kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-9684
,,Keď náhodou pôjdete okolo, nehovorte nikomu, že sa tu práve odohrala najstrašnejšia dráma, možno že tu niekto zomrel, ale na tom nezáleží… To je to najmenšie, čo sa môže stať, táto vec už nedojíma dneska nikoho…“[1]
Správy o možných úmysloch Jána Nálepku a prístupe 101. pešieho pluku k miestnemu obyvateľstvu neunikli pozornosti fašistického velenia slovenských divízií. Ich náhle preloženie na ochranu železničnej trate Gomel – Pinsk však nezastavilo ani dôstojníkov, ani radových vojakov.
Ján Nálepka na novom pôsobisku po Vianociach 1942 ešte mocnejšie zjednotil okolo seba skupinu slovenských vlastencov, ktorí celou dušou nenávideli hitlerovcov a usilovali sa prejsť na ruskú stranu. Tu nadviazal trvalé spojenie s ilegálnymi straníckymi organizáciami a partizánmi, súčasne jeho skupina rozvíjala agitačnú činnosť v pluku, systematicky rozširovala spojenie s protifašisticky naladenými vojakmi a dôstojníkmi. Bojaschopnosť pluku, ktorá už prednedávnom vzbudila pochybnosť hitlerovského veliteľstva, sa značne znížila. Slovenskí vojaci nehľadeli na telesné tresty, ktorými fašisti podrobili každého, kto iba mierne sympatizoval s partizánmi, nezabezpečovali účinnú ochranu železničnej trate a mnohokrát sa sami zúčastňovali na diverziách. Pri zrážkach s partizánmi sa Slováci čo najviac odťahovali od bojovej činnosti, a keď nemali na výber, strieľali do vzduchu. Čím ďalej, tým viac sa množili prípady prechodu slovenských vojakov k partizánom. Toto všetko vyvolávalo prirodzene aj veľký poplach v nemeckom fašistickom veliteľstve, a hitlerovci čoraz častejšie nazývali Slovákov partizánmi číslo dva.[2]
Začala sa viac a viac nasadzovať gestapácka agenda, až nakoniec 101. peší pluk bol označený ako najnespoľahlivejší a prezieravo presunutý do Poleskej oblasti okresu Jeľsk. Situácia pre Jána Nálepku začala byť nebezpečná, lebo na nemeckých veliteľstvách vzniklo podozrenie, že je účastníkom protifašistickej činnosti. K slovenským jednotkám priletel hlavný predstaviteľ veliteľstva hitlerovskej armády, aby tam viedol boj proti sprisahaniu a prikázal veliteľovi divízie starostlivo sliediť za každým krokom stotníka Nálepku. Súčasne ho Gestapo začalo tajne pozorovať.[3] Ján Nálepka napriek tomuto nebezpečenstvu pokračoval vo svojej práci a netrpezlivo čakal na priaznivé podmienky pre prechod k partizánom…
Sme radi, že ste sa objavili na našom horizonte…
Na novom pôsobisku po neúspešnej akcii prechodu pluku k partizánom Ján Nálepka nadviazal spojenie s velením partizánskeho oddielu gen. Alexandra Nikolajeviča Saburova, hoci to spočiatku nebolo ľahké. Zástupca veliteľa partizánskeho zväzku pre prieskum Konstantin Petrovič Petrušenko Nálepkovi spočiatku nedôveroval, o úprimnosti jeho počínania pochyboval aj komisár zväzku Zachar Antonovič Bogatyr, váhal aj samotný Saburov. Ján Nálepka predpokladal, že takáto situácia nastane a preto sa jeho konanie usmernilo tak, aby prvotnú nedôveru prelomil záslužnými činmi. Týmto počinom bol lístok s podpisom kpt. Repkin, na ktorom bolo napísané: ,,Sme radi, že ste sa objavili na našom horizonte. Slováci na partizánov nestrieľajú. Pri prvej príležitosti sa ozvem. Kpt. Repkin.“[4] Podľa svedectva Saburova. táto nóta prišla prvýkrát k saburovovcom už na jeseň 1942 keď jeho jednotky zavŕšili pochod z Brjanských lesov do Žitomírskej oblasti cez Dneper. Teraz sa neznámy priateľ pripomenul druhýkrát, a to bolo pre velenie saburovovej formácie veľmi zaujímavé.[5],
Prvá nóta z Vasilijeviči s podpisom Repkin, jeseň 1942
Podľa Saburova ,,celá táto história začala v Lojevu, neveľkom meste na pravom brehu Dnepra, ktoré sme oslobodili a na niekoľko dní v novembri obsadili. Znova sme prebudovali štáb na pochodový a boli sme už pripravení k odchodu, keď ku mne prišiel veliteľ prieskumu Kosťa Petrušenko a mlčky mi položil na stôl pevne zvinutú rolku papiera, podobnú tým, ktoré používame pri losovaní. Kosťa sa tváril tak, ako keby si tento lós vytiahol z čiapky a nevedel, čo mu prinesie: šťastie alebo nešťastie. Kosťa vysvetlil, že lístok prinieslo dievča, ktoré volali Káťa a že prišla z Vasilijeviči. Kto jej dal lístok, nepovedala. Zrejme ten, kto ju poslal, nechcel, aby hovorila. Keď lístok odovzdala, ihneď odišla. Lístok neznámeho Repkina nás potešil, ale aj znepokojil. Ako Kosťa presne zistil, vo Vasilijeviči bol slovenský pluk, súčasť slovenskej divízie, ktorú hitlerovské velenie vrhlo do boja proti partizánom. Keď sme sa prebíjali na Źitomírsko, usilovne sme hľadali odpoveď na otázku, ako si máme počínať v nových podmienkach. Dosiaľ sme nemali úplne jasnú predstavu: na jednej strane boli hitlerovci, naši úhlavní nepriatelia, ktorí nemali s partizánmi zľutovanie, tak ako nemali partizáni zľutovanie s nimi, na druhej strane – ľud okupovaného územia. Teraz sa do bojovej arény dostala nová sila – divízia s tisovského Slovenska…“[6]
Intuícia, ale aj zodpovednosť nútili gen. Saburova dozvedieť sa viac o tom, kto sa skrýva pod konšpiratívnym menom Repkin. Ako skúsený veliteľ predpokladal, že ak by zo strany slovenského kapitána išlo o úprimnosť, mohli by partizáni v močaristých Brjanských lesoch a na Žitomíri (v medziriečí Dnepru a Pripjati) veľa získať. Na Dnepri už operovali dva silné partizánske zväzky – jeho a Kovpakov. V novembri 1942 za sedemnásť nocí prešli sovietski partizáni o počte asi tisíc vozov vyše šesťsto kilometrov.[7] ,,Ak sa Slováci, resp. časť Slovákov pôsobiacich v ZD postavili proti rozhodnutiu klérofašistickej Tisovej vlády byť súčasťou okupačných hitlerovských vojsk a čistiť priestor podľa direktívy tzv. ministra pre okupované východné územia Rosenberga z mája 1942“, spomína vo svojich pamätiach Saburov, ,,ocitli sa vo veľmi nezávideniahodnej situácii. Toto direktívum ukladalo povinnosť, aby sa v boji proti partizánom prikročilo k tvrdým opatreniam – v zalesnených oblastiach sa mali vytvoriť tzv. mŕtve zóny, čo znamenalo vyľudniť dediny aj s ich obyvateľmi a dobytkom. Na Brjansku tento príkaz Nemci nedokázali splniť, zabránili im v tom partizáni, hoci Nemci vyvolali medzi partizánmi epidémiu týfusu, a to tak, že naočkovali týfus obyvateľom lesných osád“.[8]
Slováci nestrieľajú do partizánov!
Zo spomienok A. N. Saburova sa dozvedáme, že druhá nóta odoslaná záhadným Repkinom prinútila partizánskeho veliteľa vážne sa zamyslieť nad tým, ako sa ďalej správať vo vzťahu k Slovákom: ,,Ak čo len na chvíľu veriť tejto nóte, tak situácia Slovákov bola nezávideniahodná, lebo sovietsky ľud sa na nich pozeral ako na okupantov. A to spravodlivo. Hitlerovi velitelia ich považujú za svojich spojencov, ale ak zachytia takúto nótu, budú si ich silou-mocou držať pod drobnohľadom. Partizáni, ktorí prišli so Saburovom z Brjanských lesov, označili slovenské pluky a prápory na svojich operačných mapách za nepriateľov a hľadajú príležitosť prirodzene na nich útočiť. A v slovenských Tatrách zostali rodiny týchto vojakov ako rukojemníci. Písal sa november 1942. Vojna zúrila nielen pozdĺž celého obrovského frontu od Bieleho mora po Kaukaz. Zúrila po celej rozlohe krajiny, dočasne obsadenej nepriateľom. Niekde, tisíce kilometrov odtiaľto, bol front na Volge a dve partizánske formácie, naša a Kovpakova, prišli z Brjanskej oblasti na Dneper… Prešli k nám Maďari, Rumuni, prijali sme ich a nikto z nich v boji nesklamal. No nikto z nich nás neubezpečoval o sympatiách k ruskému ľudu viac, ako Slováci, ktorých jednotky boli umiestnené v Bragine, v Chojnikách, Ovruči ako aj iných mestách a okresoch, kde sme mali v pláne vytvoriť Partizánsky kraj. Ako sa budú Slováci správať? Dosiaľ sa ukrývali v posádkach bez toho, aby zasahovali do partizánov. Ale čo bude ďalej? A tak sa Saburovovi partizáni obrátili na slovenských vojakov s letákmi, kde vysvetlili, že ,,partizáni prijímajú každého, kto chce čestne bojovať proti fašizmu.“[9]
Je Repkin iba synonymom nacistickej provokácie?
Zo spomienok gen. Saburova vieme, že pri hľadaní identity Repkina prišla reč aj na to, že ide o provokatéra – návnadu. S touto myšlienkou prišiel ruský špión, bývalý policajt v nemeckých službách s prezývkou Fedčenko, ktorý priamo obvinil Repkina, že ide o hru Nemcov, lebo ,,pomocou takejto nóty môžu podstrčiť partizánom celú organizáciu. Šikovný veliteľ postaví svojho Repkina, nadviaže komunikáciu, zahrá sa na priateľstvo, vyloví cenné informácie a vlastnými rukami pripraví partizánom porážku. Takto natiahneme ruku Repkinovi a oni nás vzápätí bodnú do chrbta…“[10] Saburova prirodzene tieto obvinenia znepokojili a preto sa rozhodol pred nadviazaním kontaktu so Slovákmi získať ďalšie informácie a preveriť si ich správanie. Takýmto rozhodujúcim faktorom bol telefonát na stanicu Avramovskaja…[11]
Záchrana mladých žien a dievčat pred deportáciou do Ríše, Avramovskaja železničná stanica, november 1942
Bolo to v polovici novembra 1942. Na železničnej stanici v Avramovskej prijal rozviedčik K. P. Petrušenko telefonickú správu za okolností, ktoré možno nazvať neštandardnými. Budova stanice znetvorená po výbuchu bomby a zjazvená delovými guľami bola za netradičných okolností odovzdaná blížiacim sa partizánom slovenskou posádkou na niečí príkaz, po tom, ako Slováci niekoľkokrát vystrelili do vzduchu a pokojne strategické miesto opustili. Po príchode partizánov v jednej časti budovy zazvonil telefón… Muž hovoriaci po rusky, s cudzím prízvukom, si najskôr žiadal k telefónu veliteľa čaty slovenskej ochrany stanice. Keď mu Petrušenko povedal, že dotyčný veliteľ je ďaleko a nemôže ho práve zavolať, stalo sa čosi neobvyklé. Neznámy na druhej strane telefonického spojenia prvej náhodilej osobe referuje tajnú informáciu o pohybe vojsk, že z Vasilieviči boli práve vypravené dva vlaky s trestným plukom SS, ktoré by mali čoskoro dôjsť do Avramovskej a žiadal, aby zabezpečil ich prijatie. Volajúci na druhej strane spojenia sa predstavil ako náčelník štábu slovenského 101. pluku kpt. Nálepka. Pre Petrušenka a Saburova, ktorý práve prišiel do budovy stanice, to bola záhada. Po prvé, nemohli pochopiť, prečo dôstojník štábu pluku nepriateľskej armády bez okolkov povedal do telefónu, to, čo bolo tajné, po druhé – žiadal si k telefónu veliteľa čaty, ktorá už dávno v Avramovskej nebola, o čom musel vedieť. Obaja sa preto zhodli na tom, že ide pravdepodobne o provokáciu, nakoľko ak by slovenský kapitán takúto informáciu prezradil cez telefón neznámej osobe a bola by pravdivá – takýto telefonický rozhovor je isté prezradenie, a to znamená väzenie, Gestapo, smrť…[12] V tom sa ozvali delostrelecké salvy a treskot guľometov. Obaja vybehli z budovy na dvor, partizáni už bežali po ceste a zaľahli do bojových pozícií, keď z diaľky zahrkotali kolesá vlaku. Záhadná informácia volajúceho bola teda pravdivá. Keď vlak zastavil a vagóny stíchli, z predposledného vagóna sa s hrmotom otvorili dvere a začali vyskakovať mladé dievčatá a ženy. Od dievčat sa partizáni dozvedeli, že sú z Vasilieviči. Nemci ich zmobilizovali a nasilu napratali do vagónov na nútené práce. V zadných vagónoch boli rozstrieľaní Nemci. Medzi zajatými bola i Saburovova spojka menom Gaľa, ktorá im doručila šifrovanú správu od rozviedčika Polovceva. Dievčina pracovala v dôstojníckej jedálni 101. pluku a podľa jej svedectva všetko zabezpečil a pripravil kpt. Nálepka. Po dešifrovaní správy sa okrem iného dozvedeli, že ,,Gestapo má veľký záujem o slovenského dôstojníka Repkina. Zachytili jeho list, ktorým nadväzoval spojenie s bieloruskými partizánmi. Gestapo ho považuje za vedúceho dobre zakonšpirovanej prosovietsky orientovanej ilegálnej siete. Urobili opatrenia na jeho odhalenie, zatiaľ však bez výsledku… Prišli dvaja významní rezidenti. Dostali úlohu priamo od Himmlera. Odchádzajú k slovenskej divízii, os: Vinnica – Mozyr k dátumu 19. – 20. november. Úloha odhaliť predpokladanú ilegálnu sieť a Repkina a pátrať po partizánoch Saburovovho zväzku.“[13]
Keď sa potom Saburov a Petrušenko osobne stretli s Jánom Nálepkom, Petrušenko sa mu prihovoril: ,,Kapitán, veď my sa vlastne poznáme už dávno. Pamätáte si na váš telefónny rozhovor z Avramovskej?“ Vtedy Nálepka pristúpil k Petrušenkovi a položil mu ruku na plece: ,,Vedel som, že mám na linke partizánov a nie náčelníka stanice. Pekne sme si pohovorili…“[14]
A neskôr, keď sa zdalo, že by Repkina mohlo Gestapo už-už odhaliť, gen. Saburov pohotovo vydal fingovaný príkaz podriadeným partizánskym jednotkám s týmto odkazom: ,,Za Repkina sa vydáva nejaký dôstojník Nálepka. Je to karierista, verne slúži Nemcom. Prikazujem menovaného zadržať a hneď priviesť do štábu, alebo ho na mieste zastreliť!“ Pochopiteľne, tento rozkaz sa k podriadeným nedostal, ale spojkou Gaľou bol šikovne podhodený Nemcom. Potom mal Ján Nálepka od Nemcov na dlhší čas pokoj….
V tyle nemeckých fašistických vojsk sa slovenské jednotky stávali čoraz viac príťažou. Na Kryme, v Bielorusku a na Ukrajine, kde boli rozmiestnené, množili sa prípady prechodu vojakov a dôstojníkov na stranu sovietskych vojsk a partizánskych oddielov. Hitlerovci tak zo strachu a nedôvery nielen k slovenským vojakom, ale aj k mnohým dôstojníkom, neposielali tieto jednotky do prvej línie, do oblasti bezprostredných bojov so sovietskymi vojakmi či partizánmi. V lete 1942 sa stalo partizánske hnutie už mohutnou silou, všetky plány hitlerovských stratégov, ktorí sa domnievali, že následkom fašistickej ofenzívy na fronte a veľkých trestných expedícií proti partizánskym oddielom v tyle, partizánske hnutie oslabne, sklamali. Partizánska vojna proti nemeckým fašistickým okupantom nielenže neoslabla, ale nadobudla ešte väčší rozmer. K. P. Petrušenko spomína na situáciu, kedy chceli vojaci Jána Nálepku prebehnúť k partizánom v plnej zostave. O tomto úmysle bolo zaslané hlásenie najvyššiemu veleniu sovietskej armády. Stalin to však nepovolil, pretože na Slovensku by došlo k tvrdým represáliám na rodinných príslušníkoch zbehlých vojakov. Preto Stalin rozhodol, že prejsť majú iba tí dôstojníci a vojaci slovenskej armády, ktorým hrozí uväznenie Gestapom![15]
[1] REISEL, V. Proroctvo. In Elán. [Január 1943, ročník XIII, s. 5].
[2] BERLINSKIJ, D. POGREBINSKIJ, M. 1952. Hrdina Sovietskeho zväzu Ján Nálepka Repkin. Praha: Naše vojsko, s. 41.
[3] Tamže, s. 42.
[4] SABUROV, A. N. 1965. Stopy vedou do lesů. Praha: Naše vojsko, s. 11.
[5] САБУРОВ, А. Н. 1975. У друзей одни дороги. Воспоминания. Москва: Воениздат, с. 10.
[6] Popis Repkin. In Obrana lidu. [30. august 1962, ročník XXI, č. 206, s. 5 – 6].
[7] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 38.
[8] SABUROV, A. N. 1965. Stopy vedou do lesů. Praha: Naše vojsko, s. 13 – 14.
[9] САБУРОВ, А. Н. 1975. У друзей одни дороги. Воспоминания. Москва: Воениздат, с. 11 – 22. Preklad z ruského originálu: autorka.
[10] Tamže, s. 32 – 33.
[11] Tamže, s. 37.
[12] SABUROV, A. N. 1963. Tajomný kapitán. Bratislava: Vydavateľstvo politickej literatúry, s. 41 – 48.
[13] JAKUBOVIČOVÁ, M. ASCHENBRENNOVÁ, T. 1988. Kapitán Ján Nálepka – hrdina ZSSR. Praha: FÚV Československého zväzu protifašistických bojovníkov, s. 38 – 39.
[14] NÁLEPKA, J. 2012. Kapitán Nálepka – Repkin. Spišská Nová Ves: Andrej Macko, s. 134.
[15] NÁLEPKA, J. 2002. Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi. Spišská Nová Ves: Polygrafia, s. 93 – 94.
