Po silnom panovníkovi sa slabý následník udrží ľahko, ale dvaja po sebe nasledujúci neschopní vládcovia dokážu ríšu zničiť.
Ilustračný obrázok: Marián Moravčík
Rím mal pri svojom zrode šťastie. Osud mu doprial hneď troch vynikajúcich kráľov – Romula, Numu a Tullia. Prvý bol statočný a veľkorysý, druhý bohabojný, mierumilovný a múdry, a tretí znova odvážny bojovník ako Romulus. Keby po Numovi nebol prišiel Tullius, mestu hrozilo, že sa stane cintľavé a ľahko sa ho zmocní každý nepriateľ. Ale Numa mu dal dobrý základ spravovania, aby sa mohlo dobre vyvíjať.
Z tohto príkladu by sme si mohli odvodiť záver, že mierumilovný panovník, ktorého hlavnou starosťou je dobré vnútorné usporiadanie štátu, môže úspešne nadviazať na výdobytky svojho statočného predchodcu a užívať si plody jeho vlády. Ak však jeho vláda trvá príliš dlho, alebo po ňom nastúpi osobnosť podobného typu, ríša spravidla zahynie.
Dávid bol znamenitý vojvodca i múdry, vzdelaný muž, takže svojmu synovi Šalamúnovi zanechal ríšu pokojnú, rozľahlú a prosperujúcu. Ten si užíval plody predchádzajúceho obdobia, ale súčasne aj sám svojim vojenským umením spojeným s diplomatickou zručnosťou ríšu upevnil a posilnil. Jeho syn Roboám však už nemal dedovu statočnosť, ani múdrosť a šťastie svojho otca, takže nakoniec si z dedičstva uchránil sotva šestinu.
Turecký sultán Bajazid bol na tom rovnako ako Šalamún. Hoci mal radšej mier ako vojny, ríšu, ktorú mu zanechal Mohamed II. dokázal rozvíjať a upevniť. Jeho syn sa našťastie viac podobal svojmu dedovi a dosiahol ešte väčšiu slávu ako on. Násldník podobný Bajazidovi by však krajinu bezpochyby ohrozil, ak nie zahubil.
Zopakujme si teda: nevýbojný panovník sa po silnom predchodcovi ešte môže s úspechom udržať, dvaja slabší panovníci za sebou však už ríšu privedú do skazy, ak nemá dobré zabehnuté ústavné zriadenie ako Francúzsko. Aby ste mi rozumeli správne, o silných a slabých panovníkoch hovorím v súvislosti s vojenským umením.
Nástupca statočného Tullia Hostilia – Ancus Martius – si mohol vybrať: vládnuť ako Numa, alebo ako Romulus. Osobné predpoklady mal pre obidva spôsby vlády. Bol nadaný a bystrý, a keď bolo treba, nevyhýbal sa ani vojne. Skúsil to teda najskôr ako Numa, ale keď videl, že mu mierové snaženie vynieslo povesť zženštilca a pokles autority, rozhodol sa pre Romulovu cestu.
Z toho pre všetkých vládcov, ktorí nastupujú po období Numovho typu, vyplýva jediné ponaučenie: musia byť dostatočne pružní, aby mohli podľa okolností meniť svoje zameranie. Ak panovník nie je takýto, stane sa pre svoju krajinu hrozbou. Touto neistotou, ktorú vždy predstavuje striedanie silných a slabých kráľov, trpel Rím od samého začiatku. Aj preto tam snáď vývoj dospel k založeniu republiky, ktorá má väčšie predpoklady, aby v jej čele vždy stáli statoční a múdri muži. Aj toto prispelo, že sa Rím rozrástol na mocnú a mohutnú ríšu.
Dvaja energickí vládcovia po sebe si dokážu podmaniť – ako Filip Macedónsky a jeho syn Alexander Veľký – polovicu sveta. Tým skôr môže dosiahnuť slávu republika, ktorá môže do svojho čela postaviť nie jedného či dvoch, ale hneď niekoľko skvelých mužov.
Dodatok Mariána Moravčíka
Je pre našu dobu príznačné, že Machiavelli sa ani slovkom nezmieňuje o médiách a „sociálnych sieťach“. Od čias Ríma až po Machiavelliho renesanciu sa všetky sociálne siete nadväzovali na námestiach a uliciach. Ľudia nežili zatvorení v kanceláriách a bytoch, odkázaní na sliepňajúce belasé obrazovky. Žili stále vonku medzi ľuďmi a všetko dôležité sa dozvedeli z prvej alebo druhej ruky. Kto je schopný a kto čo pre republiku urobil, vedeli občania podľa skutkov, nie podľa aury z médií. Týmto je aj určená zodpovednosť médií, ktorá im patrí v dnešnej republike. Mali by ľuďom suplovať veľké námestie, aby sa dozvedeli relevantné veci presne a pravdivo. Vtedy by prispievali k tomu, aby si ľud zvolil do čela republiky tie najschopnejšie osobnosti. Ak to nerobia, tak práve médiá najviac prispievajú k zničeniu a zániku republiky.
