Boj Andreja Hlinku proti liberalizmu, za pravovernosť a za katolícky štát (Druhá časť) –

Branislav Michalka

18. apríla 2026  

Slovensko
  Slovenské dejiny, Slovenské osobnosti

predchádzajúca časť:
Boj Andreja Hlinku proti liberalizmu, za pravovernosť a za katolícky štát (Prvá časť)

***

Keď teda v roku 1918 zanikalo Uhorsko, ktoré Hlinku viackrát žalárovalo, bol to vtedy už štát liberálny a majúci málo spoločné s duchom pôvodnej katolíckej monarchie. Bolo už vtedy predmetom kritiky katolíckych integralistov a jeho liberálne zákony boli explicitne odsúdené Svätou stolicou. Predstava Uhorska ako nejakej bašty kresťanského feudalizmu je mýtus. Hlinka v roku 1918 podporil rozpad Uhorska a pričlenenie Slovákov k Československu práve aj v kontexte tohto liberalizmu, netušiac, že pomery v novej masarykovskej republike budú po stránke náboženskej a ideovej ešte horšie ako v Uhorsku, na ktoré mali aspoň vplyv, aj keď tiež limitovaný, katolícki Habsburgovci.

Averziou voči liberalizmu zdôvodňoval Hlinka aj svoj nezáujem o zachovanie Uhorska pri výzve zúfalej katolíckej maďarskej tlače, aby slovenskí katolícki kňazi pomohli zachrániť Regnum Marianum, čiže Máriino kráľovstvo, ako bolo Uhorsko kedysi nazývané pre štátom deklarovanú úctu k Panne Márii a kvôli legendárnemu zasväteniu Uhorska Panne Márii sv. Štefanom. Hlinkova slávna odpoveď v tlači znela:

„Prečo beriete do úst Regnum Mariannum? Veď vy ste to mariánske kráľovstvo zemanom, liberálom a židom odovzdali. Čo je to za mariánske kráľovstvo, kde je katolík nútený ísť k matrikárovi židovi na sobáš? Nerúhajte sa. Nešlo vám nikdy a nikde o kráľovstvo Máriino alebo Kristovo. Ide vám o šovinizmus a úrady.“

Z týchto dôvodov si Hlinka vybral nový štát, ktorý vyzeral byť pre Slovákov ako národ priaznivejší a zároveň nepredpokladal, žeby bol vzhľadom k liberalizmu ešte horší ako Uhorsko.

Hlinka pritom mal svoje skúsenosti s českým liberalizmom už pred I. svetovou vojnou. V roku 1911 sa zúčastnil v Olomouci Katolíckeho zjazdu, ktorý vzbudil medzi českými národne orientovanými voľnomyšlienkármi veľkú nevôľu a špeciálne ich iritoval Hlinka. Prekážalo im už to, že Hlinka sa verejne sťažoval pred zjazdom na české liberálne časopisy a písal:

„Čítam české časopisy, často aj liberálne, ale čo tie píšu, to nie je žiadna rodoláska ani kresťanská láska. Iné tam nečítam len „klerikál je nepriateľ“, „nechceme mať nič s klerikálmi“, „kňazi sú tmári“, „sú to Rimania“.

Zároveň Hlinka verejne uviedol, že českí pokrokári sa v Olomouci spojili s Nemcami (Olomouc bolo na Morave mesto s vysokým počtom Nemcov) a spoločne narúšali katolícke sprievody.

Vzápätí sa v českých novinách rozpútala kampaň proti Hlinkovi, ktorej sa zúčastnili aj slovenskí antiklerikáli, budúci premiér Milan Hodža, Vavro Šrobár a Anton Štefánek. Noviny nadávali Hlinkovi do klerikálov s veľkými ambíciami a obviňovali ho z nevďačnosti. Ako píše Karol Sidor v životopise Andreja Hlinku:

„Začal sa krutý boj medzi evanjelikmi a katolíkmi. Aspoň v časopisoch. Slovenskí liberáli ovinuli sa okolo slovenského protestantizmu, ovládali ho a roku 1911 sa boj začal.“

Z rovnakej doby je aj Hlinkov článok v Slovenských ľudových novinách, v ktorom sa opisuje situácia medzi slovenskými luteránmi a katolíkmi, ktorá je v mnohom dodnes príznačná. Ukazuje už vtedy rozštiepenie na progresívcov a tzv. tmárov:

„Isté luteránske kruhy pod zámienkou slovenčiny v národe zhŕňajú, po tele katolíckych Slovákov sa rozliezajú a predsa katolíka nikde nepripustia, ešte ani za praktikanta do banky nie, ak si luteránku za ženu vziať nesľúbi. … Do rôznych výborov len náhodou pripustia katolíka. Kde je evanjelik len jeden, bárs by bolo katolíkov i desať, ten žiada si náboženskú rovnoprávnosť. Ak ich je však len o jedného viac, vtedy sa povie: nech rozhoduje väčšina. Celý národ by nedbali do luteráka obliecť.“

V roku 1912 dochádza už k úplnému rozkolu v slovenskom národnom hnutí a na jednej strane odrazu stáli ostro oddelení katolíci a na druhej luteráni, liberáli a sociálni demokrati. Dňa 28. novembra 1912 zasadal Ústredný klub Slovenskej národnej strany a vyhlásil katolíckym Slovenským ľudovým novinám vojnu: publikoval verejné vyhlásenie, v ktorom „celému slovenskému národu“ oznámil, že „Slovenské ľudové noviny nepovažuje za časopis stojaci v službe slovenského národa“.

Čoskoro po etablovaní novej politickej reality mal Hlinka pocítiť, že svetová vojna, ani zánik Uhorska liberalizmus neoslabili, ale naopak, ešte posilnili. Nová masarykovská garnitúra, ku ktorej patril aj jeho bývalý známy hlasista a masarykovec Vavro Šrobár vpustila na Slovensko potopu sekularizmu a dokonalý ideový rozvrat. Nový štát bol úzko prepojený so slobodomurárskymi protikatolíckymi kruhmi a dvaja z jeho zakladateľov: Beneš a Štefánik boli preukázateľne slobodomurármi. Masaryk bol slobodomurárom pravdepodobne, aj keď nie nevyhnutne, avšak všetky jeho skutky a myšlienky boli natoľko poznačené slobodomurárskymi ideálmi, liberalizmom a sekularizmom, že podobné odhalenie je v podstate irelevantné.

Samozrejme, takto orientovaný štát absolútne nestál o mužov Hlinkovho typu, o katolíckych integralistov a nepriateľov liberalizmu. Preto sa, paradoxne, Hlinka ocitá hneď pri zrode Československa opäť pod paľbou liberálov. Už v decembri roku 1918 po príchode vlády Vavra Šrobára do Žiliny písali liberálne noviny Sloboda s nechuťou o obnovení Slovenskej ľudovej strany:

„Hlinka chce založiť stranu na čisto konfesionálnom základe, ako sa strany v politickom živote nezakladajú. … Program bol tak spiatočnícky zložený, že nad každým bodom sa vyvinula hádka.“

Hlinka čoskoro spoznal, že nejde len o averziu slovenských liberálov a vybavovanie si starých účtov, ale že sekularizmus a liberalizmus je globálnym programom nového štátu. Už v decembri 1918 pražská vláda zrušila povinné vyučovanie náboženstva na školách. V roku 1919 nasledovali už otvorené represálie a zákazy zhromažďovania Slovenskej ľudovej strany, ktorú voľnomyšlienkárske noviny a politici nazývali „maďarónsko-jezuitskou“ v narážke na jej tvrdošijný katolícky integralizmus. Hlinka píše 15. marca 1919, len pol roka po prevrate a prirovnáva novú vládu k uhorským liberálom a kalvínom:

„Vaše počínanie sa v ničom nelíši od Tiszu alebo od zlopovestného Banffyho.“

Protikatolícky charakter novej republiky bol stále zrejmejší. Hneď v prvých dňoch jej ustanovenia strhla pražská ľavicová a liberálna luza barokový pomník Panny Márie, tzv. Mariánsky stĺp a ešte sa pri ňom veselo vyfotografovala. Akciu viedol anarchista Franta Sauer, kamarát spisovateľa Jaroslava Haška a svojím prispením sa chváli v knihe svojich pamätí. Zo škôl začali českí liberáli húfne vyhadzovať a znesväcovať kríže, ktorých bolo toľko, že ich zvážali nákladné autá z celej republiky a skladali v jednom pražskom dvore do obrovských kôp. Teda tie, ktoré aktívni obrazoborci nepotupili a nezničili priamo na mieste. Zdesení českí katolíci vypísali zbierku na záchranu týchto krížov.

Na celom území Československa prebiehala smršť bohorúhačstva a svätokrádeží: samozvaní revolucionári strhávali kríže za dedinami, vykrádali Bohostánky s hostiami, sekerami ničili sochy sv. Jána Nepomuckého a ďalších svätcov, pričom všetky tieto ohavnosti ospravedlňovali tým, že ide o hnev na predchádzajúci útlak zo strany cisárstva.

Na Slovensku sa toto šialenstvo prejavilo obzvlášť agresívne a panovačne. Jej aktérmi boli českí výpomocní učitelia, úradníci, legionári a ďalší pomáhači, ktorí mali údajne Slovensku pomôcť zbaviť sa „tmárstva“ a kultivovať ho od nánosov tzv. maďarónstva. Aby sme pochopili celý kontext, musíme si ozrejmiť situáciu a vysvetliť, ako celá akcia, ktorá je ešte aj dnes prezentovaná v liberálnych historických publikáciách ako nezištná pomoc českých pokrokových síl zaostalému Slovensku, v skutočnosti vznikla a aké boli jej primárne motívy.

V prvom rade primárnym motívom nebola kultúrna výpomoc, ale ekonomicko-sociálny problém pražskej vlády. Ten vznikol z troch dôvodov. Prvý spočíval vo fakte, že Viedeň pred vznikom ČSR bola mestom s druhým najväčším počtom českého obyvateľstva po Prahe. Odhadom žilo vo Viedni až 300 000 Čechov a tvorili značnú silu pri mestských voľbách, čo si uvedomoval aj slávny starosta Lueger a pracoval s tým. Po prevrate sa však hnev Rakúšanov obrátil proti Čechom a tí húfne odchádzali do oslobodenej vlasti. Tam ich však v takom množstve nemali kde zamestnať. A išlo pritom o ľudí zvyknutých v hlavnom meste na podstatne vyšší štandard ako bežné české obyvateľstvo. Riešenie bolo jasné: poslali ich kultivovať Slovensko.

Druhí prúd pomáhačov sa skladal z legionárov vracajúcich sa z Ruska. Podobne ako po každej vojne, aj tu nastal problém čo s hrdinami, ktorých už štát nepotrebuje a zároveň nechce vyzerať nevďačne. Riešenie: posielali ich na Slovensko ako úradníkov, žandárskych veliteľov, vojakov alebo učiteľov. Tretí prúd, najmenší, dočasný, ale zato najagresívnejší, tvoril tzv. dobrovoľníci, ktorí tesne po prevrate išli na Slovensko otvorene bojovať proti tamojšiemu tmárstvu a keďže išlo aj o kamarátov zmieneného Frantu Sauera, čiže anarchisticko-pokrokovú spodinu, dopúšťali sa na Slovensku nielen rúhaní, ale skutočne aj rabovania a násilností. Tých po niekoľkých mesiacoch bašovania eskortovala zo Slovenska samotná armáda. Ako píše Franta Sauer: viezli ich na autách zo Slovenska zviazaných ako medvede.

Českí aktivisti v školách na Slovensku začali deti odhovárať od náboženstva, dokonca boli pokusy aj so sexuálnou výchovou. Deti chodili s plačom domov, ľud zúril, nikto nechápal, prečo tá sladká sloboda musí vyzerať práve takto. O týchto českých pomocných učiteľoch Hlinka píše:

„Najväčším nepriateľom cirkvi v Čechách je pokrokový učiteľ. Len pred 30 rokmi tomu nebolo tak. Ešte roku 1887 učiteľský časopis „Učiteľské listy“ sa bránili proti upodozrievaniu, že škola účinkuje len národne a nie aj nábožensky. … To bolo pred tridsať rokmi, a dnes aký obrat! Dnes najväčšmi zúri učiteľ-pokrokár v škole, v spolku, na zhromaždení.“

Andrej Hlinka videl tento chaos a je jeho zásluhou, že na Slovensku sa okamžite zmobilizovala katolícka opozícia voči tomuto vyčíňaniu. Jeho slávny verejný list adresovaný ministerskému predsedovi Tusarovi sa oplatí citovať:

„Takýmto spôsobom môžete riadiť Kongo, Aljašku alebo Indiu, ale slobodné Slovensko nikdy. Katolíckemu ľudu natískajú kult Husa, 5. júla (na výročie Husovej smrti, pozn. aut.) popálili celé hromady dreva. Toto bolo na Slovensku nevídané a neslýchané. Slovákom sa vôbec nedôveruje a do každého úradu sa za dozorcu postaví Čech.“

Následne sa Hlinka vydáva do Paríža na mierovú konferenciu, aby tam referoval o škandáloch na Slovensku. Po intervencii českých predstaviteľov ho najprv zadržala francúzska polícia a potom jeho aj celú slovenskú delegáciu vyhostila. Ešte kým bol v zahraničí, spustila sa šialená mediálna honba. Hlinka bol častovaný všetkými nadávkami od vlastizradcu až po černokňažníka. Vavro Šrobár v parlamente žiadal jeho potrestanie. Iní dokonca žiadajú, aby mu bolo zabránené vrátiť sa na Slovensko. Po jeho návrate ho zatkli a uväznili v trestnici na Mírově. Šrobár zakázal vydávanie Slováka, novín Ľudovej strany. Akákoľvek zmienka o slovenskej autonómii alebo o liberálno-hustitskom terore bola považovaná za vlastizradu. Vavro Šrobár dostal od pražskej vlády diktátorské právomoci a vyhlásil na území Slovenska stanné právo.

V mírovskom väzení Hlinka zhodnotil situáciu úplne v duchu svojej doterajšej katolícko-integralistickej orientácie a v zápiskoch z tohto väzenia môžeme čítať toto jasnozrivé odsúdenie moderného rozkladu, liberálnej demokracie a ideového progresivizmu. Tu pochopíme, prečo Hlinka tak irituje súčasnú politickú garnitúru a to aj kresťansko-demokratickú: pokiaľ by ho totiž pripomínali, tak by nutne ľudia dospeli až k poznaniu tých jeho textov a prejavov, ktoré sú v príkrom rozpore so súčasným svetským, ale aj cirkevným naratívom:

„Taký úpadok verejnej mravnosti, ako sa javí v dnešných časoch, také rozkošníctvo, tancachtivosť, pohlavné choroby, nám pripomínajú časy a pomery v Sodome. Prejavuje sa taká lakomosť a taký úžernícky duch, že to kričí do Neba o pomstu. Príde, ale odkiaľ príde ozdravenie a pomoc?

Poskytne nám pomoc osveta alebo vychvaľovaná demokracia? Toto nám otvára brány, ukazuje smery egoizmu a individualizmu, ale choroby nezahojí. Tu sa nám treba inde o liek obrátiť. Tu je len jeden maják, jeden medzník, a to je viera. K nej sa musíme obrátiť. Musíme ísť naspäť ku krížu a kresťanstvu. A vskutku, tak sa zdá, akoby všetky hodiny bili a všetky zvony vyzváňali. Ručičky na ciferníku ukazujú dvanástu. Moderný svetový názor so svojím učením o slobodnom zmýšľaní učinil každého slabocha zakladateľom náboženstva, a každého neverca svojím vlastným zákonodarcom. Lenže tým otriasol v základoch každou autoritou.“

– Ako vidíme, Hlinka okamžite rozpoznal, že liberalizmus sa po svetovej vojne ešte viac spustil a dosiahol rozmery Sodomy. Čo by asi povedal dnes, keby žil, keď mu už 20. roky 20. storočia, na ktoré dnes ľudia často hľadia s nostalgiou pripadali ako Sodoma? A ako to všetko ladí s postojom dnešných cirkevných predstaviteľov, ktorí nás ubezpečujú, že nemáme démonizovať moderný svet, ale s ním viesť dialóg. Vyzerá snáď to, čo Hlinka píše ako dialóg? A viacerí preláti na Slovensku sa dovolávajú jeho pamiatky, avšak konajú tiež ako on? Čítajme ďalej, či nespoznáme súčasnú spoločnosť, s ktorou máme viesť dialóg:

„Nenávisť protináboženská v mene vedy a osvety rozožala svoje olejové lampy a rozlieva zášť na všetko, čo je nám svätým. Ona svojím protiklerikálnym štvaním rozpálila všetky vášne, takže sme vskutku prišli k Plíniovej zásade, že medzi človekom a zvieraťom niet iného rozdielu, ako ten, že si zviera život vziať nemôže.

Horí na všetkých stranách, bomba sa rozletí dnes vo dverách chrámov a na hlavách svätých, na portáloch svätýň, zajtra na bránach tovární. Človek stal sa kultúrnou beštiou, ktorú dnes počujeme revať za dvermi a železnými mrežami našich policajných a vojenských štátov. Dvere sú otvorené, nám katolíkom treba zostúpiť do arény. Tak ako prvým kresťanom k mocnému a rozhodnému boju. Buďto pôjdeme ako obete, alebo ako víťazi…

Teda hore sa, katolíci! Dnes nám netreba natoľko princípu národnostného alebo hospodárskeho, ako práve náboženského.Nám v týchto ťažkých časoch potrebné je nadchnutie a horlivosť prvých kresťanov, ktorí v strede pohanského sveta, žijúceho vo všemožnej nádhere a pohodlí, zachovávali lásku a oheň k učeniu Kristovmu. Vtedy, keď sa mesto Rím honosilo až rozprávkovou krásou svojich Cézarov, vtedy, keď rímsky ľud leňošil, na útraty štátu žil a bavil sa, kresťanský ľud úpel v biede a v prenasledovaní, podstupoval mučenícku smrť. Vtedy, keď pohanský ľud dvíhal ruky k Cézarovi a volal: „Daj nám chleba a zábavy“, vtedy kresťania, zápasiac so šelmami v cirkuse volali: „Pane Ježišu, daj nám sily, aby sme v láske k Tebe vytrvali!“

– Počujeme dobre: dnes nám netreba natoľko princípu národnostného a hospodárskeho, ale náboženského! To nehovorí žiaden zradca národa, ale Andrej Hlinka, ktorý celý život za slovenský národ bojoval. Dnes tu máme spústu „národovcov“ – socialistických, liberálnych, demokratických a dokonca aj progresivistických. Všetkých však spája rovnaká averzia voči katolicizmu a katolíckemu integralizmu.

Keďže však bol Hlinka zvolený za poslanca a českí cirkevní predstavitelia za neho intervenovali, bol nakoniec z Mírova prepustený. Od tej chvíle sa opäť naplno rozbehol Hlinkov boj proti liberalizmu a za katolícke Slovensko. Kroky pražskej vlády, ktorá trvala na Slovensku presne 20 rokov, sa niesli v takom ostrom protiklerikálnom duchu a v neskrývanej averzii voči katolíckosti Slovenska, že uhorská liberálna realita bola oproti tomu len operetnou predohrou. Hlinka sa nedal oklamať lákavými frázami pochádzajúcimi z Francúzskej revolúcie. Otvorene píše, keď vyzýva do boja za katolícke Slovensko:

„Do práce sa, a to hneď. Nepočúvajme na krásne frázy bratstva, slobody. „Práv budete mať toľko, koľko si ich sami budete vedieť obrániť“ – ako to veľmi významne podotkol prezident republiky T. G. Masaryk. Budíčky zvonia, nepriateľ nespí. Oháňa sa, ohovára a uráža kňazstvo, zakladá roľnícku stranu, organizuje Sokola, rozširuje socializmus.“

V roku 1920 vyhrala voľby na Slovensku Sociálno-demokratická strana československá, z ktorej sa o rok neskôr odštiepila Komunistická strana československá. Dokážeme si teda predstaviť, aké kádre sa v nej zhlukovali. Táto strana po víťazstve obsadila aj Ministerstvo s plnou mocou pre Slovensko a na jeho čelo postavila slávneho slovenského renegáta, liberála a evanjelika Dr. Ivana Dérera. Pod dojmom tohto debaklu sa Hlinka nevzdal, ale naopak ešte znásobil svoje odhodlanie, ktoré našlo výraz v jeho slávnej vete: „Neprestanem bojovať, kým zo Slovenska červeného, nebude Slovensko biele.“

A tieto slová aj dodržal. Dvadsať rokov, ktoré strávil v Československu bolo vyplnených bojom za katolicizmus, slovenský národ a jeho autonómiu. Bol pod neustálou paľbou liberálnych médií a vzbudzoval priam patologickú nenávisť ako stelesnenie všetkého tmárstva a spiatočníctva. Slovenskí socialisti, komunisti, liberáli a konfesijne evanjelici, ktorí tvorili a dodnes tvoria chrbtovú kosť slovenského progresívneho rozkladu, ktorý netrvá, ako sa mylne niektorí domnievajú 20 rokov, ale sto rokov, si z Hlinku urobili strašiaka a stelesnenie všetkého katolíckeho zla.

Nebráňme sa tomu tak, že budeme pokrytecky dokazovať, aký bol Hlinka pokrokový, demokratický a osvietený, že budeme vyvracať ich slovníkom všetky obvinenia v nádeji, že nás milostivo pripustia s Hlinkom do svojho demokratického panteónu.

Naopak: priznajme sa otvorene k Hlinkovmu katolíckemu integralizmu, ako aj k jeho ideovým zdrojom – pápežskému učeniu 19. a prvej polovice 20. storočia a európskej katolíckej integralistickej aj národno-konzervatívnej tradícii.

Titulný obrázok – Andrej Hlinka (1864 – 1938), zdroj: snímka obrazovky, youtube.com

PDF (formát pre tlač)