17. NOVEMBER 1989: MRAZIVÉ RÝMY HISTÓRIE
Výročia 17. novembra 1989 som komentoval mnohokrát. Väčšinou som sa orientoval na geopolitické súvislosti revolúcií či prevratov prelomu rokov 1989 – 1990 v strednej a východnej Európe. Dnes preto iba v krátkosti zopakujem tézu, ktorú považujem za stále platnú, a potom sa budem venovať jednému vnútropolitickému aspektu.
Pád vlády jednej strany v štátoch strednej a východnej Európy bol možný najmä preto, lebo Sovietsky zväz už nebol schopný ani ochotný udržiavať satelitné režimy pri moci vojenskou silou. Tento fakt bol potvrdený následným rozpadom Sovietskeho zväzu v roku 1991. Bez úpadku sovietskeho impéria by nebol možný ani vznik samostatnej Slovenskej republiky.
Pohľad na domácu scénu 35 rokov po 17. novembri 1989 je mierne skľučujúci. Už niekoľko rokov je totiž zjavný návrat vzorca nebezpečného správania. Po roku 1948 zatvárali politických oponentov. V priebehu päťdesiatych rokov pokračovalo zatváranie sokov zvnútra komunistickej strany. Povojnové desaťročie bolo obdobím viacerých justičných vrážd.
Po auguste 1968 Gustáv Husák síce nedovolil opakovanie justičných vrážd ani plošné zatváranie, avšak politická, administratívna, kariérna a sociálna perzekúcia oponentov normalizácie bola nepríjemnou realitou zvyšných dvadsiatich rokov režimu. Nič na tom nezmenil fakt, že ku koncu sa tieto prejavy čiastočne zmierňovali.
Naivne by sme sa mohli domnievať, že takzvané obdobie temna 2020 – 2023 je šťastne za nami a nehrozí žiadna recidíva. Nie je za nami a hrozí. Významná časť spoločnosti, korporátne médiá a viaceré politické strany neustále dávajú najavo, že využívanie a zneužívanie trestného práva považujú za správny a legitímny nástroj riešenia politických a spoločenských problémov. Možno predstavujú menšinu, ale stále majú významný vplyv a najmä sú hlasnejší než ktokoľvek iný.
Propagačné a propagandistické podujatia žandárov v bielych košeliach a niekoľkých radikálnych prokurátorov sú predzvesťou toho, čo bude nasledovať, ak sa dostanú k moci tí, čo si nevedia inak získať všeobecné uznanie, len používaním trestného práva na vynucovanie si autority a rešpektu.
Nie je to však všetko. Médiá hlavného prúdu a nimi riadené politické parlamentné i mimoparlamentné subjekty dávajú jasne najavo, že v prípade uchopenia moci budú nielen vypínať a umlčiavať nepohodlné médiá s neprogresívnym názorom na spoločenské a geopolitické problémy. Dávajú najavo aj to, že nositelia kritických a nonkonformných názorov by mali byť spoločensky, ekonomicky a sociálne izolovaní. Nazývam to progresívnou normalizáciou.
Dejiny sa nikdy neopakujú, ale veľmi často sa rýmujú. Niektoré rýmy v podaní progresívnych médií a satelitných politických subjektov sú metricky aj zvukomalebne až mrazivo presné.
