Prečo sa niekto čuduje, že spoločnosť, ktorá propaguje nenormálnosť, protežuje nenormálnosť, pričom šikanuje a ponižuje normálnosť, plodí nenormálnosť? –

Prečo sa niekto čuduje, že spoločnosť, ktorá propaguje nenormálnosť, protežuje nenormálnosť, pričom šikanuje a ponižuje normálnosť, plodí nenormálnosť? –


Branislav Michalka

18. januára 2025  


Spoločnosť
 

Súčasná európska spoločnosť pripomína opilca, ktorý sa vracajúc z flámu zastaví pri automate na prezervatívy a neustále s vytrvalým šomraním doň vhadzuje mince v očakávaní, že z neho dostane cigarety alebo kávu. Na automate je obrázok atraktívnej súdružky pobehlice (symbol to pokroku), ktorá sa mu páči, a tak nechce odísť k inému automatu a prísť o radosť z pohľadu na jej vlnitú vizáž, avšak zároveň by chcel dostať z toho automatu tie cigarety a kávu, lebo ho strašne bolí hlava a je mu celkovo – grcno.

A tak vhadzuje mince, stále vhadzuje, vypadávajú mu namiesto vytúženej cigaretky a životabudiča prezervatívy, dokonalý to symbol modernej európskej, plastikovo sterilnej a depopulačnej éry. A on stále krúti hlavou a čuduje sa – ako je to možné?

Francisco Goya, Bláznovstvo chaosu
zdroj: wikimedia commons

Počúvajúc bľabotanie politikov a verejných činiteľov po každom vražednom útoku na škole má jeden pocit, že sme všetci súčasťou nejakej halucinačnej párty. Tí istí ľudia, ktorí adorujú a presadzujú čo možno najširšiu škálu nenormálnosti v spoločnosti a nazývajú to pluralitou, rozmanitosťou, inklúziou a inakosťou, sa odrazu s opileckou ideologickou uvzatosťou čudujú, čo im to z toho automatu stále vypadáva.

Zrejme si zabudli vo svojom nadšení zo svetlých zajtrajškov všimnúť, do akého automatu vhadzujú svoje mince. Na tomto automate je napísané slovo – Nenormálnosť.

Nenormálnosť, pokiaľ by si už nevedeli spomenúť, to je opak – normálnosti. Toho slova, ktoré je dnes tabu a ktoré sa nesmie používať, aby sme neurazili nenormálnych. Všetci vieme, čo to slovo „normálny“ znamená, ale všetci sa to boja povedať. Je však načase, aby sme si to pripomenuli.

Normálni sú: obyčajní a väčšinoví muži a ženy s jasne zadefinovaným pohlavím, ktorí sa vzájomne priťahujú, majú deti a tvoria normálne rodiny. Majú jednu hlavu, dve ruky, dve nohy, dve oči, dve uši, jeden nos, jeden zadok a jeden pohlavný orgán.

Normálni sú: tí, čo nemajú psychické poruchy, nepotrebujú psychiatra ani psychológa, normálne ráno vstávajú do práce a normálne sa z nej vracajú, normálne, tak ako po stáročia, vychovávajú svoje normálne deti, ktoré budú mať zase normálne deti a budú ich normálne vychovávať.

Francisco Goya, Ženské bláznovstvo
zdroj: flickr.com

Normálnosť je vec zjavná, objektívna, každý ju pozná a predovšetkým tí pokrytci, ktorí tvrdia, že neexistuje, pretože ako vidíme, napriek tomu, že ju spochybňujú, neustále očakávajú také výsledky, akoby existovala. Výsledky normálne, štandardné, v medziach normálnosti. Akonáhle neprichádzajú, tvária sa začudovane ako idioti z lacnej komédie.

Duchovní a ideologickí opilci si musia vybrať: buď budeme mať spoločnosť, ktorá preferuje normálnych na úkor nenormálnych, alebo budeme mať spoločnosť nenormálnych, ktorí sú preferovaní na úkor normálnych. Tertium non datur!

Deviácia, ktorá je v súčasnosti postavená na piedestál sa nikdy neuspokojí s tým, že je tolerovaná. Jej cieľom je, aby ju vyhlásili za normu, na úkor väčšiny a normálnosti.

Vzhľadom na to, že normálni tvoria drvivú väčšinu spoločnosti a sú schopní dať jej stabilnú a prosperujúcu podobu, bolo by nanajvýš vhodné, aby sa ideologickí opilci vzdali svojich snáh preferovať a protežovať v spoločnosti nenormálnosť akéhokoľvek druhu (psychickú aj fyzickú). Z kresťanského hľadisku úplne postačí, pokiaľ budú súcitne liečené a prijímané s jasným odkazom pre celú spoločnosť: toto nie je normálne!

Francisco Goya, Pedantské bláznovstvo
zdroj: wikimedia commons

Francúzsky básnik Isidore Ducasse (pseudonym Gróf de Lautrémont), ktorý zomrel vo veku 24 rokov počas pádu Napoleona III., uverejnil tesne pred smrťou úvod k svojmu pripravovanému dielu s názvom Poézia. V ňom, ako v burácajúcom prúde verbálneho vodopádu, vyhrlil zo seba všetko čo považoval za nenormálne a choré v modernej spoločnosti. Tento súhrn odporu voči glorifikovaniu nenormálnosti v modernej spoločnosti, môže byť pre nás v mnohom inšpirujúci.

Pre jeho neskorších surrealistických ctiteľov, ktorí obdivovali jeho predchádzajúce dielo, perverzné a úchylné Spevy Moldororove (Neodporúčam čítať!) boli tieto jeho posledné texty nepochopiteľné a príznačne – šokujúce. Tak šokujúce, ako len môže byť pre propagátorov zvráteností náhla obhajoba normálnosti a odmietnutie nenormálnosti od autora, ktorého považovali za symbol svojej halucinačnej a perverznej avantgardy.

Aby vysvetlili to, čo sa im zdalo byť nevysvetliteľným: náhle a radikálne odvrátenie sa ich proto-surrealistického proto-gurua od nimi tak milovaných prasačín, špekulovali (bez akýchkoľvek dôkazov), že to všetko bola z jeho strany len paródia, v zmysle akéhosi štylistického cvičenia.

Mŕtvy Ducasse im už samozrejme nemohol oponovať, čo je večná nevýhoda mŕtvych voči neskorším interpretom ich života a zámerov, avšak daný text je takým hutným, konštantným a dômyselným útokom na nenormálnosť, úchylnosť, perverzitu, psychickú narušenosť, romantizmus, na oslavu vášní a vykoľajenosti, a takou razantnou obhajobou toho, čo sa zvyčajne v opozícií k dodnes v euroatlantickej spoločnosti dominujúcemu romantizmu nazýva klasicizmom, žeby sa pod ňou mohol pokojne podpísať aj Charles Maurras alebo T. S. Eliot.

Realitou za týmto fragmentom zamýšľaného diela bude podľa všetkého skôr Ducasseovo skutočné odvrátenie sa od perverznosti a romantizmu. Vzhľadom na vek, by išlo o tak časté vytriezvenie z pubertálnych túžob po originalite.

Že to nie je výnimočné ani v literárno-avantgardnom svete, to môžeme usudzovať z analogickej situácie, ktorá vznikla pri inom, podobne literárnou modernou okiadzanom autorovi – Apollinaireovi. Aj on sa na konci života dopustil strašného prehrešku a vrhol sa do náručia nacionalizmu a tmárstva, vyzýval na väčšiu plodnosť francúzskych rodín a jeho dada a surrealistickí adorátori s vďakou kvitovali, že sa odporúčal s predstihom do večných lovíšť, pretože ako sa vyjadril jeden z nich: „Ktovie, či by nakoniec neskončil v náručí fašizmu.“

Taktiež príklady vytriezvenia autorov, ktorí vítali Francúzsku revolúciu, aby nakoniec skončili ako jej zúriví popierači nás presviedčajú o tom, že podobný obrat je možný a pochopiteľný.

Francisco Goya, Bláznovstvo hlúposti
zdroj: Collection Get Archive

Našťastie existuje slovenský preklad Ducasseovho posledného textu z pera Ľubomíra Feldeka (priznajme mu, čo jeho jest), takže môžeme aj na Slovensku všetkým milovníkom nenormálnosti a úchylnosti adresovať Ducassove slová:

„… Zmätky, úzkosti, zvrátenosti, smrť, výnimky z fyzického a duševného poriadku, duch popierania, zhovädilosti, halucinácie vyvolané vôľou, trýzne, zmar, rozvraty, slzy, nenásytnosť, zotročovanie, hĺbavá obrazotvornosť, romány, to, čo je neočakávané, to, čo sa nemá robiť, chemické zvláštnosti tajomného supa, ktorý číha na mrcinu nejakej mŕtvej ilúzie, predčasné a nedonosené skúsenosti, obskúrnosti s krovkami ploštice, príšerná monománia pýchy, očkovanie hlbokých zmeravení od strachu, pohrebné reči, závisť, zrady, násilenstvá, bezbožnosti, podráždenosti, pichľavosti, útočné výpady, šialenstvo, spleen, premyslené vydesenia, záhadné nepokoje, ktoré by čitateľ radšej neokúsil, grimasy, neurózy, krvavé kanáliky, ktorými privádzame logiku do krajnosti, prepínanie, nedostatok úprimnosti, trápenie, prízemnosti, temnota, clivota, pôrody horšie než vraždy, vášne, klan kriminálnych románopiscov, tragédie, ódy, melodrámy, večne sa opakujúce extrémy, beztrestne vypískaný rozum, zápach baby, nechutnosti, žaby, sépie, žraloky, sámum púští, to, čo je námesačné, podozrivé, nočné, uspávajúce, bludičkovité, lepkavé, tulením hlasom hovoriace, dvojzmyselné, suchotinárske, kŕčovité, pohlavne dráždivé, chudokrvné, jednooké, dvojpohlavné, bastardné, albínske, pederastické, fenomén akvária a fúzatá žena, opité chvíle mlčanlivej skľúčenosti, výmysly, zádrapky, obludy, demoralizujúce sylogizmy, smeti, to, čo nemyslí ako dieťa, zúfalosť, ten plod duchovnej mancinely, navoňané vredy, stehná s kaméliami, trestuhodnosť spisovateľa, ktorý sa rúti po šikmej ploche ničoty, pohŕda sám sebou a radostne kričí, výčitky svedomia, pokrytectvá, hmlisté perspektívy, ktoré nás drvia v neviditeľných ozubených súkoliach, dôstojné pľuvanie na posvätné axiómy, cudzopasný hmyz a jeho dotieravé šteklenie, nezmyselné predhovory, ako je predhovor ku „Cromwellovi“, k „Slečne de Maupin“, a predhovory Dumasa-syna, vetchosť, nemohúcnosť, rúhanie, škrtenie, potlačovanie, hnevy – to sú odporné mrchoviská, pri vyslovení ktorých sa musím červenať a pre ktoré je načase zdvihnúť hlas proti tomu, čo nás uráža, čo nás panovačne zráža k zemi. …

Už len preto, že si obyčajný profesor povie: „Ani keby mi dali všetky poklady sveta, nepísal by som romány podobné románom Balzaca a Alexandra Dumasa,“ už len preto je inteligentnejší než Alexander Dumas a Balzac. Už len preto, že si oktaván vštepí, že nemá ospevovať zvrátenosti fyzické ani duševné, je podkutejší, schopnejší a inteligentnejší ako Victor Hugo, hoci nepísal romány, drámy a listy. …

Sú spisovatelia vulgárni, nebezpeční šibali, dvojtvárni šašovia, temní mystifikátori a naozajstní blázni, ktorí by si zaslúžili, aby ich zatvorili do blázninca Bicetre. Z ich kreténskych hláv, na ktorých kde-tu chýba škridla, vychádzajú ohromné prízraky, ktoré klesajú do prachu, namiesto aby stúpali do výšin. Sú to krkolomné kúsky, pochybná gymnastika. Practe sa, groteskní žongléri! Prosím vás, zmiznite mi z očí, tuctoví výrobcovia zakázaných rébusov, ktorým dnes – na rozdiel od minulosti – razom prichádzam na frivolný kĺb. …

Ale mňa už neprekabátia. Trpieť je slabosť, ktorej sa môžeme vyhnúť a robiť užitočnejšiu vec. Vylievať si bôle, neprimerane efektné, znamená prejavovať – ó, vy, čo umierate v perverzných maremmách – menej odolnosti a ešte menej odvahy. Blahoslavená nádej, povolávam ťa späť do svojho opusteného domu hlasom, akým obyčajne hovorím pri oslavách veľkých dní. …

Zisťujem s trpkosťou, že v žilách našich suchotinárskych čias ostáva už len niekoľko kvapiek krvi. Počnúc odpornými a odbornými, bez ochrannej známky patentovanými fňukaniami Jeanov-Jacquesov Rousseauov, Chateaubriandov a dojok, ktoré nosia nohavice a pridájajú bucľatých Obermanov, cez ostatných básnikov, vyváľaných v smradľavom bahne, až po ošiaľ Jeana Paula, samovraždu Dolorés de Vientemilla, Allanovho Havrana, Pekelnú Komédiu Poliakovu, krvilačné oči Zorillove a nesmrteľnú rakovinu, Mrcinu, ktorú svojho času s láskou namaľoval morbídny milenec Venuše Hotentotskej, to všetko sú nepravdepodobné bolesti, ktoré naše storočie vytvorilo, aby z ich jednotvárnych a nechutných zámerov ochorelo na suchoty. Larvy, unavujúce neznesiteľnou tuposťou! Practe sa, fidlikári! …

Zúfalstvo, ktoré sa cieľavedome živí vlastnými fantazmagóriami, neodvratne vedie spisovateľa k totálnemu porušovaniu zákonov božských i ľudských a k teoretickej i praktickej zlomyseľnosti. …

Nenapodobňujete nehanebných bádateľov, ktorí sa domnievajú, že melanchólia ich robí veľkolepými, a vo svojej duši a tele objavujú nepoznané veci! Melanchólia a smútok sú počiatkom pochybností, pochybnosti počiatkom zúfalstva, zúfalstvo krutým počiatkom rôznych stupňov zla. …

Nepopierajte nesmrteľnosť duše, múdrosť Boha, veľkosť života, poriadok, ktorý vládne vo vesmíre, krásu tela, rodinnú lásku, manželstvo a sociálne ustanovizne! Nevšímajte si zhubných perohryzov: Sandovú, Balzaca, Alexandra Dumasa, Musseta, Du Terraila, Févala, Flauberta, Baudelaira, Leconta a autora Štrajku kováčov! …

Tí, čo vnášajú do literatúry anarchiu pod zámienkou novátorstva, zamotávajú sa do nezmyslov. Netrúfame si útočiť na Boha, útočíme na nesmrteľnosť duše. Ale nesmrteľnosť duše je stará ako svet. Aká iná viera ju nahradí, ak už sa má nahradiť? Nemusí to byť negácia. Ak si pripomenieme pravdu, z ktorej všetky ostatné pravdy vychádzajú, to znamená neobmedzenú dobrotu Boha a jeho absolútnu neznalosť zla, samy od seba sa zrútia všetky sofizmy. …

Vyzerá to krásne a vznešene, keď pod zámienkou pokory alebo pýchy hľadáme konečný cieľ vecí a porušujeme trvalé a známe závery. Zbavte sa bludu, lebo niet väčšej hlúposti! Nadviažme opäť spojenie s minulosťou; poézia je geometriou par excellence. Od čias Racinových poézia nepokročila ani o milimeter. Naopak, spravila krok späť. Vďaka komu? Vďaka zmäknutým Veľkým mozgom našej epochy. …

Pochybovačnosť bola odpradávna v menšine. V našom storočí získala väčšinu. Vdychujeme všetkými pórmi porušovanie povinnosti. …“

Francisco Goya, Zúfalé bláznovstvo
zdroj: Collection Get Archive

Zaiste, netreba si Ducassea idealizovať a nahradiť guruov bláznivosti hneď niekým, kto sa ešte len začal liahnuť z kukly bláznovstva. Jeho text je pre nás predovšetkým dokladom o tom, že človek, ktorý sa nestranne a bez klapiek túžby po romantickej originalite, bez modernej pedantskej snahy po hľadaní extraordinárneho a nenormálneho, pozrie na realitu, okamžite pochopí – čo je a čo nie je normálne. Netreba na to špeciálny talent. Každá gazdiná a každý roľník či robotník to vedeli a vedia.

Prestaňme preto počúvať ideologických opilcov, prestaňme vhadzovať naše očakávania do automatu na nenormálnosť a potom sa nám nebude stávať, že namiesto normálnych detí, nám budú zo škol vypadávať nenormálni devianti, ktorí vraždia učiteľov a spolužiakov.

PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS

Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:

5 €
10 €
20 €
50 €

Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!

PDF (formát pre tlač)