DEZINFORMÁCIE A SLOBODA
V Európskom parlamente sa už znova bojovalo proti dezinformáciám. Je iróniou osudu, že v súčasnosti medzi politikmi a novinármi bojujú proti dezinformáciám najväčší producenti tohto myšlienkového odpadu, ale o tom potom.
Neviem, či si to prázdne tekvice v Bruseli uvedomujú, ale jedni z najviac cenených historických pamiatok sú zvečnené dezinformácie. Zoberme si napríklad egyptské reliéfy. Faraón sa vybral na vojenskú výpravu kamsi do oblasti dnešného Stredného východu. Dostal tam na frak, avšak cestou naspäť sa mu podarilo zajať množstvo otrokov a ulúpiť hojnú korisť. Keďže vtedy nemali internety ani médiá žiadneho prúdu, o porážke vedeli len on a tí, čo prežili. Po návrate dal faraón vytesať reliéf zobrazujúci jeho neexistujúce víťazstvo nad protivníkom a ľud ho miloval aj oslavoval, prípadne vyhlásil za boha.
Dnes tie isté reliéfy chodí do Egypta obdivovať celý svet a dokonca ani bruselské makovice nenapadne v rámci boja proti dezinformáciám staroveké pamiatky alebo zvečnené dezinformácie zvaliť a zničiť. Teda aspoň zatiaľ nie. Woke & Cancel Culture aktivisti v USA už chceli strhnúť sochy Abrahama Lincolna, Andrewa Jacksona a ďalších, preto možno neskôr prídu na rad aj starovekí Egypťania, Sumeri, Etruskovia a po nich aj antickí Gréci a Rimania.
Dezinformácie tu boli, sú a budú dovtedy, kým ľudstvo nevyhynie. A zotrvajú aj vtedy, ak sa náhodou ľudskej rase podarí presťahovať na inú planétu v našom či inom solárnom systéme.
Bojovať proti dezinformáciám je možné len vzdelaním a poznaním. Nie zákazmi. Teda dá sa to robiť aj zákazmi, ale potom sa rozlúčme so slobodou. Štát nesmie rozhodovať o tom, čo je dezinformácia. Ak mu dáme túto právomoc, vystavíme sa mnohým rizikám. Medzi inými aj tomu, že nejaký Švejk vyhlási za dezinformáciu nepohodlný fakt a jeho šíriteľa pošle do žalára.
Buď chceme slobodu, alebo boj s dezinformáciami. Alebo ešte inak: Vojnu proti dezinformáciám – aspoň v slobodnej spoločnosti – si musí vybojovať každý vo vlastnej hlave sám.
