O vzkriesení tela –

7. septembra 2025  

Cirkev

„Všetci vstaneme z mŕtvych“
(porov. 1Kor 15,51)

Vídame siroty, ktoré hľadajú svojho starostlivého otca, svoju dobrú matku, ale nenachádzajú ich, smrť im ich vytrhla. Vidíme vdovy kľačať pri hrobe ich verného manžela. Hľadíme na plačúce matky, slzy im neprestávajú tiecť, pretože stratili drahé poklady, svoje milované dietky.

Ó, ty bôľna smrť, ako ťažko sa hojí rana, ktorú ty zapríčiníš citlivému ľudskému srdcu! Pre kresťana smútiaceho za zomrelým je jedinou útechou viera, ktorá učí: že „všetci vstaneme z mŕtvych“ (porov. 1Kor 15,51), každý kríž, ktorý je na hrob zasadený, nám toto sladké potešenie vlieva do srdca: „vstaneme z mŕtvych, ako i Kristus vstal z mŕtvych“. I my sa každodenne modlievame: ,,Verím vo vzkriesenie tela.“

Toto potešiteľné učenie nám nasleduje podľa poriadku v katechizme. Hľaďme teda v krátkosti, čomu nás učí tento článok viery. Počúvajte!

Nedávno sme pochovávali jedno malé dieťa, jeho matka tak náramne nahlas plakala, že sa človek až pohoršil: táto žena snáď nikdy nepoznala učenie Kristovo. Učenie Krista na kríži visiaceho nám volá: „Ja som Vzkriesenie a život, kto vo mňa verí, nezomrie naveky.“ Či tá nikdy nepočula evanjelium? Keď Ježiš z mŕtvych vzkriesil mládenca z Naimu, takto prehovoril k plačúcej jeho matke: žena, hľa tvoj syn. Boh ho dal, Boh ho vzal, požehnané buď jeho sväté meno. Keď ho vzal, On ho i vráti pri všeobecnom vzkriesení v posledný deň.

Diabol to spôsobil, že nesmrteľným stvorený človek sa stal smrteľným. Lež Spasiteľ Ježiš vydobyl, aby po smrti opäť k životu povstal: aby z mŕtvych vstal. Odplatou za hriech je smrť, každý jeden má raz umrieť. Smrť Kristova nám vydobyla z mŕtvych vstanie. V tom istom tele, v ktorom teraz žijeme, i z mŕtvych vstaneme.

Ak by si pochyboval, či to môže byť, žeby tvoje spráchnivené telo znova povstalo k životu, rozmýšľaj, čím si bol, kým si sa človekom stal? Ničím. Nuž teda ten Boh, ktorý ťa z ničoho priviedol k životu, tento všemohúci Boh nebol by k tomu dosť mocný, aby z tvojho prachu utvoril ti telo a do neho uviedol nový život? Alebo či snáď nie je ťažšia vec dohliadať na všetky myšlienky a skutky tých mnoho miliónov ľudí, ktorí od stvorenia sveta žili a žiť budú až do skončenia sveta, než s dušou opäť spojiť skrze neho stvorené telo?

Ďalej vídame, že cnostný človek najviac v biede a trápení živorí, hriešnici však rozkošami oplývajú, ich kosti ešte i po smrti v nádherných mramorových kryptách spočívajú. Či by to bolo spravodlivé, keby Boh túto nerovnosť naveky potvrdil? Boh jednak posúdi podľa spravodlivosti: zásluhe udelí korunu, zločinu však pokutu. Lež aby toto mohol učiniť, telo musí vstať z mŕtvych a s dušou sa spojiť, pretože ani duša osobitne, ani telo osobitne nečiní človeka, lež telo i duša spolu. Spravodlivé je, aby nielen duša obdržala odmenu, lež i telo, nielen duša znášala večnú pokutu, lež i telo. Pravdou je, že duša chce, aby som sa modlil, postil, almužnu dával, lež pri modlitbe unúvam kolená, pôstom trýznim svoje telo, pri dávaní almužny použijem ruky. Keď sa teda na vykonávaní dobrého spolu s dušou i moje telo bralo účasť, nech berie podiel i na odmene. Pravdou je, že duša chce, aby niekto kradol, na cti utŕhal, smilnil, lež jazyk utŕhal na cti, ruka kradla, telo smilnilo. Keď teda s dušou spolu i telo hrešilo, nech zato s dušou spolu i telo znáša trest. Že je tomu tak, ako ja hovorím, dosvedčuje to slovo Kristovo, ktoré takto zneje: „Prichádza hodina, keď všetci v hroboch počujú jeho hlas a vyjdú: tí, čo robili dobre, budú vzkriesení pre život a tí, čo páchali zlo, budú vzkriesení na odsúdenie.“ (Jn 5,28–29)

Keď zaznejú trúby anjelov, každý národ, ktorý kedy jestvoval, každý človek, ktorý sa narodil: svätí i hriešni v jednom okamihu vstanú z mŕtvych s tými istými kosťami, v tom istom tele, v ktorom raz žili.

Predsa však bude istý rozdiel medzi vzkrieseným a naším terajším telom: po vzkriesení sa každé telo stane nesmrteľným (porov. 1Kor 15,42), smrť nám život viac nevyhasí, s dušou spolu naveky bude žiť. Je to útechou dobrým, lež postrachom pre zločincov, pretože im bude život večný večným mučením. Po zmŕtvychvstaní dobrých nielen duša, lež i telo sa bude radovať v Nebi. Po zmŕtvychvstaní hriešnych nielen duša, lež i telo bude trpieť v Pekle, im bude život večný večným trápením.

Okrem toho z mŕtvych vzkriesené telo dobrých bude bez chyby, čas a priestor nebude im na prekážku, sťa myseľ budú sa vznášať, budú sa skvieť sťa záblesk slnka; chromí, krívajúci, slepí, starci a chorí s úplným telom bez chyby vstanú z mŕtvych, každá ich slza bude drahou perlou, každá rana lesklou hviezdou a všetky útrapy budú im skvelou korunou a v takomto oslávenom tele uvidia Boha, otca, matku, priateľa. Zločinci však s telom biednym, špinavým, smradľavým, ošklivým budú sa trápiť naveky. I oni uvidia Boha, lež iba dotiaľ, dokiaľ vyriekne nad nimi súd, potom nikdy viac neuvidia jeho tvár. I oni uvidia svojich rodičov, pokrvných, priateľov, lež len preto, aby im ukázali svoje trápenia.

Preto, nábožný kresťan, ty len ďalej bojuj a tráp sa, znášaj pokojne pre Ježiša svoje telesné trápenia, kroť nezriadené žiadosti svojho tela, svoje telo ako živý chrám Ducha Svätého chráň a bráň proti každej škvrne hriechu: i to utrápené tvoje telo vezme svoju slušnú mzdu, obdrží svoju hodnú odplatu. I tá hruda v hrobe ťa neprikryje naveky: slovo Syna Božieho ťa vyvolá odtiaľ, vstaneme z mŕtvych! V tomto svojom terajšom tele uvidíme nášho Boha, uzrieme jeden druhého, a ak toho budeme hodní, Boh nás i oslávi. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, I. zväzok – O viere, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)