Oral.sk - Necenzurované správy Herézy a bludy, LXXII: Kresťanský sionizmus ako politická a náboženská ideológia, 1/2

20. apríla 2026

Katolícka encyklopédia, ktorej posledná verzia vyšla v roku 1917, pri hesle sionizmus okrem iného uvádza:

Ortodoxný judaizmus zastáva sionizmus v čistej a jednoduchej forme: návrat Židov do Palestíny, príchod Mesiáša, zvrhnutie nepriateľských mocností Ním, obnovenie Chrámu a jeho bohoslužieb, ako aj mesiášsku vládu.

Reformovaní Židia túto myšlienku návratu na Sion odmietajú. Konferencia rabínov vo Frankfurte nad Mohanom (15. – 28. júla 1845) vymazala z rituálu všetky modlitby za návrat na Sion a za obnovenie židovského štátu. Filadelfská konferencia v roku 1869 nasledovala príklad nemeckých rabínov a vyhlásila, že mesiášska nádej Izraela je „zjednotenie všetkých Božích detí vo vyznaní jednoty Boha“. Pittsburská konferencia v roku 1885 túto mesiášsku predstavu reformného judaizmu zopakovala.

Praktické uskutočňovanie sionizmu ortodoxnými Židmi sa až donedávna pokúšalo len sporadicky a veľmi neúčinne, často bez cieľa návratu na Sion. V polovici 16. storočia sa Jozef Nasi pokúsil zhromaždiť portugalských Židov na ostrove patriacom Benátskej republike. V 17. storočí sa Šabtaj Cvi (Sabbetai Zevi,1626 – 1676) vyhlásil za Mesiáša a získal na svoju stranu mnohých Židov, medzi nimi aj filozofa Barucha Spinozu. Židovské osady založil v hornom povodí Mississippi W. D. Robinson v roku 1819, blízko Jeruzalema americký konzul Warder Cresson (konvertita na judaizmus) v roku 1850, v Prahe Steinschneider v roku 1835 a inde. Sir Moses Montefiore sa pokúsil kolonizovať Židov v Palestíne (1840). Laurence Oliphant neúspešne skúmal podobný pokus priviesť do Palestíny židovský proletariát z Poľska, Litvy, Rumunska a Osmanskej ríše (1879 a 1882).

Mužom, ktorý dal sionistickému hnutiu dôstojnosť, formu a trvalosť, bol Theodor Herzl. V roku 1896 vyšla vo Viedni jeho kniha Jüdenstaat (Židovský štát). Čoskoro získal na svoju stranu takých židovských vodcov ako Israel Zangwill, Max Nordau, Alexander Marmorek a ďalších. Myšlienky z Jüdenstaat sa rozšírili po celom židovskom svete. Konali sa šesť po sebe nasledujúcich sionistických kongresov. Do roku 1899 bolo viac ako 100 000 platiacich šekelov. Sultán Osmanskej ríše zrušil zákaz, podľa ktorého Židia nemohli v Palestíne zostať dlhšie ako tri mesiace. Blízko Jaffy bola založená teraz prosperujúca kolónia Mikweh Israel. Všetky pokusy získať od sultána pre Židov v Palestíne akúkoľvek formu korporatívnej politickej existencie alebo provinčnej či mestskej autonómie zlyhali.

Pomery sa medzičasom veľmi zmenili, sionizmus dosiahol svoj prvý cieľ a židovský štát v Palestíne bol obnovený. Obnova Chrámu a bohoslužieb ešte má len prísť. Je prirodzené a nie veľmi prekvapujúce, že zámery sionizmu podporujú židia. Čo je však zaujímavejšie, existuje aj nežidovská verzia tejto ideológie – kresťanský sionizmus.

Kresťanský sionizmus je politická a náboženská ideológia, ktorá má korene v puritánskom myslení 17. storočia v Anglicku a v kresťanskom kontexte presadzuje návrat židovského národa do Svätej zeme. Podobne zastáva názor, že založenie Izraela v roku 1948 bolo v súlade s biblickými proroctvami odovzdanými prostredníctvom Starého zákona: že znovunastolenie židovskej suverenity v Levante – eschatologické „Zhromaždenie Izraela“ – je predpokladom pre Druhý príchod Ježiša Krista. Termín sa začal používať v polovici 20. storočia namiesto výrazu kresťanský reštauracionizmus, keďže zástancovia tejto ideológie sa zjednotili so sionistami na podporu židovského národného domova.

Kresťanský sionizmus bol kedysi okrajovým javom v protestantizme, no dnes dominuje veľkým častiam evanjelikálneho kresťanstva (napr. južní baptisti a iné nízkocirkevné denominácie, Low Church). Hlavné protestantské skupiny boli oslabené inými problémami (vnútornou liberalizáciou), takže kresťanský sionizmus sa stal hlavnou hnacou silou americkej protestantskej podpory Izraela, ktorá predkladá politický sionizmus ako náboženskú povinnosť. Kresťanský sionizmus výrazne ovplyvňuje zahraničnú politiku USA a mení amerických kresťanov na nekritických podporovateľov Izraela (a s ním spojených vojen či intervencií). Kresťania pod jeho vplyvom konajú proti vlastným záujmom a proti pravej viere. Sionizmus sa stal kľúčovým pilierom neokonzervatívnej politiky. Kresťanské cirkvi a ich vodcovia (katolícki i pravoslávni) na Blízkom východe odsudzujú kresťanský sionizmus, pretože škodí miestnym kresťanom a rozsieva zmätok.

Dejiny

Prvá vlna protestantských buričov vrátane Luthera a Kalvína vo všeobecnosti počítala s tým, židia konvertujú na ich vlastnú verziu protestantizmu. Katolícka, pravoslávna, luteránska aj kalvínska cirkev považovali kresťanskú cirkev za „duchovný Izrael“ a verili, že vyvoleným Božím ľudom sú kresťania, ktorí nahradili židov a Nová zmluva nahradila zmluvu starú, ktorá stratila platnosť a záväznosť. Neskôr sa tento postoj začal nazývať supersesionizmus.

Protestantský koncept sola scriptura umožnil rôznym radikálnym (ale aj neradikálnym) protestantom interpretovať Bibliu svojím vlastným spôsobom – ktorý nebol v súlade ani s katolíckou tradíciou, ani s názormi samotných protestantských vodcov. Dialo sa to predovšetkým v otázkach mravnosti (sola scriptura umožnila zaviesť rozvod, úžeru, mnohoženstvo), ale aj v otázkach politických (Žižka, Cromwell, Muntzer sami seba vyhlásili za Gideonov a svojich protivníkov za Amalekov a z Biblie vytiahli Boží príkaz ich všetkých povraždiť), teologických a iných.

Z toho nutne vyvstalo tzv. židovčenie – protestanti videli úctu k svätým ako modloslužbu a kládli väčší dôraz na biblických patriarchov a prorokov Starého zákona, pričom svojim deťom často dávali mená ako Abrahám, Kain, Jeremiáš, Zachariáš, Daniel, Samson a podobne.

Očakávanie, že židia sa vrátia do Palestíny a urobia z nej svoj národný domov, sa prvýkrát ozvalo medzi protestantmi v 80. rokoch 16. storočia. Najskôr medzi puritánmi a potom preniklo do protestantského smeru, z ktorého sa sformovali kongregacionalistické https://christianitas.sk/herezy-a-bludy-xxxiii-presbyterianizmus/ sekty. Za Eduarda VI. v Anglicku vládli kalvíni a tí dovolili protestantom ako Bucer a Vermigli vyučovať v Cambridge a Oxforde. Títo dvaja do Anglicka priniesli ideu o dôležitej úlohe židov obrátených na kresťanstvo v posledných časoch.

Eduard VI. podpisuje svoj prvý rozsudok smrti
zdroj: wikimedia commons

Mnohí puritáni a presbyteriáni https://christianitas.sk/herezy-a-bludy-xxxiii-presbyterianizmus/ v 60. rokoch 16. storočia študovali v Ženeve a pracovali na preklade zvanom Ženevská Biblia, ktorá obsahovala poznámky s tvrdeniami, že židia budú v posledných časoch obrátení na kresťanstvo. Tento názor si osvojili anglickí puritáni (Kett, Bunny, Draxe, Brightman, Mede, Perkins, Thomas Goodwin, Strong, Bridge, Finch, Fletcher), škótski presbyteriáni (Gillespie, Baillie a Rutherford) a aj niektorí kontinentálni protestanti (Paulli, Vossius, Grotius, Blondel).

Dôležití boli predovšetkým Brightman (1562 – 1607), ktorý interpretoval biblické proroctvá ako predpoveď návratu Židov do Palestíny a Joseph Mede (1586 – 1638), ktorý tvrdil, že návrat Židov je nevyhnutnou súčasťou Božieho plánu pred druhým príchodom Krista.

Pod vedením Olivera Cromwella puritáni zvíťazili v občianskej vojne, popravili Karola I., získali moc a založili anglický Commonwealth. Filosemitský milenialistický spodný prúd mal priamy dopad na politiku. Cromwellovi radcovia Dury, Sadler a Peter sa spojili s nizozemskými židmi ako Menasseh ben Israel, usilovali o návrat židov do Anglicka (boli vyhnaní v 13. storočí), ba objavili sa názory, že Briti sú jedným z Desiatich stratených kmeňov Izraela, čím sa položili základy britského sionizmu. Puritáni ako Burroughs, Bulkley, Fenwicke a Cotton považovali návrat židov do Anglicka za krok na ceste k ich konečnému návratu do Palestíny (čo malo urýchliť Druhý príchod Ježiša Krista a tým aj Posledný súd). Tolerancia židov v Anglicku bola neformálne dosiahnutá v rokoch 1655 až 1656 a po Reštaurácii nebola zrušená.

Isaac La Peyrère, nominálny kalvín, no pochádzajúci z portugalskej rodiny konvertovaných sefardských židov, vo svojom milenialistickom Du rappel des juifs (1643) písal o židovskom návrate do Palestíny, predpovedal výstavbu Tretieho chrámu a že Jeruzalem bude hrať najmocnejšiu úlohu vo svetovej vláde. Ďalšími kontinentálnymi protestantskými milenialistami nadšenými La Peyrèrovými teóriami boli Nemci Abraham von Franckenberg (študent kabaly) a Paul Felgenhauer. Sám Menasseh ben Israel napísal v roku 1652 knihu Nádej Izraela. Keď Nathan z Gazy vyhlásil Sabbetaja Zeviho za Mesiáša, po celej Európe sa objavili početné skupiny vítajúce jeho návrat.

*Du rappel des juifs* (1643, titulný list
zdroj: wikimedia commons

Milenialistickí filosemitskí puritáni v Anglicku stratili moc, no tí z nich, ktorí sa presťahovali do Nového Anglicka (v Severnej Amerike), naďalej prehlbovali svoj protosionistický odkaz. Increase Mather, jeden z prvých prezidentov Harvard College, bol silným zástancom návratu Židov do Palestíny. Roger Williams, puritánsky zástanca náboženskej slobody (vrátane slobody pre Židov) v kolónii Rhode Island, ktorú založil, je neskoršími sionistickými predstaviteľmi vyzdvihovaný ako významný protosionista.

Niektorí významní filozofi 17. storočia, ktorí tvorili most medzi milenialistickými sektármi svojej doby a blížiacim sa osvietenstvom a jeho vedeckou revolúciou, zastávali názory blízke premilenialistickým reštauracionistom: to platí najmä pre Isaaca Newtona a Barucha Spinozu. Newton, ktorý mal radikálno-reformačné náboženské názory a zaoberal sa aj okultizmom a kabalou, predpovedal židovský návrat do Palestíny, obnovu Jeruzalema koncom 19. storočia a postavenie Tretieho chrámu v 20. či 21. storočí, a následne koniec sveta najneskôr v roku 2060. Tieto jeho názory boli pre ctiteľov tohto „vedca“ trápne a chceli sa ich zbaviť, no veľa z Newtonovej korešpondencie zozbieral Abraham Yahud, a teraz sú uložené v Národnej knižnici Izraela.

S nástupom hannoverskej dynastie a vzostupom osvietenstva väčšina britskej elity 18. storočia prijala filohelenizmus, hľadajúc inšpiráciu v kultúre a filozofii antického sveta a už sa nevenovala milenialistickými fantáziami založenými na hebrejskom Starom zákone. Od 30. rokov 18. storočia však silnelo náboženské „podzemie“ (underground), ktoré nakoniec vyústilo do druhej vlny protestantského sionizmu a s ním aj do zrodu evanjelikálneho protestantizmu. V Nemecku to vyvolal Philipp Spener svojím pietizmom – mystickým a často milenialistickým prístupom k luteránstvu, ktorý prorokoval „obrátenie židov a pád pápežstva ako predohru k triumfu Cirkvi“.

Zinzendorf to rozšíril do Moravskej cirkvi https://christianitas.sk/herezy-a-bludy-xxviii-unitas-fratrum-jednota-bratska/ (Moravskí bratia), a zmenil moravskú liturgiu tak, aby obsahovala modlitbu za „obnovu kmeňa Júdu v jeho čase a požehnanie jeho prvotiny medzi nami“. John a Charles Wesleyovci, tvorcovia metodizmu https://christianitas.sk/herezy-a-bludy-xxxvi-metodizmus/, inšpirovaní pietistami a Zinzendorfom, tiež hlásali židovský návrat do Palestíny, pričom Charles Wesley dokonca na túto tému napísal oslavný hymnus. Baptista https://christianitas.sk/herezy-a-bludy-xli-baptisti-a-baptizmus/ John Gill, ktorý sa pohyboval v podobných kruhoch ako Wesleyovci, hlásal podobné názory. V roku 1771 evanjelikálny https://christianitas.sk/herezy-a-bludy-xlvi-evanjelikalizmus/ kazateľ John Eyre, zakladateľ Evangelical Magazine a jeden z pôvodných členov London Missionary Society, presadzoval progresívnejšiu verziu týchto názorov v knihe Observations upon Prophecies Relating to the Restoration of the Jews.

Nikolaus L. von Zinzendorf
zdroj: wikimedia commons

Koncom 18. storočia, v dôsledku Francúzskej revolúcie a rozhodnutia Národného zhromaždenia v decembri 1789, že aj židia môžu zastávať všetky vojenské i občianske pozície v štáte, sa revolučná vláda vo Francúzsku pokúsila získať židovskú lojalitu. Počas egyptsko-sýrskej kampane francúzskych revolučných vojen Napoleon Bonaparte https://christianitas.sk/napoleon-a-jeho-riesenie-zidovskej-otazky-cisar-revolucie-ako-siritel-nabozenskej-tolerancie/ pozval „všetkých Židov Ázie a Afriky, aby sa zhromaždili pod jeho zástavou s cieľom obnoviť staroveký Jeruzalem“. Hoci Napoleon Bonaparte sám zastával sekularizmus, táto idea bola príkladom pragmatického politického sionizmu.

V Novom Anglicku počas 18. storočia bol Ezra Stiles, prezident Yale College, zástancom židovského návratu do Palestíny a v roku 1773 sa spriatelil s rabínom Raphaelom Chaimom Yitzchakom Karigalom z Hebronu. Jonathan Edwards tiež predvídal budúci návrat Židov do ich vlasti. V roku 1808 Asa McFarland, presbyterián, vyjadril názor mnohých, že pád Osmanskej ríše je blízky a prinesie židovský návrat do Izraela. Istý David Austin z New Havenu minul svoje imanie na stavbu prístavov a hostincov, odkiaľ by Židia mohli odplávať do Svätej zeme. V roku 1825 Mordecai Manuel Noah, Žid, ktorý chcel založiť národný domov pre Židov na Grand Island v New Yorku ako medzistanicu na ceste do Svätej zeme, získal širokú kresťanskú podporu pre svoj projekt. Reštauracionistická teológia bola jednou z inšpirácií pre prvú americkú misijnú činnosť na Blízkom východe a pre mapovanie Svätej zeme.

Väčšina raných britských reštauracionistov 19. storočia, ako Charles Simeon, bola eschatologicky postmilenialistická. S nástupom Jamesa Frereho, Jamesa Haldaneho Stewarta a Edwarda Irvinga došlo v 20. rokoch 19. storočia k veľkému posunu smerom k premilenializmu sústredenému na obhajobu návratu Židov do Izraela. Keďže sa zdalo, že zánik Osmanskej ríše sa blíži, propagácia reštauracionizmu sa zintenzívnila.

Gróf z Shaftesbury, ovplyvnený evanjelikálnym anglikanizmom a názormi Edwarda Bickerstetha, bol jedným z prvých britských politikov, ktorí vážne presadzoval ako oficiálnu politiku impéria židovský návrat do osmanskej Palestíny. Preslávil sa výrokom: „Krajina bez národa pre národ bez krajiny.“

Rozpad Osmanskej ríše ohrozoval britskú cestu do Indie cez Suezský prieplav, ako aj rôzne francúzske, nemecké a americké ekonomické záujmy. V roku 1831 Osmanov vyhnal zo Sýrie a Palestíny expanzívny Egypt. Británia prinútila Muhammada Aliho stiahnuť sa do Egypta a Levanta zostala na krátky čas bez vlády. Pretrvávajúca slabosť Osmanskej ríše viedla niektorých na Západe k úvahám o možnosti židovského štátu vo Svätej zemi. Niekoľko významných osobností v britskej vláde takýto plán obhajovalo, vrátane Charlesa Henryho Churchilla. Počas príprav na Krymskú vojnu (1854) sa naskytla príležitosť na politické preusporiadanie na Blízkom východe. V júli 1853 Anthony Ashley-Cooper, gróf z Shaftesbury, ktorý bol prezidentom London Society for Promoting Christianity Amongst the Jews, naliehal na židovskom návrate ako prostriedku na stabilizáciu regiónu.

Anthony Ashley-Cooper, gróf z Shaftesbury
zdroj: wikimedia commons

V tom istom čase návšteva Johna Nelsona Darbyho v Spojených štátoch spôsobila vznik nového hnutia. Darby bol zakladateľom teologického princípu známeho ako dišpenzacionalizmus https://christianitas.sk/herezy-a-bludy-xlviii-dispenzacionalizmus-scofieldova-referencna-biblia-a-krestansky-sionizmus/ Darbyho dišpenzacionalistická teológia sa často považuje za významný životabudič amerického kresťanského sionizmu. Tvrdil, že Boh má osobitný plán pre Izrael a pre cirkev a presadzoval oddelenie Izraela a cirkvi v Božom pláne. Jeho prednášky boli okamžite publikované vo francúzštine, angličtine, nemčine a holandčine, takže jeho učenie začalo svoju globálnu cestu. Hoci dišpenzacionalizmus získal značný vplyv prostredníctvom Scofieldovej https://christianitas.sk/herezy-a-bludy-xlviii-dispenzacionalizmus-scofieldova-referencna-biblia-a-krestansky-sionizmus/ referenčnej Biblie (prvýkrát vydanej v roku 1909), kresťanský lobing za obnovenie židovskej vlasti je starší najmenej o sto rokov.

Mnohí kresťanskí sionisti a kresťanské sionistické organizácie, ako napríklad International Christian Embassy Jerusalem, sa k dišpenzacionalizmu nehlásia. Mnoho nedišpenzacionalistických protestantov tiež zastávalo židovský návrat do niekdajšej vlasti – Charles Spurgeon, Horatius aj Andrew Bonar, Robert Murray M’Cheyne a J. C. Ryle.

Darbyho dišpenzacionalizmus bol verejne sformulovaný na Niagarskej biblickej konferencii v roku 1878, ktorá vydala 14-bodové vyhlásenie (opierajúce sa o Evanjelium podľa Lukáša Lk 12,35–40; 17,26–30; 18,8, Skutky apoštolov 15,14–17, Druhý list Solúnčanom 2Sol 2,3–8, Druhý list Timotejovi 2Tim 3,1–5 a List Títovi Tít 1,11–15), vrátane: „že Pán Ježiš príde osobne, aby nastolil mileniálnu éru, keď bude Izrael obnovený vo svojej vlastnej krajine a zem bude plná poznania Pána; a že tento osobný a premileniálny príchod je požehnaná nádej, ktorá je pred nami v Evanjeliu, ktorú by sme mali neustále hľadať.“

Neskorší nemesiášsky reštauracionizmus 19. storočia bol do značnej miery poháňaný obavami o osud Židov v Ruskej ríši, sužovaných chudobou a pogromami. Široko sa prijímalo, že západné národy si neželajú prijímať židovských prisťahovalcov. Reštauracionizmus bol spôsobom, ako pomôcť utláčaným Židom bez toho, aby z nich bolo treba spraviť susedov a spoluobčanov. Winston Churchill podporil reštauracionizmus, pretože uznal, že Židia utekajúci pred ruskými pogromami potrebujú útočisko, a uprednostňoval Palestínu.

Dňa 2. novembra 1917 poslal britský minister vnútra Arthur Balfour list lordovi Walterovi Rothschildovi. Tento list, známy ako Balfourova deklarácia, uvádzal, že „vláda Jeho Veličenstva s priazňou nazerá na zriadenie národného domova pre židovský národ v Palestíne“. Ako poznamenal Philip Alexander: „Kľúčovou zložkou Balfourovho sionizmu bola jeho kresťanská viera alebo, aby sme to povedali trochu jemnejšie, jeho kresťanská formácia. Lord Balfour, ako aj vtedajší britský premiér David Lloyd George boli ovplyvnení kresťanským sionizmom.

Arthur lord Balfour
zdroj: wikimedia commons

V desaťročiach pred palestínskou vojnou v roku 1948 a založením štátu Izrael v roku 1948 boli najvýznamnejšími a politicky aktívnymi americkými kresťanskými zástancami sionizmu liberálni a mainstreamoví protestanti, ktorých podpora hnutia často nesúvisela s ich interpretáciou Biblie. Títo kresťanskí zástancovia sionizmu považovali Palestínu za potrebný bezpečný prístav pre Židov utekajúcich pred zintenzívňujúcim sa prenasledovaním v Európe a často verili, že ich podpora hnutia je súčasťou širšieho úsilia o zbližovanie medzi vierovyznaniami. Pro-Palestine Federation, kresťanská prosionistická organizácia založená v roku 1930, volala po podpore „dobrých vzťahov a úcty medzi Židmi a Nežidmi“ a tiež vyzývala britskú vládu, aby dodržiavala podmienky svojho mandátu pre Palestínu, ktorý sľuboval podporu zriadenia židovského národného domova.

Počas druhej svetovej vojny americkí židovskí sionisti pomohli koordinovať zriadenie dvoch nežidovských sionistických organizácií – American Palestine Committee a Christian Council on Palestine –, ktoré sa neskôr zlúčili do American Christian Palestine Committee (ACPC). ACPC, zložená prevažne z liberálnych a mainstreamových protestantov, sa stala hlavným americkým kresťanským lobistickým orgánom na podporu vytvorenia židovského štátu v Palestíne. Po založení Izraela v roku 1948 ACPC pokračovala vo svojich lobistických snahách. Napríklad koordinovala odpor proti snahám Organizácie Spojených národov internacionalizovať mesto Jeruzalem, ktoré bolo po vojne v roku 1948 rozdelené medzi Izrael a Zajordánsko.

Počas týchto rokov dišpenzacionálny premilenializmus získaval popularitu medzi konzervatívnymi americkými protestantmi. Mnohí dišpenzacionalisti považovali sionistické hnutie za aspoň čiastočné naplnenie biblického proroctva alebo ho vnímali ako moderné naplnenie Božích prísľubov daných židovskému národu. V 30. rokoch južný baptistický misionár Jacob Gartenhaus, sám konvertita z judaizmu, tvrdil, že „sionizmus vyhrá, či sa to niekomu páči alebo nie… Postaviť sa proti nemu znamená postaviť sa proti Božiemu plánu“. No takéto názory sa v tejto dobe ešte nemenili na politickú akciu. Jedinou malou výnimkou bol J. Frank Norris, fundamentalistický baptista, ktorý kázal svojim nasledovníkom, že je ich kresťanskou povinnosťou podporovať sionistickú vec, a v rokoch 1947 a 1948 napísal prezidentovi Trumanovi na podporu sionistických nárokov na Palestínu.

V desaťročiach od založenia Izraela, a najmä od šesťdňovej vojny v roku 1967, povstávajú najvýznamnejší americkí kresťanskí zástancovia Izraela z evanjelikálneho krídla amerického protestantizmu. Samotný americký evanjelikalizmus prešiel významnými zmenami a „nový“ evanjelikalizmus vedený osobnosťami ako Billy Graham získal medzi nimi prevahu. Práve medzi týmito novými evanjelikálmi vzniklo súčasné hnutie, ktoré je najčastejšie spájané s termínom „kresťanský sionizmus“.

Mnohí noví evanjelikáli zastávali dišpenzacionalizmus alebo nejakú formu dišpenzacionalistického názoru, že Židia majú stále nejaký špeciálny zmluvný vzťah s Bohom. Najdôležitejšie pre rozvoj kresťanského sionizmu ako hnutia však bolo, že americkí evanjelikálni vodcovia začali budovať vzťahy s americkými a izraelskými Židmi a tiež začali budovať inštitucionálne spojenia so židovskými organizáciami a samotnou izraelskou vládou. Kľúčovou pre budovanie týchto vzťahov bola motivovaná skupina amerických evanjelikálov žijúcich v Izraeli, najmä zakladateľ American Institute of Holy Land Studies G. Douglas Young. Prostredníctvom svojho inštitútu Young pracoval na presvedčení amerických kresťanov, že je ich biblickou povinnosťou podporovať židovský národ a židovský štát. Pracoval tiež ako sprostredkovateľ pre židovské organizácie a izraelské vládne agentúry, ktoré hľadali budovanie vzťahov s americkými evanjelikmi.

Takáto aktivita položila základ pre rozvoj kresťanského sionizmu ako hnutia. Bola však v mnohých ohľadoch odlišná od prorockých špekulácií o štáte Izrael, ktoré explodovali po šesťdňovej vojne v roku 1967. Počítame sem mimoriadne populárne spisy amerického dišpenzacionalistického spisovateľa Hala Lindseyho, ktorý sa snažil zasadiť Izrael do dišpenzacionalistického príbehu konca časov. Napríklad v knihe The Late Great Planet Earth predpovedal, že podľa proroka Ezechiela (Ez 39,6–8) Židia odrazia „ruskú“ inváziu, potom si uvedomia svoje zázračné vyslobodenie a obrátia sa na kresťanstvo. Ich životy budú ušetrené veľkého ohňa, ktorý Boh zošle na Rusko a ľudí z „pobrežných krajín“. A podľa proroka Zachariáša (Zach 13,8–9) jedna tretina Židov, ktorí sa obrátia, bude ušetrená. Lindsey bol kritizovaný za veľmi konkrétne, nesplnené predpovede dokonca aj tými, ktorí zdieľali jeho eschatológiu, ako John MacArthur.

Obálka knihy amerického dišpenzacionalistického spisovateľa Hala Lindseyho, *The Late Great Planet Earth*
zdroj: wikimedia commons

Príkladmi protestantských vodcov, ktorí spojili politický konzervativizmus s kresťanským sionizmom, sú Jerry Falwell a Pat Robertson, popredné osobnosti kresťanskej pravice v 80. a 90. rokoch. V roku 1981 Falwell povedal: „Postaviť sa proti Izraelu znamená postaviť sa proti Bohu. Veríme, že história a Biblia dokazujú, že Boh zaobchádza s národmi podľa toho, ako zaobchádzajú s Izraelom.“ Citujú časť Izákovho požehnania v knihe Genezis (Gn 27,29): „Tí, ktorí teba prekľajú, budú prekliati, a tí, ktorí teba požehnajú, budú požehnaní.“ Aj Martin Luther King Jr. bol vedený ako kresťanský zástanca Izraela a sionizmu.

Desiatky miliónov Američanov patria do evanjelikálnych cirkví, ktoré silno podporujú Izrael z náboženských dôvodov, a existujú ďalšie desiatky miliónov kresťanov, ktorí sa identifikujú ako kresťanskí sionisti mimo Spojených štátov. Najväčšou sionistickou organizáciou je Christians United for Israel, ktorá má 10 miliónov členov a vedie ju John Hagee.

Prieskum LifeWay z roku 2017 uskutočnený v Spojených štátoch zistil, že 80 % evanjelikálnych kresťanov verí, že vytvorenie Izraela v roku 1948 bolo naplnením biblického proroctva, že to privolá Kristov návrat, a viac ako 50 % evanjelikálnych kresťanov verí, že podporujú Izrael, pretože je to dôležité pre naplnenie proroctva.

Izraelská vláda oficiálne podporila kresťanský sionizmus a v roku 1980 umožnila zriadenie International Christian Embassy Jerusalem. Veľvyslanectvo získavalo finančné prostriedky na pomoc pri financovaní židovskej imigrácie do Izraela z bývalého Sovietskeho zväzu a pomáhalo sionistickým skupinám pri zakladaní židovských osád na Západnom brehu.

***