O povere –

8. marca 2026  

Cirkev

„A osobu, ktorá sa obráti na vyvolávačov duchov a na veštcov, proti takej osobe obrátim svoju tvár a vyhubím ju z jej ľudu.“
(Lv 20,6)

Na svadbách sa pospomína všeličo. – Istý panák-krikľúň obviňoval kňazov, že prečo neodúčajú pospolitý ľud od povery. – Rozveseľoval spoločnosť rozprávaním rozličných poverčivých zvykov, ktoré spoznal medzi ľudom. Besedovaniu urobil koniec domáci pán týmto vyzvaním: „Páni, posadajte si, nesú nám polievku!“ Hostia si posadali, keď tu zrazu ten panák-krikľúň celý bledý vyskočí spoza stola, volajúc, že on pri takom stole nebude jesť, pri ktorom trinásti sedia.

„Čože je to za poverčivosť? zvolal som namrzene, – veď tento pán len pred chvíľou karhal nás, kňazov, že nevyučujeme ľud, a hľa, tu ho máš, on sám sa pridržiava povery.“ – „Toto je celkom iné, – zajakal sa prekvapený ten pán, – lebo od dávnych čias je známa vec je, že keď trinásti sedia pri stole, do roka jeden z nich umrie.“ – „Jedna povera ako druhá, – odvetil som mu, – každá povera je zapieraním Boha, diabol zasial takéto hriešne názory do ľudského srdca, keď našej pramatke Eve povedal, že ak z toho stromu budú jesť, že sa stanú takými, ako Boh, že všetko budú vedieť, avšak ani podľa prírody, ani z nariadenia Božieho ten strom jej nemohol dať také poznanie. Takouto diablovou rečou je i Váš príbeh príslovie o trinástich pri stole, kresťan tomu neverí.“

Moja ostrá reč utíšila toho poverčivého pána, od toho času uplynulo viac rokov, chvála Bohu, ešte všetci žijeme, ktorí sme tam boli.

A takto sa má vec i s inými poverami, každá povera sa protiví prvému Božiemu prikázaniu a preto, kto je poverčivý, ten hreší proti Bohu. Spomeniem tu niekoľko príkladov, z ktorých sa presvedčíte, že každá povera je alebo hlúposť, alebo neprávosť, kresťan jej nikdy neverí, ani sa jej nebojí. Začnime teda s tým najzvyčajnejším: s vykladaním snov.

V knihe syna Sirachovca čítam tieto múdre slová: „Akoby chytal tieň a hnal sa za vetrom, tak robí ten kto si všíma falošné videnia.“ (Sir 34, 2). Niekto sa večer hodne napchá jedlom, potom sa mu v noci o všelijakých hlúpostiach sníva, ráno celý bledý a nastrašený stane, bojí sa akéhosi nešťastia, lebo sa mu prisnilo. Avšak odľahne mu ťarcha, keď sa minú dva-tri dni a sen sa mu neplní. Nuž či to nie je smiešna povera dať niečo na sny? Priateľu, navykaj si takto: na večer veľa nejedz, ani nepi, potom v noci nebudeš musieť zápasiť s ťažkými snami. Daj si svedomie do poriadku, lebo len bezbožný vidí strašidlá vo sne. Človek čistého svedomia sa večer pomodlí, sladko usne a netrápia ho zlé sny.

Ani by som nebol veril, keby som nebol videl na vlastné oči, že niektorí hlúpi ľudia ešte i v tých najsvätejších modlitbách povery hľadajú. Sú ľudia diabolského ducha ktorí zo ziskuchtivosti poskladajú všelijaké modlitby, napr. „Sedem nebeských zámok“, „Sen Matky Božej“, „Tajné muky nášho Pána Ježiša Krista“ atď, na konci takýchto modlitieb stoja slová: „Kto túto zázračnú a tajnej sily modlitbu každodenne vykoná, na krku nosí, alebo si ju pod hlavnicu vloží, ten bude ochránený od ohňa, od vody, od strely, od náhlej a nečakanej smrti, ten nebude zatratený a po smrti hneď sa dostane do kráľovstva nebeského.“ Kto by sa nerozhneval a nepohoršil, keď počuje takéto hanebné luhárstvo?

A čo je najsmutnejšie, že ja sám som videl v kresťanských domoch takéto špinavé spisy, ba čo viac, i modlia sa z nich a sväto v ne veria. Kde a kedy to učil Kristus alebo Cirkev Kristova, že už len sama modlitba ťa ochráni pred všetkým zlým a pred večným zatratením? Nuž či nie to ohlasoval Pán Ježiš: „Amen, vravím vám, ak nebudete činiť pokánie, všetci zahyniete“? Máme teda takéto diablove cedule, keď sa nám do rúk dostanú, roztrhať a do ohňa hodiť. Na každej modlitebnej knižke a vôbec na každom náboženskom tlačive, čo i len ceduli, má byť odobrenie cirkevnej vrchnosti, ak to nemá, treba to odvrhnúť a do ohňa hodiť.

Vo svojej ľudskej slabosti bojíme sa nebezpečenstva.

Ale mnohí poverčiví ľudia namiesto toho, aby svoju dôveru skladali do otcovskej ochrany Pána Boha, od kadejakých daromných čarodejníkov, porobenísk očakávajú bezpečnosť proti zlému. Na dážď vyhodia pekársku lopatu, že s tým vraj zastavia krupobitie. Keď vypukne oheň v dedine, prevrátia stôl a položia naň chlieb, aby vraj na to miesto neprišiel oheň. Do cedáka kladú bosorský tŕň, aby vraj nik nemohol uškodiť krave. Že keď pes zavýja, tam vraj ktosi umrie. Mať kúštik povrazu z obesenca, že je to vraj šťastie. V piatok že je vraj zlý začiatok, aby si vraj vtedy nezačínal prácu. Poverčivý priateľu, nie deň piatkový je nešťastný, ale ten deň, v ktorý si smrteľný hriech spáchal. A najnešťastnejší ti bude ten, keď bez spovede umrieš a do Pekla prídeš.

V škole a v kostole nikdy nepočuť takéto a podobné hlúpe povery, preto ani len pochopiť nedokážem, ako sa len môžu skrsnúť takéto šialené myšlienky v zadubených hlavách niektorých sprostákov. Boj sa Boha, chráň sa hriechu, tak vtedy i v sto nebezpečenstvách ťa bude chrániť otcovská ruka Božia; ak ale bezbožne žiješ, ani milión bosoráctiev ťa nevyslobodí z trestajúcej ruky Božej.

Avšak kňaz môže akokoľvek prísne napomínať z tohoto svätého miesta, mnohí kresťania nepočúvnu dobré slovo, vo svojom trápení idú ku vešticiam, bosorkám, obrátia sa k čarodejníkom. Tak učinil izraelský kráľ, Ochoziáš. Keď ležal chorý, niežeby bol dal zavolať proroka Eliáša, aby sa pomodlil nad ním, ale poslal svojich sluhov do mesta Akkaron k modlám pohanským, aby sa pýtali tej modly, či to musí umrieť? A práve toto bolo jeho smrťou, za jeho nevieru Boh mu odobral život (porov. Lv 20,6).

Podobne činia maloverní, polovičatí, povrchní kresťania: namiesto toho, aby sa vo svojom trápení obrátili k svojmu duchovnému otcovi, za drahé peniaze hľadajú podlú radu v cudzine. Nezabúdajme, drahí moji, že spásu nie čarodejník, ale sám Pán Boh rozdáva. Pamätajme, že vstupné do Neba nie mastnými bankovkami, ale len mravným životom môžeme si kúpiť.

Ak ťa však trápi telesná bieda, nie u čarodejníkov hľadaj liek na svoju chorobu, ale navštív učeného lekára. – Človek so zdravým rozumom ako môže nasledovať takú radu, že klinec z podkovy vylieči žltačku? Proti zimnici že vraj treba hrýzť povraz zo zvona, alebo ušnú chorobu že treba liečiť klincom z umrlčej truhly.

Povera je hriech a škodu ti zapríčiní, čarodejníkovi daný peniaz je akoby si ho do vody hodil. Horko-ťažko dosvedčí mi to istý môj úbohý známy, ktorý na jedno oko oslepol.

Jeden čarodejník sa mu ponúkol za dobrú odmenu, že mu prinavráti zrak, ale že ten tajný liek je trochu pridrahý. Úbožiak predal pozemok, len aby mohol dostať ten tajný liek. Čarodejník mu dal jedno vrecúško, aby ho vo dne v noci na krku nosil. Celé dva roky nosil to vrecúško, ale i naďalej ostal slepý na svoje oko. Zunoval sa mu ten obojok na krku, rozpáral zošité vrecúško, a našiel v ňom papierik s takýmito slovami: „Oslepni i na to druhé oko!“ Ten úbožiak síce veru draho zaplatil za svoj tajný liek, predsa však jeden osoh z toho mal – vyliečil sa z povery.

Kiežby takýto osoh priniesla i moja dnešná svätá kázeň. Vedz teda človeče a nezabudni, že prvé Božie prikázanie zakazuje poveru. Poverou ctiť Boha je tak, ako sa to viere katolíckej protiví. Poverou je niektorej veci takú silu pripisovať, akej ona ani od prírody, ani z nariadenia Božieho, ani následkom modlitby Cirkvi nemá. Povera je hriech, lebo potupuje Boha, ako by on nemohol alebo nechcel nám pomáhať, preto poverčivý človek hľadá u diabla pomoc.

Pravý kresťan-katolík ako v telesnom, tak v duševnom svojom trápení jedine k Bohu sa utieka. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, II. zväzok – O prikázaniach, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)