25. decembra 2024
„Vďaky vzdávam bohom, že som človekom a nie zvieraťom, mužom a nie ženou, Grékom a nie barbarom“, povedal jeden starý Grék.
V očiach Gréka barbar a otrok nebol človekom. Žena bola potrebné zlo, ktoré nebolo hodné, aby spolu s mužom stolovala. Bola pod panstvom hada-víťaza a stala sa otrokyňou človeka.
Otrok, biedne stvorenie! Bol pokladaný len za majetok, za vec iného. A týchto vecí bolo v Ríme okolo roku 100 pred Kristom z 1,200 000 všetkých obyvateľov asi 1,188 000. Teda len 12 000 bolo slobodných, ktorí mali majetok; ostatní boli majetkom niekoho iného. Otrok bol úplne bez práva; ani na svoj život nemal práva. Nebol pokladaný za človeka. Spútali ho na rukách i nohách, bičom ho zobúdzali, bičom hnali k jedlu, bičom do práce, bičom mu zavinšovali dobrú noc na holej zemi.
A žena bola tiež otrokyňou. Nemala práva a moci ani nad sebou, ani nad svojimi deťmi. Keď otcovi ukázali novonarodeniatko a nepáčilo sa mu, bolo zabité a matka musela mlčať. Ani nad svojím životom nemala práva: u niektorých pohanských kmeňov po mužovej smrti musela i ona zomrieť. A vzdelania sa jej tiež nedostávalo, žila v ústraní.
Tu prichádza kresťanstvo a hlása rovnosť medzi ľuďmi, rovnosť medzi mužom a ženou. Cieľom kresťanstva a ovocím ducha Kristovho to bolo, keď jeden rímsky boháč na Vianoce doviedol pred pápeža svojich osemtisíc otrokov a povedal:
„Z lásky voči môjmu nebeskému Otcovi a z vďaky voči Pánovi Ježišovi, všetkých týchto svojich bratov v Kristu týmto za slobodných vyhlasujem a moje majetky medzi nich podelím.“ (Szuszai: Apológia)
To bola sociálna revolúcia, o ktorej my, dedičia Evanjelia, po devätnástich storočiach nemôžeme mať ani predstavu.
V pohanstve bola žena ignorovaná. Pohanstvo pochybovalo, či otrok a žena sú rovnakej ceny s mužom. Od toho okamihu však, v ktorom Kristus vzal na seba „prirodzenosť sluhu“ (Flp 2,7), telo ľudské, svet dostal tiež na svoje čelo ženu, Máriu, Kráľovnú nebies a jej Syna Krista Kráľa.
Od toho dňa sa postavenie ženy začalo pozdvihovať. Vznešené ženy rímske: Agnesa, Cecília, Prudencia lúčia sa s pohanstvom, žena stavia sa znovu na svoje miesto z dávneho Raja, to jest: po bok mužovi, aby síce bola jemu podriadenou, bezpochyby, ale i jeho rovnocennou družkou v živote, jeho podporou, aby brala podiel na všetkých jeho trápeniach a krížoch, aby tiež pamätala, že je ženou nie pre seba, ale je ženou mužovou, ktorá zavčas rána je zvyknutá slúžiť a ktorej život je, ako sa to hovorí, večným „choď a poď“ pre iných, ktorá život obetovala za iných, ale ktorá je zároveň – kráľovnou pri ohnisku, kráľovnou žiariacou, vítanou, dobrotivou, ktorá miluje a je milovaná, ktorej milý úsmev zaháňa chmúrne myšlienky, odvracia zlé úmysly, dáva chuť do života, dlhé a ťažké chvíle života robí príjemnými.
To je povolaním a povahou ženy, hoci si to aj neuvedomí. Kresťanstvo postavilo ženu ako dieťa Božie na roveň mužovi a vytrhlo ju z otroctva, je slobodná.
***
Text vyšiel pôvodne v časopise Svätá rodina 1/1933, pre zverejnenie na stránke Christianitas.sk bol čiastočne upravený redakciou Christianitas.sk.
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!
