Sv. Pantaleón, mučeník –

27. júla 2025  

Cirkev

Životopisné údaje

Svätý Pantaleón sa narodil v meste Nikomédia, v krajine Bitýnia, v Malej Ázii. Jeho otec Eustorgius bol krutý pohan, matka Eubula horlivá kresťanka, ktorá od svojho manžela pre svoju sv. vieru a nábožný život veľmi mnoho trpkostí musela zažiť. Akonáhle malý Pantaleón, ktoré meno znamená toľko, čo «všetok ako lev» k rozumu začal prichádzať, vštepovala mu starostlivá matka Eubula sväté Kristovo učenie do jeho nevinného srdca. Boh však povolal zbožnú matku zavčasu k sebe.

Eustorgius dusil každý kresťanský cit a myšlienku v synovom srdci a vynakladal všetku svoju starosť na to, aby z neho vychoval učeného muža. Zabezpečil pre neho najučenejších mudrcov, ktorí nadaného mladíka vo všetkých možných vedách vyučovali. Keď Pantaleón dosiahol mládenecký vek, venoval sa výhradne lekárskym vedám, v ktorých také pokroky činil, že vynikal nad všetkými rovesníkmi a chýr o jeho nadaní zaletel až na cisársky dvor. V tom čase panoval na Východe cisár Galerius Maximinián, ktorý si dal predviesť a predstaviť Pantaleóna a pre jeho veľké nadanie a krásu postavy si ho veľmi obľúbil. Od tohoto času učil sa Pantaleón lekársku vedu na cisárske útraty a mal voľný prístup na skvelý, avšak i nemravný Maximiniánov dvor čo malo za následok pomalé udusenie jeho kresťanského citu kresťanský a do zabudnutia odchádzalo i vyučovanie vo sv. viere, ktoré Pantaleónovi do srdca vlievala jeho zbožná matka. Pre Pantaleóna bol svet otvorený, sníval preto len o skvelej budúcnosti.

Do lekárskej školy chodieval popri malom domčeku, v ktorom býval staručký kňaz menom Hermolaus. Zbožný kňaz smútil nad poblúdením krásneho a duchaplného mládenca. Vedel dobre, že Pantaleón bol v útlom veku kresťansky vychovávaný a že mu teraz hrozí veľké nebezpečenstvo. Zaumienil si preto, že vynaloží všetko úsilie, aby ho Bohu a sv. Cirkvi vrátil.

Kedykoľvek Pantaleón popri zbožnom kňazovi prechádzal, oslovoval ho tento veľmi láskavo. A mládenec si obľúbil rozhovory so vznešeným starcom. Jedného dňa požiadal Hermolaus Pantaleóna, aby ho navštívil v domčeku. Vľúdny mladík nemohol odmietnuť starcovu žiadosť, išiel za ním, i rozpriadol sa medzi nimi rozhovor. Hermolaus sa vypytoval Pantaleóna na jeho rodné mesto, na rodičov, na detstvo a prvú výchovu. A dobrosrdečný mládenec rozprával otvorene, že jeho dobrá mať, kresťanka, už zomrela, že jeho otec sa klania sa bohom. Keď Pantaleón vyrozprával celý svoj život, spýtal sa ho starec: «A koho ty, milý synu, budeš nasledovať vo viere, otca či matku?»

Mládenec odpovedal: «Mať, kým žila, napomínala ma, aby som v jej viere žil i zomrel. Páčila sa mi tá viera a bol som k tomu i odhodlaný, čo si matka priala. Keď zomrela, nútil ma otec, aby som sa pridŕžal jeho viery; lebo chce mať zo mňa veľkého pána pri cisárskom dvore.» Hermolaus sa pokojne pýtal ďalej: «Čo sa učíš?» Pantaleon odvetil: «Vedu Asklépia, Hippokrata a Galena; lebo to odo mňa žiada otec. Môj učiteľ ma uisťuje, že keď si tú vedu osvojím, budem liečiť ľudské choroby.»

Hermolaus riekol: «Ver mi, dobrý chlapče, veda Asklépia, Hippokrata a Galena je vskutku bezvýznamná a kto ju používa, málo osoží. A bohovia, ktorých ctí Maximinián, sú bájky, mámenie a klamstvo pre slabého ducha. Jediný pravý Boh je Kristus. Keď budeš v Neho veriť, nemusíš iné len Jeho meno vzývať a budeš liečiť choroby. Kristus poprial slepým zrak, mŕtvym život a malomocným zdravie. Už dotknutie Jeho rúcha uzdravilo nemocnú ženu, ktorá dvanásť rokov trpela. Ale, načo ti budem všetky Jeho zázraky vyratúvať? Bola by to taká práca, ako keby som ti chcel morský piesok, nebeské hviezdy, kvapky morskej vody zrátať. I teraz svojim pomáha, potešuje ich v trápeniach a povznáša v zármutkoch. V šťastí a nešťastí nečaká na naše prosby, ale pomáha nám svojím prispením. Tým, ktorí Ho milujú, dáva moc, aby mohli zázraky robiť, a život, ktorý nikdy neprestane.»

Mládenec dojatý starcovými slovami odpovedal: «To isté som počul od svojej matičky; vídal som ju, ako sa modlievala a vzývala Boha, o ktorom ty rozprávaš.» Od tohoto času navštevoval zbožného kňaza každý deň a učil sa poznávať pravú vieru Kristovu.

V mládencovom srdci nastal boj pravdy s bludom. «Čo povie otec, keď sa stanem kresťanom?» pýtal sa Pantaleón. «A ako sa budem môcť ukázať na cisárskom dvore? Kto sa bude radiť s lekárom, ktorý je kresťanom?» Takéto myšlienky vírili Pantaleónovi hlavou a odrádzali ho od toho, aby sa verejne stal nasledovníkom Kristovým. Nemal však viac pokoja. Vnútorný hlas mu hovoril, aby sa neobzeral na svet a jeho márnosti. K tomuto vážnemu kroku však bol slabý.

Jedného dňa uzrel na ceste dieťa, ktorého telíčko jedovatý had ovíjal. Pantaleon sa zhrozil nad tým pohľadom, i napadlo mu, že by mohol skúsiť moc Ježiša Krista, ktorú kňaz Hermolaus tak veľmi zvelebuje. Modlil sa teda a riekol: «V mene Ježiša Krista vstaň!» A hada preklial: «Tebe nech stane sa, čo si urobil dieťaťu!» A had odvinul sa z mŕtveho dieťaťa, kŕčovito sa odhodil a rozpučil. Dieťa otvorilo očká na osloboditeľa a usmialo sa. Pantaleon ho vzal na ruky a zaniesol k Hermolaovi a rozprával, aký div urobil Boh na jeho prosbu. Nebeská radosť dojímala jeho srdce, zveleboval Boha so svätým kňazom a prosil ho, aby bol vo viere dokonale vyučený a pokrstený. Hermolaus ho nasledujúcich sedem dní vyučoval vo sv. náboženstve a pokrstil ho.

Od toho času bola jeho najväčšia túžba, aby i otca mohol priviesť k poznaniu Kristovho učenia. Jedného dňa chcel rozbiť všetkých bôžikov vo svojej izbe; ale úcta k otcovi mu v tom zabraňovala. I riekol sám sebe: «Budme sa usilovať, aby som ho presvedčil o sv. učení Božieho Spasiteľa a o ničomnosti pohanských modiel.» Kládol otcovi rozličné otázky o náboženstve, na ktoré mu otec nevedel odpovedať; opisoval mu šetrnými slovami modloslužbu, ako rozumného človeka nedôstojnú. Raz mu ukazoval na domáce modly: «Otče, tieto tu vždy stoja, a nikdy si nesadnú; tieto zase ustavične sedia a nikdy nevstanú.» A otec začal rozmýšľať o ničomnosti pohanských bôžikov.

Raz bol privedený do jeho domu slepý, ktorý žiadal, aby ho lekár Pantaleón uzdravil. Pantaleón zavolal otca a pýtal sa slepého, čo by žiadal. Slepý: «Skoro celý svoj majetok som vynaložil, aby ma lekári uzdravili; a pozbavili ma i toho trochu svetla, ktoré som ešte videl. Prosím teda teba, navráť mi zrak, ten najdrahší nebeský dar.» A Pantaleon sa ďalej pýtal: «Keď si skoro celý svoj majetok lekárom rozdal, ktorí ťa neuzdravili, čože dáš mne, keď ti zrak navrátim?» Slepý zvolal: «Všetko, všetko ti dám, čo ešte mám!» Pantaleon riekol slávnostne: «Otec svetla navráti tebe zrak skrze mňa. Čo mne sľubuješ, rozdaj chudobným.» Otec Eustorgius sa ozva: «I tvoj slávny učiteľ Eufrosinus liečil tohoto a nedokázal mu vrátiť zrak. Akože ty, jeho žiak, to budeš môcť učiniť? Nevystavuj sa posmechu iných lekárov, drahý synu!»

Pantaleon dôveroval v Boha a riekol: «Žiaden z lekárov neliečil tak tohoto slepého, ako ho ja budem liečiť. Otče, buď trpezlivý a presvedčíš sa.» A modlil sa Pantaleón vrúcne k Bohu, aby ráčil skrze uzdravenie tohoto nemocného otvoriť oči jeho otcovi, aby poznal pravú vieru a vyznával sv. Kristovo učenie. I dotkol sa očí slepého a zvolal: «V mene Ježiša Krista, otvorte sa!» A slepý hneď videl a zveleboval Boha. Tento zázrak tak účinkoval na otca Eustorgia, že sa dal vo viere vyučiť a prijal sv. krst.

Eustorgius zomrel zanedlho ako zbožný kresťan a Pantaleón po ňom dedil veľký majetok. Ihneď prepustil otrokov a staral sa o ich zaopatrenie; predal časť statkov a utŕžené peniaze rozdal medzi chudobných. Ako lekár bol veľmi vyhľadávaný. Tí najbohatší ľudia sa radili s ním o svojich chorobách. Ktorého chorého Pantaleón raz navštívil, tam už nebolo treba iného lekára. Zo svojich veľkých dôchodkov živil chudobné vdovy, siroty a občerstvoval núdznych. Ani jeden dom smútku neobišiel, každému pomáhal na tele i na duši. A kresťanská Cirkev začala prekvitať v celom okolí, v ktorom zbožný slávny lekár Pantaleón žil a pôsobil.

Pohanskí lekári a žreci sa naľakali, že stratia výnosnú obživu; dlho sa radili, ako by nenávideného Pantaleóna odstránili. I spomenuli si, že pred rokmi jedného slepého zázračne uzdravil, ktorý verejne vyznal, že ho Pantaleón vzývaním mena Ježiš uzdravil. Preto sa dohodli, že Pantaleóna ako kresťana u cisára Maximiniána obžalujú. Išli k cisárovi a riekli: «Ó cisár, ten, ktorého si dal lekárstvu vyučiť, tebou opovrhuje a lieči takých, ktorí sa zriekli našich bohov a klaňajú sa Ježišovi Nazaretskému a tvrdia, že nie náš boh Asklépios, ale Kristus ich uzdravil. Tu, vonku, stojí jeden taký, ktorého sme chytili a k tebe priviedli.

Keď ho pred cisára postavili, pýtali sa ho: «Ako uzdravil Pantaleón tvoje oči?» Uzdravený odpovedal: «Vzýval meno Ježiš a ja som hneď začal vidieť.» Lekári a žreci sa pýtali: «Čo myslíš, kto ťa uzdravil, naši bohovia či Ježiš?» Uzdravený riekol: «Počuj, slávny cisár! Celý svoj majetok som dal týmto lekárom a neuzdravili ma. Pantaleón ma uzdravil vzývaním mena Ježiš. Ráč rozsúdiť, kto ma uzdravil, či Asklépios alebo Ježiš?» Cisár riekol: «Nebuď pochabý a nespomínaj to meno, lebo je zjavné, že ťa bohovia vyliečili.» Neohrozený kresťan riekol: «Nie ja som pochabý, ale tí, ktorí si myslia, že mŕtve modly, čo sebe zrak dať nemôžu, iných uzdravujú.» Cisár sa nahneval a rozkázal, aby hlavu smelého kresťana kat hneď zoťal.

A cisár Galerius Maximinián si dal zavolať Pantaleóna a povedal mu: «Čo som počul o tebe, Pantaleón, nie je nič dobré. Opovrhuješ mocným Asklépiom a inými bohmi a považuješ Ježiša ukrižovaného za jediného pravého Boha. Snáď si nezabudol, akú milosť si odo mňa požíval? Ľudia povedia mnoho hlúpeho; preto som ťa zavolal, aby som počul z tvojich úst, ako sa veci majú. Obetuj bohom, ako sa svedčí na verného občana ríše.» Pantaleón riekol slávnostne: «Skutky, ó slávny cisár, sú vierohodnejšie ako slová. Viera a pravda sú tu potrebné. Komu sa klaniam ja, ten stvoril nebo i zem, vzkriesil mŕtvych k životu, navrátil zrak slepým, narovnal krívajúcich, očistil prašivých, a to stalo sa na Jeho slovo. Bohovia, ktorým sa klaniate vy, sú mŕtvi a bezvládni. Prikáž, láskavý cisár, nech žreci a lekári vzývajú bohov; ja budem vzývať pravého Boha. A ten, ktorý vyslyší vzývanie a uzdraví nemocného, nech je jediným Bohom.»

Táto reč sa cisárovi Maximiniánovi páčila. Rozkázal teda, aby bol do súdnej siene donesený ťažko chorý, ktorý na lámku trpel. Pohanskí žreci museli vzývať bohov, či chceli alebo nie. Jeden vzýval Jupitera, druhý Asklépia, tretí Dianu.

Chorý vzdychal bez prestania. Námaha žrecov a pohanských lekárov bola márna. I pristúpil Pantaleón k chorému a nahlas sa modlil k Bohu: «Ó Bože, vyslyš modlitbu moju a volanie moje ráč k sebe pripustiť! Neodvracaj odo mňa svoju tvár v deň, v ktorý Teba vzývam; i preukáž tým, ktorí Ťa nepoznajú a klaňajú sa ničomným modlám, že Ty môžeš svojou mocou všetko!» Keď túto modlitbu dokončil, chytil chorého za ruku a zvolal: «V mene Pána Ježiša Krista, ktorý tých pozdvihuje, čo sú ponížení, buď zdravý!» A chorý vstal hneď uzdravený a zveleboval Trojjediného Boha. Pohania sa čudovali nad mocou mena Ježiš; ale pohanská pýcha a závisť žrecov a lekárov im prekážala, aby v Ježiša Krista uverili. Cisár radšej počúval žrecov než by sa dal Pantaleónom presvedčiť, hoci i zázrakmi. I riekol Pantaleónovi: «Obetuj bohom a ver mne! Alebo azda zabúdaš, že každý, kto bohmi pohŕda, býva trápený a usmrtený? Rozpamätaj sa na Anthyma. Mám útrpnosť s tvojou mladosťou.»

Pantaleón bohom neobetoval, ale zveleboval živého Boha. Rozhnevaný cisár rozkázal, aby ho kati priviazali o stĺp, do krvi bičovali a horiacimi lúčmi pálili. Keď ho ku stĺpu priväzovali, riekol: «Nemysli si, cisár, že sa bojím mučenia. Smrti sa nebojím; ba žiadam si pre Krista, Syna Božieho, zomrieť a zvelebujem blahoslavenú smrť Anthymovu!» Keď ho mučili, modlil sa nahlas k Bohu a velebil Jeho milosrdenstvo, že mu umožnil trpieť pre Jeho slávu a znášal «všetko ako lev» ukrutné muky. Keď pohanský cisár videl, že ho mukami k pohanskej povere neprivedie, dal ho hodiť do vody. Pantaleon sa neutopil. Dal ho teda hodiť medzi divé zvery; tie sa ho ani nedotkli. Mnohí pohania, keď to videli sa obrátili a boli pokrstení.

Zdalo sa, že je cisár porazený; lebo začal Pantaleónovi lichotiť. Vypytoval sa ho, kto ho v tej zázračnej viere vyučil, že je pripravený toľké muky pre ňu znášať. Pantaleón vyznal, že to zbožný kňaz Hermolaus ho sväté učenie dokonale vyučil. Zlostný pohan hneď poslal vojakov, aby svätého starca vyhľadali a k nemu doviedli. Keď Hermolaus zbadal Pantaleóna, riekol: «Čože tu robíš, syn môj, čo ťa sem priviedlo?» Pantaleon pokojne odvetil: «Cisár rozkázal.» A svätý starec riekol slávnostne: «Viem, že nastal čas, aby sme pre Krista trpeli a zomreli; lebo mi to dnes v noci bolo zjavené.»

Cisár sa pýtal starca, či má ešte iných učeníkov okrem Pantaleóna. A svätý muž menoval Hermippa a Hermokrata. Krutý cisár odsúdil všetkých na smrť. Pantaleón bol hodený do vriaceho oleja; keď sa mu nič nestalo, bol s Hermolaom; Hermippom a Hermokratom sťatý. Pohanskí vojaci, ktorí sa dívali na ich smrť, uverili v Krista a velebili verejne Boha. I tí podstúpili mučenícku smrť.

To sa stalo 27. júla roku 305. Telá sv. mučeníkov pochovali zbožní kresťania. Cisár Konštantín Veľký dal preniesť telo sv. Pantaleóna do Carihradu a dal postaviť k jeho pocte veľkolepý chrám. Roku 802 sa dostala hlava sv. Pantaleóna do Lyonu vo Francúzsku a iné jeho ostatky do baziliky St.-Denis v Paríži. Sv. Pantaleon býva ctený ako patrón lekárov.

Sv. Pantaleón sa vyobrazuje priviazaný ku palmovému stromu, ku ktorému má obe ruky pribité klinom.

Poučenie

Sv. Pantaleón bol dobrým lekárom – liečil telesnú, ale i duševnú nemoc, a stal sa veľkým dobrodincom ľudského pokolenia.

Boh obrátil jeho slovom a príkladom mnohých pohanov a hriešnikov. Každý hriešnik je slepec, ktorý nevidí večné blahoslavenstvo a pekelné muky. Hriešnik nevidí márnosť sveta, ani zlosť neprávosti. Hriešnik vidí len domnelé svetlo pozemských statkov, len klamlivé radosti rozkoší a slávy. Večnosť ho nedesí! A predsa, aké hrozné je to slovo – večnosť.

Kresťan, predstav si, žeby hriešnik bol odsúdený k pekelným pokutám dovtedy, kým jeden mravec všetok piesok z morského brehu preč odnesie. Ten mravec by len jedno zrnko piesku za tisíc rokov z morského brehu odniesol. Nuž by ten mravec od smrti Kainovej podnes len šesť alebo sedem zrniek piesku odniesol. Koľko tisíc a tisíc rokov je treba, aby ten mravec jedno piesočné pobrežie odnosil? Kedy v tejto nemysliteľnej budúcnosti zavíta tá doba, v ktorej bude môcť ten hriešnik povedať, že ten mravec morský piesok odniesol?! No ani vtedy ešte nebude večnosť zakončená! Ona bude trvať, ten nekonečný rad nespočítateľných tisícov rokov neprestajne. A to je večnosť pekelných múk, ktoré každý nekajúcny hriešnik zasluhuje. Hriešnik to vie a predsa hreší, lebo je duševne slepý, chorý, ba mŕtvy.

Sv. Pantaleón to vedel, preto znášal, ako aj iní sv. mučeníci, všetky hrozné muky s radosťou, než by bol ťažký hriech spáchal.

Vedel, že ak by zaprel Krista a stal sa pohanom, bola by ho očakávala večná smrť. Vedel, že hriešnik je na duši mŕtvy, pretože býva pozbavený Božej milosti. A kresťan, ver, že ľahšie je telesne mŕtveho častokrát k životu priviesť, než mnohého hriešnika k pokániu nakloniť a ku spaseniu obrátiť.

Modlitba

Ó Bože, popraj nám na príhovor sv. Pantaleóna, mučeníka a vyznávača svojho, aby nám naše telo od každého nebezpečenstva zachránené a naša duša od každého hriechu očistená a zachovaná bola, žeby sme v Tvojej milosti život svoj dokonať mohli. Skrze Ježiša Krista, Syna Tvojho, Pána nášho. Amen.

PDF (formát pre tlač)