Kardinál Müller: "Pastoračný" postoj odtrhnutý od cirkevnej náuky je koreňom našej krízy

Kardinál Müller: "Pastoračný" postoj odtrhnutý od cirkevnej náuky je koreňom našej krízy

V homílii, ktorú včera predniesol v Bazilike svätého Pavla za hradbami v Ríme počas medzinárodnej konferencie anglicky hovoriacich kňazov (13. – 17. januára), sa kardinál Gerhard Müller venoval kríze súčasného kňazstva. Uviedol, že existuje “kristologická heréza”, ktorá oslabuje prácu kňazov. “V rámci myšlienky, že kresťanská dogma už nie je základom a kritériom morálky a nie je viac pastoráciou, sa objavuje kristologická heréza”, povedal kardinál a dodal, že táto heréza “spočíva v tom, že sa proti sebe stavajú Kristus učiteľ božskej pravdy a Kristus dobrý pastier.”

Hovoriac takto o intelektuálnom a doktrinálnom omyle, ktorý sa vkradol do Cirkvi, nemecký prelát a bývalý prefekt niekdajšej Kongregácie (dnes dikastéria) pre náuku viery zdôraznil, že “koreňom zla nie je klerikalizmus, nech už je akýkoľvek, ale skôr odmietanie pravdy a tiež morálna roztopašnosť.”Stručne povedané, ide o samotné “skazenie zdravého učenia”, ktoré “má vždy za následok a prejavuje sa v skazení morálky.”

Prelát zdôraznil, že intelektuálna skazenosť predchádzala morálnej skazenosti, ktorú dnes v Cirkvi máme. Preto na nápravu tejto hroznej situácie upozornil, aby sme nehľadali falošné riešenia, a povedal: “Pravá reforma Cirkvi v Kristovom duchu nie je sekularizácia Cirkvi a podriadenie jej predstaviteľov ideológii prebudenia, ale posvätenie pápeža, biskupov, kňazov a diakonov a všetkých veriacich Božou milosťou“pre službu budúcemu kráľovstvu.”

LifeSite ďakuje kardinálovi Gerhardovi Müllerovi za láskavé dovolenie uverejniť tu jeho homíliu:

Homília na Konferenciu duchovenstva

14. januára 2025

Kardinál Gerhard Müller, Rím

Drahí bratia v kňazskej službe!

Počas dní týchto rekolekcií otvoríme svoje srdcia a mysle tajomstvu reálnej prítomnosti Boha’v jeho Slove, ktoré sa stalo telom, vo Svätej Cirkvi a v Eucharistii. V tejto najsvätejšej Sviatosti oltárnej nás Kristus prostredníctvom Ducha Svätého včleňuje do svojej obety Otcovi za spásu sveta. Večný Syn Otca je vo svojej ľudskej prirodzenosti skutočnou prítomnosťou Trojjediného Boha uprostred nás ľudí. On povedal: “Kto vidí mňa, vidí Otca” (Jn 14, 9). On je Cesta k Otcovi.

Jeho učeníci ho nasledujú, keď kráčajú po ceste tohto pozemského života, a vďaka daru vytrvalosti ho neopúšťajú až do dňa svojho vstupu do domu večného Otca. Tým, že slobodne prijímame svoje rozličné charizmy a služby ako údy jeho tela, budujeme Kristovo telo”, kým všetci nedosiahneme jednotu viery a poznania Božieho Syna, až po dokonalého človeka, po plnú postavu zodpovedajúcu plnosti Krista” (Ef 4, 13). Druhý vatikánsky koncil vysvetľuje krátkymi slovami podstatu sviatosti birmovania: “Ten istý Pán však ustanovil medzi svojimi veriacimi služobníkov, aby ich spojil do jedného tela, v ktorom “nie všetky údy majú rovnakú funkciu” (Rim 12, 4). Títo služobníci v spoločenstve veriacich môžu na základe posvätnej moci príkazov prinášať obetu a odpúšťať hriechy a svoj kňazský úrad vykonávajú verejne za ľudí v Kristovom mene. Preto Kristus, keď poslal apoštolov tak, ako bol sám poslaný Otcom, prostredníctvom samotných apoštolov urobil ich nástupcov, biskupov, účastnými na svojom zasvätení a poslaní. Úrad ich služby bol odovzdaný, pravda, v menšej miere, kňazom. Ustanovení v kňazskom ráde môžu byť spolupracovníkmi biskupského rádu na riadnom plnení apoštolského poslania, ktoré Kristus zveril kňazom. Kňazský úrad, keďže je spojený s biskupským poriadkom, má tiež na svojom stupni účasť na autorite, ktorou Kristus buduje, posväcuje a spravuje svoje telo. Preto kňazstvo, hoci naozaj predpokladá sviatosť kresťanskej iniciácie, je udeľované touto osobitnou sviatosťou; skrze ňu sú kňazi pomazaním Ducha Svätého podpísaní osobitným charakterom a sú pripodobnení Kristovi Kňazovi tak, že môžu konať v osobe Krista Hlavy.” (Presbyterorum ordinis 2).

Posvätený kňaz posväcuje, vedie a učí Boží ľud v mene Krista. Kňazská moc totiž slúži spáse ľudu len vtedy, ak sú Kristovi služobníci pripravení vnútorne sa premeniť na obraz Krista, veľkňaza Novej zmluvy, prostredníctvom Ducha Božej pravdy’a lásky.

Dnes obnovujeme svoju ochotu obetovať Bohu celú svoju bytosť a život. Je to dôležitý krok na vašej pozemskej púti, a preto je to aj hodina milosti pre celý Boží ľud.

PREČÍTAJTE SI: Pápež František tenko zahaluje porovnanie Trumpa s Hitlerom, bagatelizuje homosexuálne ‘požehnania’

Cirkev, jedna v Kristovi, svätá, katolícka a apoštolská, je ustanovená samotným trojjediným Bohom. Preto ju “brány pekelné” (Mt 16, 18) nemôžu premôcť. Skladá sa však z nás, slabých a niekedy hriešnych ľudských bytostí. Na ľudskej úrovni sme to my, kto je zodpovedný za problémy s jej dôveryhodnosťou. To nám má pripomenúť našu individuálnu zodpovednosť. Tí, ktorí pripisujú zlyhania služobníkov Cirkvi’takzvaným systémovým príčinám, obviňujú samotného Krista, božského zakladateľa Cirkvi a autora spoločného kňazstva všetkých veriacich a sviatostného kňazstva apoštolskej služby. Nemôžeme sa však pozerať len na škandály, ale aj na každodennú pripravenosť mnohých kňazov obetovať sa za stádo až na mučenícku smrť. Kresťania sú dnes najprenasledovanejším náboženstvom na svete a v posledných rokoch stovky katolíckych kňazov boli pri vykonávaní svojho úradu v spoločenstve s Kristom, veľkňazom novej a večnej zmluvy.

Koňom zla nie je klerikalizmus, nech už je akýkoľvek, ale skôr odmietanie pravdy a tiež morálna roztopašnosť. Skazenosť zdravého učenia vždy zahŕňa a prejavuje sa skazenosťou morálky. Pravá reforma Cirkvi v Kristovom duchu nie je sekularizácia Cirkvi a podriadenie jej predstaviteľov ideológii prebudenia, ale posvätenie pápeža, biskupov, kňazov a diakonov a všetkých veriacich Božou’milosťou pre službu budúcemu kráľovstvu.

Spasenie od hriechu spočíva na pravde, že Ježiš je Boží Syn. Bez historickej skutočnosti Vtelenia by sa Cirkev scvrkla na svetskú agentúru na zlepšenie sveta. Pre našu túžbu po Bohu a túžbu po večnom živote by už nemala žiadny význam. Katolícky kňaz by bol len funkcionárom spoločensko-náboženského hnutia akéhosi romantického alebo revolučného charakteru. Cirkev však nezískava na význame a uznaní, keď nesie za sebou všetku batožinu súčasného ducha doby, ale len vtedy, keď s Kristovou pravdou nesie pred svetom pochodeň. Nemali by sme sa považovať za dôležitých v druhoradých otázkach a plniť program iných, ktorí nechcú veriť, že jedine Boh je pôvodcom a osamoteným cieľom človeka a celého stvorenia.

Skutočné nebezpečenstvo pre ľudstvo dnes totiž spočíva v skleníkových plynoch hriechu a globálnom otepľovaní nevery a transhumanistickom úpadku morálky, keď už nikto nevie a neučí rozlišovať medzi dobrom a zlom. Najlepší ekológ je ten, kto hlása evanjelium a jeho večnú pravdu, že s Bohom sa dá prežiť len s ním, a to nie len obmedzené prežitie, pre blízku budúcnosť, ale prežitie večné, navždy.

V myšlienke, že kresťanská dogma už nie je základom a kritériom morálky a už vôbec nie pastorácie, sa objavuje kristologická heréza. Spočíva v tom, že sa proti sebe stavajú Kristus učiteľ božskej pravdy a Kristus dobrý pastier. Je to však jeden a ten istý Kristus, ktorý o sebe hovorí: “Ja som cesta, pravda a život” (Jn 14, 6), a keď zjavuje tajomstvo svojej osoby a poslania, hovorí: “Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce” (Jn 10, 11).

Takto sa na nás všetkých v tejto hodine vzťahuje poučenie svätého Pavla adresované jeho spoluapoštolovi a nástupcovi Timotejovi: “Utekaj od falošného učenia, buď služobníkom slova, hlásateľom pravej viery a bojovníkom za Kristovu pravdu.”

Ten, kto s Božou láskou hľadí na jemu zverený ľud, je skutočne modlitebným a pastierskym pastierom, ktorý sa svojou duchovnou činnosťou a Kristovým spôsobom života vyrovnáva Veľkňazovi, ktorému slúži. Dobrý pastier sa od nájomného líši tým, že miluje ľudí Ježišovým srdcom a že kladie svoj život za Pánovo stádo. Apoštol je “Boží spolupracovník, Kristov služobník, správca a rozdávateľ Božích tajomstiev” (porov. 1 Kor 4, 1; 2 Kor 6, 1). Ide mu len o jedno: “poznať bázeň pred Pánom, aby získal ľudí pre Krista” (2 Kor 5, 11).

A ak budeme verní vo svojej kňazskej službe až na smrť, Veľkňaz večnej zmluvy nás potom milostivo prijme a splní prísľub, ktorý nám dal v deň nášho vysvätenia: “Každý, kto opustil domy alebo bratov, alebo sestry, alebo otca, alebo matku, alebo deti, alebo pozemky, pre [jeho] meno’dostane za to stonásobok a zdedí večný život” (Mt 19, 29). Amen!

PREČÍTAJTE SI: Historický prieskum takmer 16 000 katolíkov o skutočnej prítomnosti bol ignorovaný americkými biskupmi: pollsters