Vzbura proti vláde Pána Ježiša Krista Kráľa alebo Moderná Cirkev pod vládou humanizmu –

Radomír Tomeček

12. decembra 2024  

Cirkev

Súčasný stav modernej kresťanskej civilizácie a Cirkvi poukazuje na tragické dôsledky povstania človeka proti Pánovi Ježišovi Kristovi ako Kráľovi, ktorý stále vládne celému vesmíru. Človek Ho nikdy nedokáže zvrhnúť z Jeho trónu. Ľudská snaha o zbavenie Spasiteľa Jeho kráľovských práv, vo vzťahu k Cirkvi a k pozemskému svetu, je revolučný proces prebiehajúci v posledných desaťročiach.

Náš postoj ku Kristovej kráľovskej vláde v zmysle tradičnej katolíckej náuky má nesmierne dôsledky na kvalitu nášho pozemského osobného života a na kvalitu našej prípravy na večný život po smrti. Tento vzťah ku Kristovi Kráľovi má rozhodujúci vplyv aj na životaschopnosť národov a štátov.

Keďže mnohí predstavitelia modernej Cirkvi odmietajú rešpektovať zvrchovanú kráľovskú vládu Krista Kráľa, prispievajú ku kráčaniu ľudí, národov a štátov do bahna hriešneho pohanstva. A tým súčasne aj ku kráčaniu do pozemskej a následne aj do večnej záhuby.

Kráľovská vláda Pána Ježiša Krista a jej základné znaky

„Rímsky katechizmus z roku 1566“ patrí k najdôležitejším plodom katolíckej literatúry. Bol zostavený z moci Tridentského koncilu (1545 – 1563). V súvislosti s kraľovaním Pána Ježiša Krista uvádza:

„Krista však uznávame za Kráľa nielen preto, že je Boh, ale aj preto, že je aj človek a má účasť na našej prirodzenosti, o čom nám podal svedectvo anjel: „Naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.“ (Lk 1,32–33). A toto duchovné kráľovstvo Kristovo je večné; začína sa na zemi a v nebi sa dokonáva. Svojej Cirkvi však s obdivuhodnou prozreteľnosťou preukazuje kráľovské služby. On ju riadi, On ju chráni pred útokmi a úkladmi nepriateľov, On predpisuje jej zákony, On udeľuje nielen sviatosti a spravodlivosť, ale dáva aj schopnosť a silu vytrvať.“ (Prvá časť, Hlava III., Otázka VII., Bod IV.)

Pápež Pius XI. vo svojej encyklike Quas Primas z 11. decembra 1925 konštatuje, že Ježiš Kristus je nazývaný Kráľom v prenesenom zmysle, na základe všeobecnej a dávnej tradície vyplývajúcej zo skutočnosti, že On má najvyššiu dokonalosť, ktorou vyniká nad všetko stvorenie. Možno poukázať na tri významné skutočnosti, zmienené v tejto encyklike, v bode 7:

1. Ježiš Kristus je kráľom ľudského rozumu. A to nie ani tak pre rozsah vlastného poznania, ale skôr preto, že On je Pravda sama. Preto každý človek musí od Neho čerpať túto pravdu a poslušne ju prijímať.

2. Ježiš Kristus je kráľom ľudskej vôle. A to nielen preto, že ľudská vôľa je v ňom dokonale podrobená Jeho najsvätejšej Božskej vôli, ale tiež preto, že Ježiš Kristus svojím vnútorným vedením a vnukaním podrobuje našu slobodnú vôľu svojej vôli, a tým nás podnecuje k najušľachtilejším skutkom.

3. Ježiš Kristus je kráľom ľudských sŕdc. A to vďaka svojej láske, presahujúcej každé poznanie (Ef 3,19), a pre svoju miernosť a láskavosť, ktorými priťahuje duše k sebe.

Vláda Krista Kráľa a závažné dôsledky pre človeka a spoločnosť

Súčasnosť je zasiahnutá prenikaním bludov a heréz do Cirkvi a do katolíckeho sveta. To sa prejavuje aj spochybňovaním reálnych právomocí Spasiteľa vo vzťahu k životu človeka a spoločnosti. Je potrebné poukázať preto aj na povahu Kristovej kráľovskej moci v duchu encykliky Quas Primas.

Pán Ježiš Kristus je nositeľom zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci. Aké dôsledky vyplývajú z toho pre život každého človeka? Pápež Pius XI. vysvetľuje:

Zákonodarná moc: „Ježiš Kristus bol daný ľuďom nielen ako Vykupiteľ, v ktorého je všeobecnou povinnosťou veriť, ale zároveň aj ako zákonodarca, ktorého je všeobecnou povinnosťou poslúchať. Evanjeliá nám nehovoria o tom, že Kristus vydal zákony, ale skôr o tom, ako On je výsostným pôvodcom Zákona. A o tých, ktorí zachovávajú Jeho Zákon, Božský Učiteľ hovorí, že tým dokazujú svoju lásku k Nemu a že zostávajú v Jeho láske. (Jn 15,10).“

Súdna moc: „O sudcovskej moci sám Ježiš prehlásil v odpovedi Židom, ktorí ho obviňovali, že zázračným uzdravením chorého porušuje sobotný pokoj, že ju dostal od Otca: „A Otec nikoho ani nesúdi, ale všetok súd odovzdal Synovi.“ (Jn 5,22). V tejto právomoci je zahrnuté aj právo na odmeňovanie a potrestanie všetkých ľudí aj počas pozemského života, pretože toto právo je neoddeliteľné od tejto moci.“

Výkonná moc: „Kristovi patrí aj výkonná moc, pretože všetci ľudia sú povinní byť poslušnými Jeho zvrchovanému kráľovskému panstvu, veď Kristus hrozí neposlušným trestami, pred ktorými niet úniku.“ (Bod 14)

Pápež Pius XI. zdôrazňuje v tejto encyklike aj závažné dôsledky vyplývajúce z Kristovej kráľovskej vlády pre každého človeka a spoločnosť:

„Tak kráľovstvo nášho Vykupiteľa zahŕňa v sebe všetkých ľudí. S radosťou o tejto veci uvádzame slová nášho nesmrteľného predchodcu, pápeža Leva XIII.: „Jeho ríša nevzťahuje sa len na národy katolícke, ani nielen na tých, ktorí prijali krst, a tým právne patria k Cirkvi, alebo boli by zvedení z cesty bludnými názormi, alebo boli by odlúčení od spoločenstva s ňou schizmou, ale zahŕňa bez výnimky aj všetkých tých, ktorí kresťanskú vieru nemajú, takže celé ľudské pokolenie podlieha moci Ježiša Krista.“ (Bod 18)

Povinnosť klaňania sa Ježišovi Kristovi: „Anjeli a ľudia majú sa klaňať Kristovi nielen ako Bohu, ale majú Ho poslúchať tiež ako človeka, a byť poddaní Jeho moci; pretože z hypostatického spojenia Kristus má moc nad všetkým tvorstvom.“ (Bod 13)

Panovanie Ježiša Krista nad občianskymi záležitosťami: „Napokon, bolo by veľkým omylom upierať Kristovi vládu nad akýmikoľvek občianskymi záležitosťami. On totiž dostal od Otca úplné právo nad všetkými stvorenými vecami, takže všetko je podrobené Jeho vôli.“ (Bod 17)

Kristovo kráľovstvo a Satanovo kráľovstvo bojujú proti sebe

Pápež Lev XIII. vo svojej encyklike Humanum genus z 20. apríla 1884, týkajúcej sa slobodomurárstva, uvádza, že ľudské pokolenie je rozdelené na dva tábory, ktoré stoja neustále proti sebe. Tieto tábory sú vymedzené nasledovne:

Prvý tábor: „Prvý tábor je kráľovstvo Božie na zemi, pravá to Cirkev Ježiša Krista, a tí, ktorí chcú prináležať k nej z hĺbky svojej duše a cieľavedomým úsilím o spásu, sú pobádaní k tomu, aby slúžili Bohu a Jeho jednorodenému Synovi celou svojou mysľou, s najväčším vypätím svojej vôle.“

Druhý tábor: „Druhý tábor je kráľovstvom Satanovým, ktorému sú poddaní všetci tí, ktorí sa riadia neblahým vzorom svojho vodcu a prarodičov, vzpierajúcich sa poslúchať večný Zákon Boží a podnikajú mnoho vecí bez ohľadu na Boha, mnoho potom proti Bohu.“ (Bod 1)

Svätý Augustín (354 – 430), biskup a Učiteľ Cirkvi, vo svojom diele „Boží štát“ poukazuje na neustály boj medzi spoločnosťou dobrých a spoločnosťou zlých.

„Boží štát“ (civitas Dei) je štátom, v ktorom dobrí ľudia tvoria organizovanú spoločnosť. V tomto štáte vládne láska k blížnemu a spája jednotlivcov až po opovrhnutie sebou samými. „Pozemský štát“ (civitas terrena) je zložený zo zlých ľudí, ktorí tvoria spoločnosť. V tomto štáte má prevahu sebaláska až po opovrhnutie Bohom.

Zmienené dva štáty vznikli ešte pred začiatkom viditeľného sveta. „Boží štát“ vznikol stvorením anjelov a „Pozemský štát“ začína sa pádom anjelov, neposlušnosťou anjelov. Celé ľudské dejiny predstavujú neustály zápas medzi spoločnosťou Bohu oddaných ľudí a spoločnosťou ľudí tohto sveta, a tento zápas bude trvať až do skončenia sveta.

Podľa svätého Augustína, obe vyššie zmienené spoločnosti prenikajú sa vzájomne tu na zemi. „Boží štát“ predstavuje duše, ktoré sú zbavené hriechu pôsobením Božej milosti. Je to teda spoločnosť vyvolených. „Boží štát“ je vmiešaný do „Pozemského štátu“, ktorý je prenikaný „Božím štátom“, a preto dobrí ľudia žijú medzi zlými ľuďmi. Pri Poslednom súde budú oba štáty definitívne odlúčené od seba.

„Boží štát“ súčasne môže byť aj Cirkev bojujúca, ktorá musí zápasiť so svojimi nepriateľmi v pozemskom živote v očakávaní svojho víťazstva. Tento štát tvoria na zemi všetci spravodliví vyvolení nielen v Cirkvi, ale aj mimo nej. „Pozemský štát“ je spoločnosť bezbožných, avšak môže znamenať aj pohanský štát, alebo iný štát, v ktorom sa nositelia štátnej moci neriadia podľa večných zásad spravodlivosti.

Revolučná vzbura proti vláde Krista Kráľa v dejinách

Ľudia na základe svojej prirodzenosti sú určení k tomu, aby dosahovali dokonalosť v spoločenstvách, teda v národoch a štátoch. Postoj štátnej autority ku kráľovskej vláde Pána Ježiša Krista Kráľa a k Cirkvi, ktorú On založil, vyjadruje duchovný princíp, alebo dušu civilizácie. Ľudia akceptovali Bohom stanovený poriadok, ktorý vytvoril základy katolíckej Európy v najvyššej miere v 13. storočí.

V kresťanskej Európe začalo dochádzať k zmene v mentalite už v 14. storočí, a táto zmena bola ešte viac zjavná v 15. storočí. Ľudia nadmerne túžili po pozemských pôžitkoch a zábavách. Mravy, vyjadrovanie, obliekanie sa a literatúra otvorili dvere pre šírenie zmyselnosti a zmäkčilosti. Prejavovalo sa to aj prehnaným obdivom antiky.

P. Denis Fahey (1883 – 1954), írsky profesor filozofie a cirkevných dejín, rímskokatolícky kňaz, je autorom diela The Kingship of Christ, According to the Principles of St. Thomas Aquinas (Kristova kráľovská vláda podľa princípov svätého Tomáša Akvinského) z roku 1931. Tento autor konštatuje, že Martin Luther (1483 – 1546), nemecký zakladateľ protestantizmu, spôsobil oddelenie kresťana od občana, čo pripravovalo cestu k zbožšteniu štátu, ku ktorému došlo v novoveku.

M. Luther napísal v tejto súvislosti aj tieto revolučné slová:

„Ako knieža, alebo sudca, (…), máte pod sebou ľud, a chcete vedieť, čo je potrebné robiť. Nepýtajte sa na túto vec Krista, ale zákonov svojej krajiny. (…) Medzi Kristom a vládcom je nutné vykonať hlbokú odluku. (…) Áno, knieža môže byť kresťanom, nemal by však vládnuť ako kresťan. (…). Hoci oba stavy alebo úrady sa nachádzajú v tom istom človeku, jeden od druhého sú dokonale oddelené, a v skutočnosti stoja proti sebe.“ (Weimarské vydanie Lutherových spisov, XXXII., s. 391, 439, 440)

Francúzska revolúcia (1789 – 1799) ako pokrvný príbuzný protestantizmu a dedič novopohanskej renesancie vykonala dielo paralelné dielu pseudoreformácie. Na základoch Francúzskej revolúcie sa zrodilo komunistické hnutie a školy utopického komunizmu.

Štát alebo národ, ktorý vyhlasuje nepravdivo, že nie je povinný vyznávať verejne žiadne náboženstvo, má následne sklon považovať sa za nadradený všetkým rôznym podobám náboženstva, ktoré jeho príslušníci vyznávajú. Avšak štát, ako prirodzený výsledok vývoja ľudstva, musí napomáhať poriadku, ktorý Boh stanovil k tomu, aby človek bol schopný vrátiť sa k Nemu.

Jacques Maritain a integrálny humanizmus ako moderné pokušenie

Roberto de Mattei (* 1948), taliansky profesor a významný katolícky historik, je autorom diela Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny z roku 2011. Tento autor uvádza, že Jacques Maritain (1882 – 1973), francúzsky profesor filozofie na „Katolíckom inštitúte v Paríži“ vypracoval myšlienku tzv. „nového kresťanstva“ (nouvelle chrétienté), ktorá bola základom pre „novú teológiu“. Jeho vplyv bol obrovský najmä v Latinskej Amerike, v Spojených štátoch amerických a v Ríme, kde bol francúzskym veľvyslancom pri Vatikáne.

J. Maritain chcel namiesto kresťanskej civilizácie sekulárnu „civitas humana“, chápanú podľa neho ako „dočasný režim, alebo (…), civilizačné obdobie, ktoré bolo by inšpirované kresťanstvom, a zodpovedalo by historickej klíme epochy, do ktorej vstupujeme.“ V základoch filozofie dejín J. Maritaina, ktorá hľadala hypotetickú „tretiu cestu“ medzi „stredovekým ideálom“ a „liberálnym ideálom“, bola deterministická téza o nezvrátiteľnosti moderného sveta, a marxistický postulát o „historickej úlohe proletariátu“.

Maritainovo dielo Humanisme intégral. Problèmes temporels et spirituels d’une nouvelle chrétienté“ (Integrálny humanizmus) z roku 1936 znamenalo prevrátenie filozofie dejín v zmysle chápania pápeža Leva XIII. Tento pápež vydal apoštolský list Annum ingressi, známy aj pod názvom Pervenuti all’anno vigesimo quinto, zo dňa 19. marca 1902. Pápež Lev XIII. v tomto apoštolskom liste načrtol obrysy revolučného procesu postupujúceho od protestantizmu cez Francúzsku revolúciu až ku komunizmu.

Filozofia dejín J. Maritaina a jeho sociológia sa zbiehali s neomodernizmom. Julio Meinvielle (1905 – 1973), argentínsky rímskokatolícky kňaz, teológ, filozof, a veľký zástanca katolíckej pravovernosti, veľmi kritizoval postoje J. Maritaina. V diele De Lamennais à Maritain (Od Lamennaisa po Maritaina) z roku 1945 zameral pozornosť na kritiku vonkajších aspektov a dôsledkov Maritainovho nového kresťanstva. V ďalšom diele Crítica de la concepción de Maritain sobre la persona humana z roku 1948 prenikol ešte hlbšie do základov mylného Maritainovho myslenia.

Podľa J. Meinvielleho existuje takmer doslovná zhoda medzi Félicité de La Mennaisom (1782 – 1854), francúzskym teológom, známym svojím „sociálnym kresťanstvom“ (cristianesimo sociale) a Maritainovým „novým kresťanstvom“(nouvelle chrétienté). F. D. L. Mennais a jeho myslenie boli odsúdené pápežom Gregorom XVI. prostredníctvom encykliky Singulari nos z 25. júna 1834. Toto myslenie smerovalo k zneužívaniu Božieho slova s cieľom zničiť putá verejného poriadku, oslabiť každú autoritu, vzbudzovať, podporovať a posilňovať nepokoje a rebélie v ríšach. (Bod 6)

Kristova kráľovská vláda nahradená integrálnym humanizmom

Mary Ball Martínezová, mexická bývalá členka vatikánskeho Tlačového strediska, je autorkou diela The Undermining of the Catholic Church (Podvrátenie katolíckej Cirkvi) z roku 1991. M. B. Martínezová konštatuje, že J. Maritain a jeho „integrálny humanizmus“ považuje náboženstvo každého druhu za splývajúce do jedného jediného ľudského ideálu celosvetovej civilizácie, v ktorej sa všetci ľudia majú stať bratmi v spravodlivosti, láske a mieri. Priateľstvo medzi ľuďmi privedie následne všetok život tajomným spôsobom k naplneniu Evanjelia.

Podľa niektorých teológov je „integrálny humanizmus“ univerzálnym bratstvom všetkých ľudí dobrej vôle, ktorí sa hlásia k najrôznejším náboženstvám, alebo nehlásia sa k žiadnemu náboženstvu, alebo ktorí dokonca odmietajú ideu Stvoriteľa. V zmysle tohto prístupu katolícka Cirkev môže vykonávať svoj inšpirujúci vplyv, avšak bez toho, aby sa vnucovala, a bez toho, aby vyžadovala uznanie seba ako jedinej a pravej Cirkvi. Na tomto bratstve je integrujúca sila konať dobro a rešpekt k ľudskej dôstojnosti, založenej na vzájomnom porozumení.

M. B. Martínezová poukazuje na skutočnosť, že pápež Pius XII. vo svojej prvej encyklike z 20. októbra 1939 Summi pontificatus, so zreteľom na Kristovu kráľovskú vládu, predstavil v podstate korektúru encykliky Quas Primas. Pápež Pius XI. vo svojej encyklike Quas Primas obhajoval návrat k tradičným vzťahom medzi štátom a Cirkvou, a vychádzal z koncepcie autority zhora, teda od Krista Kráľa. Pápež Pius XII. predstavil koncepciu, podľa ktorej základom vlády musí byť ľudská solidarita.

W. A. Purdy, britský historik, uviedol v tejto súvislosti:

„Encyklika Summi pontificatus nám dala vytušiť už skôr náznak záujmu na ideáli svetového spoločenstva, ktorý v pápežových prejavoch mal hrať stále väčšiu rolu v nasledujúcich dvadsiatich rokoch.“

Podľa M. B. Martínezovej, encyklika Summi pontificatus pápeža Pia XII. napriek tradičným výrazom obsahuje v texte aj Maritainove tézy, ktoré požadujú postup smerom k svetovému náboženstvu. V tejto encyklike možno vytušiť neskoršie bezprecedentné a kontroverzné Medzináboženské stretnutie v Assisi v Taliansku, zvolané pápežom Jánom Pavlom II. v roku 1986 so zámerom modlitieb za mier vo svete.

Moderná Cirkev a rastúce pochopenie pre revolučné myšlienky

Rio Preisner (1925 – 2007), český katolícky filozof, vo svojom diele z roku 1992 Americana. Zpráva o velmoci. I. uvádza, že J. Maritain striktne odmietal revolučné násilie. Avšak Maritainov integrálny humanizmus sa stal jedným z mnohých prítokov ničivého prúdu sociálneho utopizmu, ktorý bol nábožensky podmienený.

J. Maritain spájal koncepciu „tretej cesty“ s personalizmom a s komunitami, ktoré sú s ním spojené. Maritainovi žiaci prevzali ideály „tretej cesty“ z pôvodnej Maritainovej konfrontácie kapitalizmu a socializmu. Výsledkom však bola syntéza kresťanstva a marxizmu do podoby teológie oslobodenia. J. Maritain následne varoval pred touto cestou, avšak bolo už neskoro.

Taylor Reed Marshall (* 1978), americký katolícky spisovateľ, je autorom diela Infiltration: The Plot to Destroy the Church from Within (Infiltrácia: Sprisahanie na zničenie Cirkvi zvnútra) z roku 2019. T. R. Marshall konštatuje, že Saul David Alinsky (1909 – 1972), americký ľavicový aktivista židovského pôvodu, mal veľký vplyv na J. Maritaina, ktorý ho veľmi obdivoval.

S. D. Alinsky pôsobil od 40. rokov 20. storočia v Chicagu v Spojených štátoch amerických ako socialistický „organizátor občianskej spoločnosti“. Je autorom diela Rules for Radicals: A Pragmatic Primer for Realistic Radicals (Pravidlá pre radikálov) z roku 1971. V tejto knihe poukazuje aj na Lucifera, ako na „prvého radikála“ známeho ľuďom, ktorý svojou vzburou získal vlastné kráľovstvo.

S. D. Alinsky zastával názor, že ušľachtilosť cieľa ospravedlňuje prostriedky na jeho dosiahnutie bez ohľadu na to, či sú škodlivé alebo zlé. J. Maritain považoval S. D. Alinského za revolucionára a za svojho priateľa, ktorého metódy sú netradičné, ale účinné.

Podľa T. R. Marshalla je pozoruhodné, že Giovanni Battista Montini (1897 – 1978), taliansky kardinál a neskorší pápež Pavol VI., sa zaujímal do určitej miery o metódy organizovanej infiltrácie a revolúcie, a mal záujem stretnúť sa s S. D. Alinskym. Stretli sa preukázateľne najmenej až 3-krát. S. D. Alinsky, ako židovský agnostik, vo svojom liste J. Maritainovi z 20. júna 1958 píše:

„Mal som tri úžasné stretnutia s Montinim a som si istý, že si od neho od tej doby dostal správy.“

Pápež Pius XII. zomrel v roku 1958. G. B. Montini bol vymenovaný za kardinála pápežom Jánom XXIII. v tom istom roku. Z ďalšej korešpondencie S. D. Alinského po smrti pápeža Pia XII. vyplýva, že G. B. Montini by podľa neho predstavoval toho najlepšieho, teda „radikálneho“ kandidáta na budúceho pápeža. Avšak nebol to jediný kardinál, ktorý prinášal nádeje pre všetkých vtedajších stúpencov revolučných zmien v Cirkvi a v spoločnosti.

Vláda Krista Kráľa zastretá moderným ekumenickým nadšením

R. de Mattei poukazuje na skutočnosť, že Augustín Bea (1881 – 1968), nemecký kardinál a rektor Pápežského biblického ústavu v Ríme, bol v roku 1959 vymenovaný za kardinála pápežom Jánom XXIII. Kardinál Bea predložil tomuto pápežovi plán na vytvorenie Pápežskej komisie na podporu jednoty kresťanov. Stalo sa to dňa 11. marca 1960. Pápež Ján XXIII. privítal tento plán prekvapujúcu rýchlo a súhlasil s ním, a dokonca prijal kardinála A. Beu na audiencii o dva dni neskôr. Pápež Ján XXIII. žiadal zmeniť len názov nového orgánu, a vyslovil tieto pozoruhodné slová:

„Komisie majú svoju tradíciu. Nazvime tento nový orgán sekretariát. Takto nebudete viazaný na nijakú tradíciu, budete slobodnejší.“

Pápež Ján XXIII. vymenoval kardinála A. Beu za predsedu novozriadeného Sekretariátu pre jednotu kresťanov 5. júna 1960.

Podľa T. R. Marshalla sa pápež Pius XII. dostal pod značný vplyv kardinála A. Beu od roku 1946, keďže práve tento kardinál bol jeho duchovným vodcom a spovedníkom. Kardinál A. Bea mal progresivistické sklony. Napríklad na II. vatikánskom koncile (1962 – 1965) bojoval proti zámeru, aby príslušníci kléru na tomto koncile museli zložiť protimodernistickú prísahu. Súčasne podporoval proces prestavby Cirkvi bojujúcej na Cirkev putujúcu.

Kardinál A. Bea sa snažil v rámci „nového ekumenizmu“ pracovať na získaní priazne židovských rabínov a intelektuálov. Na koncile naliehal na to, aby Židia boli zbavení viny za umučenie a smrť Ježiša Krista. Podľa neho dokonca ani vodcov židovského ľudu nemožno obviňovať zo zločinu tejto bohovraždy, keďže údajne nemuseli chápať ľudsko-božskú prirodzenosť Ježiša Krista. Kardinál A. Bea pracoval preto aj na odstránení všetkého z katolíckej náuky a z katolíckej liturgie, čo by Židia mohli považovať za prejav antisemitizmu. Podporoval preto aj radikálne liturgické zmeny, ktoré boli presadené vytvorením tzv. „Novej omše“, zavedenej od roku 1969.

Pápež Pius XI. v encyklike Quas Primas poukazuje na Kristovu kráľovskú vládu aj so zreteľom na význam tradičnej rímskej liturgie, ktorá sa stala predmetom nenávisti zo strany liturgických reformátorov a šíriteľov ekumenizmu. Pápež Pius XI. konštatuje:

„Z tejto všeobecnej náuky Písma svätého vyplýva, že katolícka Cirkev, ktorá je Kristovým kráľovstvom na zemi a ktoré sa má šíriť medzi všetkými ľuďmi a vo všetkých krajinách, musela mnohými prejavmi pocty pozdraviť svojho Pôvodcu a Zakladateľa ako Kráľa a Pána a Kráľa kráľov v ročnom cykle posvätnej liturgie.“ (Bod 12)

Potlačenie vlády Krista Kráľa v mene náboženskej slobody

Malachi Brendan Martin (1921 – 1999), americký rímskokatolícky kňaz a tradicionalistický spisovateľ, poukázal na celoživotné nadšenie G. B. Montiniho, budúceho pápeža Pavla VI., pre myšlienky J. Maritaina. Tento pápež odkazuje na J. Maritaina aj vo svojej encyklike Populorum progressio z 26. marca 1967, a to v poznámkach č. 17 a 44. M. B. Martin v súvislosti s pápežom Pavlom VI. uvádza:

„Integrálny humanizmus prenikol všetku politiku jeho pontifikátu. Jediné, čím táto filozofia oslovovala, bola myšlienka, že všetci ľudia sú od prírody dobrí, a budú sa riadiť dobrom a odvrhnú zlo, ak sa im správne ukáže rozdiel. Funkcia Cirkvi spočíva len v tom, aby službou človeku vydávala svedectvo v dnešnom svete, v ktorom sa práve rodí nová spoločnosť.“

Mons. Marcel Lefebvre (1905 – 1991), francúzsky arcibiskup, významný predstaviteľ katolíckeho tradicionalizmu, zakladateľ Kňazského bratstva svätého Pia X. (Fraternitas Sacerdotalis Sancti Pii X., skrátene FSSPX), kritizoval progresívne chápanie náboženskej slobody v Cirkvi po II. vatikánskom koncile. Takéto chápanie predstavuje koncilový dokument Dignitatis humanae, deklarácia o náboženskej slobode zo 7. decembra 1965. Práve takéto chápanie následne potlačilo tradičné katolícke vedomie o spoločenskej vláde Pána Ježiša Krista Kráľa v modernej Cirkvi. Arcibiskup, Mons. M. Lefebvre, konštatoval:

„Bol som práve v Kolumbii, keď prezident republiky oznamoval ľudu, že na žiadosť Apoštolskej stolice bol odstránený prvý článok ústavy štátu, ktorý výslovne uvádza: „Katolícke náboženstvo je jediným náboženstvom uznaným Republikou Kolumbia.“ Prezident vyjadril nad tým smútok, keď si predstavil, ako veľa katolíkov bude zaskočených tým, že kráľovstvo Nášho Pána Ježiša Krista bolo odstránené v ich krajine.“

Zmienený francúzsky arcibiskup poukazuje na zákulisie tohto deštrukčného procesu v Cirkvi, ku ktorému došlo na II. vatikánskom koncile, a pokračuje:

„Kladiete si otázku, ako konciloví otcovia mohli súhlasiť s niečím takým. Napriek tomu Vás uisťujem, že nás bolo 250 biskupov, ktorí pochopili obrovské nebezpečenstvo, hroziace všetkým katolíckym štátom, z dôvodu Deklarácie o náboženskej slobode. Spravili sme všetko, čo bolo možné, aby sme zabránili jej schváleniu. Lebo vo svojom súhrne vedie k tomu, že štát už nemôže patriť k pravému náboženstvu, ale naopak, je povinný dovoliť všetkým náboženstvám rozvíjať sa v úplnej slobode, bez zasahovania do nich. To je však absolútne v rozpore s vládou Nášho Pána Ježiša Krista, a v rozpore so záujmami samotnej Cirkvi.“

Nasledujúci pápeži pokračovali v tomto trende. Pápež František podpísal v roku 2019 s moslimským imámom spoločnú deklaráciu, v zmysle ktorej Boh údajne chcel rozmanitosť náboženstiev. Samozrejme, v záujme ľudského bratstva a humanizmu.

Zriekol sa Pán Ježiš Kristus Kráľ svojej kráľovskej vlády a svojho panovania nad súčasnou Cirkvou a spoločnosťou? Nedajme sa oklamať. Zostaňme Jeho poddanými. Napriek revolučnej vzbure proti Jeho vláde, ktorá zasiahla Cirkev a svet v posledných desaťročiach. Náš Kráľ hovorí a súčasne varuje:

„Kto nie je so mnou, je proti mne, a kto nezhromažďuje so mnou, rozhadzuje.“ (Mt 12,30)

PDF (formát pre tlač)