Na premiéru filmu Štúr som sa tešil a mal som dobrý pocit z toho, že slovenská kinematografia sa popri hromade bezcenných brakov odhodlala vyrobiť aj historicky motivujúce a národne orientované dielo. Z predstavenia som však odchádzal so zmiešanými pocitmi z toho, že síce v slovenských pomeroch nadpriemerný film nespracoval takmer nič z potenciálu prispieť k národnému uvedomeniu a aspoň sebavedomiu mladej generácie na rodný jazyk a dynamické národné dejiny.
Táto krátka úvaha nebude recenziou, lebo to hlavné sklamanie nepramenilo zo samotného filmu, ale z celkového kontextu, v ktorom žije jeho cieľové publikum a ktorý usmerňoval tvorcov. Istým sklamaním bolo aj to, že postava Ľudovíta Štúra je v podstate len kulisou k príbehu Adely Ostrolúckej a aj vnútorný svet Štúra, jeho myšlienky, dostávajú len skromný priestor popri úvahách a komentároch Adely. Sklamaním bol aj celkový dojem, že Štúr bol len chudobný učitelík s nevhodnými kamarátmi, ktorému sa v živote nič nepodarilo. A ak niečo, len vďaka podpore Adelinho otca. Sklamaním bola absencia Štúrovho oduševnenia, odhodlania a presvedčivosti, ktorých väčšiu mieru prejavoval jeho rival Lajos Kossuth. Bol to zámer?
Nie je to vylúčené, no moje najväčšie sklamanie pramení z toho, že tvorcovia a ich cieľové publikum zrejme chápu Štúra len ako značku. Rozumejú marketingu, vedia, že značka predáva, ale v ich svete je povolené pod uznávanou značkou predávať doslova prázdny vzduch. Tvorcovia ani najmenej nerozumeli ideovému svetu štúrovcov a tak ho nedokázali ani priblížiť publiku. A zrejme ani nechceli. Celkom presvedčivo to dokazuje scéna, v ktorej sa štúrovci s bernolákovcami pri hrubo tesanom stole sporia o detaily budúcej spisovnej slovenčiny. Ako ich spor čoraz viac naberá na intenzite, až sa navlas podobá súčasným televíznym politickým „debatám“, a až Štúrova švagriná musí buchnúť po stole a skríknuť „Tak dosť!“, aby spisovná slovenčina vyšla do sveta. (Panenka moja Mária sedembolestná, takto to určite neprebiehalo…)
Jazyk predsa nie je náhodná množina slov a pravidiel. Nie je to legislatíva, ktorú prijme nejaká inštitúcia a potom všetci podľa nej musia… Jazyk je živý organizmus, ktorý má vlastnú logiku a skladbu. Nefungoval by, keby sa do spisovného jazyka vložili po kúskoch prvky zo západu, stredu aj východu a poďme… Preto dodnes nefunguje esperanto, preto srbochorvátčina neprežila Juhosláviu. Bolo by veľmi zaujímavé nazrieť do odbornej debaty štúrovcov o slovanských jazykoch, lebo o nich vedeli oveľa viac, ako ktorýkoľvek terajší maturant zo slovenčiny.
Bolo by zaujímavé, ale zrejme nie pre cieľové publikum filmu Štúr. Tvorcovia počítali s tým, že to divákov vôbec nezaujíma. A tak Ľudovít Štúr ostane v povedomí mladej „pokrokovej“ generácie len ako prázdna značka bez obsahu. Značka s historickou hodnotou, ale bez potenciálu slúžiť ako vzor a zdroj inšpirácie… napríklad pre celonárodné hnutie (povstanie) za všeobecné národné záujmy.
