Belobog » Výrok „verím vede“ je bezpečný príznak šarlatána

Belobog » Výrok „verím vede“ je bezpečný príznak šarlatána


Photo by AberrantRealities on Pixabay

Počuli sme tento výrok mnohokrát. Najčastejšie ako stopku nepríjemným otázkam, namiesto vecných odpovedí.

Výrok „verím vede“ obsahuje len dve slová, no keď sa naň pozrieme sémanticky, ich význam je celkom opačný.
„Veriť“ znamená prijať určitú informáciu za pravdivú bez toho, aby človek mal o nej dôkaz, alebo taký dôkaz ani nevyžaduje. Viera je základnou metódou každého náboženstva.
„Vedieť“ naproti tomu znamená mať o pravdivosti určitej informácie vecné dôkazy. Od tohto slova je odvodené podstatné meno „veda“ ako inštitúcia, ktorá vie pravdivosť svojich tvrdení dokázať. A spravidla jej nerobí žiadny problém dôkazy poskytnúť. Veď presne to ju robí „vedou“.

Veda funguje úplne inak ako náboženské inštitúcie. V náboženstvách existuje určitá hierarchia „zasvätenia“ a niektorým ľuďom je dovolené získať väčšiu dávku náboženského poznania, ktoré veľkej mase laikov nie je dostupné. Masa laikov teda musí svojim kazateľom „veriť“, že poznajú niečo, čo im je skryté.

Naproti tomu veda je dokonale demokratická. Fakty a znalosti sú prístupné každému, kto ich je schopný vnímať a pochopiť. Kognitívnu mapu vedecky poznanej skutočnosti je schopný skonštruovať každý vo svojej vlastnej mysli. To, čo nie je možné vedeckou metódou zrekonštruovať v hlavách poslucháčov, ktorí sa vlastnými zmyslami presvedčia o pravdivosti tejto konštrukcie, to nie je veda.

Mimochodom, pekne sa nám v tejto súvislosti objavilo aj slovo „demokracia“. V zmysle rovnako prístupná každému, nikoho nevylučuje, nikto ju nevlastní, nikto o nej nerozhoduje subjektívne, ani z pozície sily. Naproti tomu o pravdivosti vecí, v ktoré „sa verí“, je možné vydávať zákony, dokonca hlasovať a eliminovať menšinové názory, ktoré sa musia podriadiť – bez ohľadu na fakty a vedu.

„Veriť“ a „vedieť“. Tieto výrazy sa teda významovo vzájomne vylučujú. Je to dokonalý oxymoron.

Oxymorony sa používajú v básnickom jazyku na dosiahnutie určitého emocionálneho účinku. Ak ich však niekto používa vo vecnej reči a myslí ich vážne, spravidla je to príznak, že chce pôsobiť ako odborník, ale dosť dobre nevie, o čom hovorí. Jednoducho šarlatán.