, ale tiež hlboké teologické zamyslenie nad kľúčovými kresťanskými tajomstvami, ktoré prostredníctvom hudby vytvárajú spojenie medzi liturgiou a vierou. Dielo vyjadruje osobnú zbožnosť a vnútorný pokoj, ktorý Bach nachádzal v nádeji na vykúpenie, a zachytáva univerzálny duchovný odkaz, ktorý je aktuálny aj dnes.

Počas Bachovho života nebolo toto dielo nikdy odohrané v jednom celku v plnom rozsahu, po roku 1870 sa stalo jedným z najznámejších a najvyššie hodnotených hudobných diel všetkých dôb. Často sa hrá v liturgických aj koncertných prostrediach a považuje sa za vrchol zborovej hudby. Jeho komplexnosť, hĺbka a krása ho robia obľúbeným medzi hudobníkmi, dirigentmi a publikom. Je to majstrovské dielo barokovej zborovej hudby, obľúbené pre svoju emocionálnu hĺbku, technickú brilantnosť, teologický význam, ktorý je dôkazom Bachovho génia a jeho hlbokého prežívania katolíckeho posvätna.

Týmto dielom Bach vyjadruje hlbokú kresťanskú vieru a svoju znalosť teologických textov, pričom kladie dôraz na kľúčové aspekty kresťanskej viery – od pokánia a prosby o odpustenie až po triumf vzkriesenia.

PDF (formát pre tlač)