Filip Maria Antonín Stajner ako český katolícky kňaz bojujúci a trpiaci za pravovernosť pod krížom ťažkej choroby –

Radomír Tomeček

23. apríla 2026  

Cirkev História
  Eucharistia, Prenasledovanie kresťanov

Moderná Cirkev v období po II. vatikánskom koncile (1962 – 1965) prechádza bezprecedentnou krízou, ktorá zasiahla oblasť vierouky, mravouky a liturgie. Mnohí moderní katolíci boli v dôsledku modernistickej a heterodoxnej formácie privedení k životu odporujúcemu tradičnej katolíckej viere a morálke. Základnou príčinou tejto krízy je realizácia revolučného zámeru prispôsobiť Cirkev duchu pozemského sveta.

Avšak aj v týchto nebezpečných moderných časoch pôsobili a pôsobia statoční duchovní pastieri, ktorí nerobili a nerobia kompromisy so „svetom v moci Zlého“ (1Jn 5,19). P. ThLic. Filip Maria Antonín Stajner, III. OP (1964 – 2021), český rímskokatolícky kňaz a dominikán, je príkladom práve takého katolíckeho bojovníka.

Aj on musel zvádzať namáhavý zápas proti duchovne škodlivým dôsledkom pôsobenia rôznych „vlkov v barančom rúchu“. Súčasne musel niesť kríž ťažkej choroby, ktorá mu poskytla príležitosť obetovať svoje mnohé bolesti Bohu a vyprosiť Božie milosti pre mnoho duší. Tieto duše možno aj vďaka nemu nestratili pravú katolícku vieru ani v súčasnosti, zasiahnutej neporiadkom a chaosom v celom katolíckom svete.

Detstvo a cesta ku kňazstvu v znamení prvej veľkej obety

Skutočnosti uvedené v tomto článku vyplývajú z diela Dneska by to šlo… – Filip M. A. Stajner, ktoré zostavili PhDr. Jana Langerová a Ing. Jaromíra Machovcová. Predmetné dielo vydalo české vydavateľstvo Martin Leschinger-FLÉTNA v roku 2022.

Antonín Stajner, neskorší P. Filip Stajner, sa narodil dňa 29. júla 1964 v Karlových Varoch v Českej republike. Jeho rodičia pochádzali z mesta Roudnice nad Labem. Svojich šesť detí viedli svedomito aj so zreteľom na katolícku náboženskú výchovu.

Mladý Antonín bol nadaným dieťaťom, ktoré bolo po nástupe do základnej školy zaradené do druhého ročníka. Dokázal písať oboma rukami a mal vynikajúcu pamäť. Následne pokračoval v štúdiu na gymnáziu v meste Plzeň, kde zmaturoval v roku 1981. Pokúsil sa o štúdium na lekárskej fakulte, avšak nebol prijatý.

V ďalšom období bol zamestnaný ako operátor na železničnej stanici Praha-Smíchov. Pokúsil sa emigrovať do Talianska so zámerom študovať tam teológiu. Bol zadržaný na talianskych hraniciach a poslaný domov. Vtedajší česko-slovenský komunistický režim trestal pokusy o emigráciu väzením. Jeho zachránila pred týmto trestom povesť riadneho zamestnanca železníc.

Na základnú vojenskú službu nastúpil v roku 1984. Počas tejto dvojročnej služby slúžil aj v nemocnici ako zriadenec starajúci sa o potreby pacientov. Toto obdobie prehĺbilo jeho záujem o duchovný život a lásku k Panne Márii. Dôkazom toho je aj jeho krátke vojenské väznenie z dôvodu tajných návštev svätej omše, na ktorú dochádzal na bicykli.

Antonín bol následne v roku 1986 prijatý na Rímskokatolícku cyrilometodskú bohosloveckú fakultu v Prahe so sídlom v meste Litoměřice. Vstúpil do dominikánskeho rádu a zložil prvé sľuby do rúk P. ThLic. Dominika Duku (1943 – 2025), vtedajšieho provinciála Českej provincie dominikánov, neskoršieho pražského arcibiskupa, českého prímasa a kardinála. Prijal rehoľné meno Filip Maria.

Kňazský seminár v meste Litoměřice musel vo vtedajšom komunistickom režime zorganizovať pripomienku Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie z roku 1917, ktorej 70. výročie pripadlo na rok 1987. V zmienenom roku bolo však súčasne aj 70. výročie zjavenia Panny Márie v meste Fatima v Portugalsku.

Filip Maria Stajner bol ako horlivý bohoslovec znepokojený konaním spomienkovej akcie pripomínajúcej komunistické výročie v aule bohosloveckej fakulty. Počas prejavu rečníkov pripomínajúcich komunistickú revolúciu vytiahol na vlasci za ich chrbtom do výšky obraz Panny Márie odovzdávajúcej ruženec svätému Dominikovi. Na tomto obraze bol nápis: „Fatima – 70 rokov. Nakoniec moje Nepoškvrnené Srdce zvíťazí“.

Statočný mladý bohoslovec musel zaplatiť za svoj odvážny postoj vylúčením zo štúdia. Jeho prvá veľká obeta však nebola vôbec márna a dozvedelo sa o nej aj „Rádio Slobodná Európa“, ktoré informovalo verejnosť o priebehu udalosti. Možno aj vďaka tejto obete na zmienenej bohosloveckej fakulte následne neboli už nikdy konané pripomienky komunistických výročí.

Mladý kňaz v Amerike a prehĺbenie lásky k tradičnej rímskej liturgii

F. M. Stajner následne pokračoval v skrytosti v štúdiu teológie ako rehoľný brat tajnej dominikánskej komunity v Prahe. Bol zamestnaný ako kurič. Podarilo sa mu zorganizovať púť niekoľkých kňazov a bohoslovcov do Fatimy, na ktorej bol prítomný aj on sám v roku 1988.

Po páde komunistického režimu mohol pokračovať v štúdiu na Teologickej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci. Štúdium dokončil v roku 1991 a v tom istom roku prijal aj kňazskú vysviacku.

P. F. Stajner pôsobil kratšie obdobie v dominikánskom kláštore v Prahe pri kostole svätého Jiljí. Následne bol v júli 1991 vyslaný na štúdium do Spojených štátov amerických. Bol prijatý na The Catholic University of America v meste Washington, D. C., kde získal licenciát z teológie.

Počas svojho pobytu vo Washingtone mal možnosť vnímať krásu tradičnej rímskej liturgie. Bol hlboko zasiahnutý vnútornou sústredenosťou účastníkov tejto starobylej formy liturgie a súčasne prejavmi eucharistickej úcty. Týmto spôsobom bol motivovaný uvažovať o liturgických reformách zavedených v Cirkvi v období po II. vatikánskom koncile. So zreteľom na tradičnú rímsku liturgiu vo svojom liste pre katolíckeho laika vysvetľoval:

„Čo sa týka tradičnej svätej omše, chápem, že sa nemôžete sústrediť, keď nerozumiete. Sám som bol prvý raz na „tridente“ v puberte a bola to pre mňa hrôza. Ale neskôr, keď som pôsobil ako kňaz v USA, videl som vo Washingtone hlbokú zbožnosť viacpočetných rodín a mladých ľudí, zúčastnených práve na svätej omši v tradičnom rímskom ríte. To ma veľmi zaujalo a postupne som poznával, akým klenotom táto forma je.“

V súvislosti s konaním Národného eucharistického kongresu v Brne v roku 2015 vo svojom príspevku konštatoval:

„Výlučne alebo prevažne vnútorné uctievanie Eucharistie s vylúčením vonkajšieho aspektu nerešpektuje Vtelenie. Taká eucharistická úcta je „platonická“, je protestantská a v konečnom dôsledku je gnostická. Človek sám je rovnako podstatne viditeľný a telesný. Preto úcta k eucharistickému Telu Kristovmu musí byť nevyhnutne aj vonkajšia a telesná.“

Návrat domov a nepochopenie pre katolícku pravovernosť

P. F. Stajner vrátil sa do Českej republiky v roku 1994 a pôsobil ako rektor kostola svätého Michala v meste Brno. Nadviazal kontakt s medzinárodnou katolíckou organizáciou Máriina légia a v neskoršom období pôsobil ako legionársky špirituál a zakladateľ dvoch prezídií (skupín) tejto organizácie.

PhDr. Radomír Malý (* 1947), český historik, spomínal na pôsobenie P. F. Stajnera v Brne nasledujúcimi slovami:

„Zoznámili sme sa v roku 1994. (…) Božia Prozreteľnosť ma priviedla u nás v Brne počas jednej nedele do kostola svätého Michala na Dominikánskom námestí. Chrám krátko predtým prevzal rád svätého Dominika. (…) Napäto som očakával kázeň. (…) Áno, P. Filip mal odvahu hovoriť o rozklade Cirkvi modernistickými bludmi a obhájiť pravú náuku o Eucharistii, mariánskej úcte a morálnej čistote. Poukazoval aj na iné skryté nebezpečenstvá. Človek sa s tým stretol vtedy len zriedka. Šiel som teda za ním do sakristie a predstavil som sa mu. Porozumeli sme si a stali sme sa doživotnými priateľmi.“

P. F. Stajner ako horlivý mladý kňaz so zreteľom na svoje pôsobenie v Brne konštatoval:

„Počas svojho prvého kňazského pôsobenia v Brne v roku 1994 som kázal, že hlavné verejné oznamovacie prostriedky bývajú nástrojom slobodomurárskeho a sionistického klamania alebo vymývania mozgov. (…) Hneď ráno potom som bol vypočúvaný Bezpečnostnou informačnou službou, že vraj sledujem antidemokratické tendencie. (…) Sklamal som provinciála, že som nepôsobil na vyrovnanie napätia medzi bratmi, že kážem proti slobodomurárom, že som proti prijímaniu na ruku, proti obetnému stolu. Som vraj slabý, nepevný, nevyrovnaný, a Brno potrebuje niekoho silnejšieho. Som od leta premiestnený.“

Pôsobenie nekompromisného P. F. Stajnera v Brne bolo na základe rozhodnutia jeho predstavených skončené už v auguste 1994. Následne bol poslaný do mesta Ústí nad Labem, kde vykonával činnosť v období rokov 1994 až 1996. Slúžil ako kaplán, vyučoval cudzie jazyky a náboženstvo a založil skupinu dominikánskych terciárov.

V roku 1996 zasiahla do života P. F. Stajnera vážna dopravná nehoda, pri ktorej bol ťažko zranený. Po náročnej liečbe v nemocnici a zotavovaní sa trvajúcom jeden rok pôsobil v kláštore Školských sestier svätého Františka v Hoješíne, kde poskytoval duchovnú starostlivosť rehoľným sestrám a hosťom až do roku 1998.

Zápas proti zavedeniu podávania Eucharistie na ruku

P. F. Stajner sledoval so znepokojením tendencie postupnej straty eucharistickej úcty v modernej Cirkvi. Jeho skúsenosti zo Spojených štátov amerických poukazovali na veľké nebezpečenstvo tohto trendu pre duchovný život moderných katolíkov.

Mons. ThDr. Josef Koukl (1926 – 2010), litoměřický biskup, reagoval na obavy P. F. Stajnera, zamerané na zavádzanie podávania Eucharistie na ruku, vo svojom liste zo dňa 25. januára 1993. Zmienený biskup mladému kňazovi písal:

„Milý Otče, úprimne Vám ďakujem za Vašu analýzu problému podávania svätého prijímania. Chvála Bohu, aj keď niektorí kňazi v Prahe následkom nepresného oznámenia v „Katolíckych novinách“ začali už pred dvoma rokmi s podávaním svätého prijímania na ruku, nestal sa tento zvyk všeobecným a dúfam, že v našej biskupskej konferencii sa nenájde potrebná väčšina, ktorá by podporila tento návrh svojím hlasom.“

Mons. Vojtěch Cikrle (* 1946), brniansky biskup, taktiež ďakoval P. F. Stajnerovi za jeho stanovisko vo vyššie zmienenej veci vo svojom liste zo dňa 18. marca 1995. Súčasne ho informoval, že jeho stanovisko predloží Liturgickej komisii, ktorá bude rokovať o tejto otázke.

P. F. Stajner nedokázal presvedčiť väčšinu českých biskupov o nevhodnosti podávania Eucharistie laikom na ruku. Rozhodol sa zorganizovať podpisovanie petície s podpismi kňazov zdieľajúcich rovnaké obavy. Týmto spôsobom získal nálepku „neposlušného rebela“ a narážal na nepochopenie.

Napríklad PhDr. Miloslav Vlk (1932 – 2017), vtedajší pražský arcibiskup, český prímas a kardinál, vytýkal P. F. Stajnerovi, že síce zachováva literu II. vatikánskeho koncilu, avšak nezachováva ducha tohto koncilu. Súčasne vzrastalo aj napätie medzi P. ThLic. D. Dukom, vtedajším provinciálom Českej provincie dominikánov a P. F. Stajnerom.

Katolícky týždenník Světlo zo dňa 31. augusta 1997 zverejnil vo svojom článku s názvom K prijímaniu na ruku rozhovor s P. F. Stajnerom, ktorý konštatoval:

„Kresťania majú právo a niekedy dokonca aj povinnosť oznámiť pastierom Cirkvi svoju mienku vo veciach týkajúcich sa prospechu Cirkvi. Nebúrim sa proti biskupom a neznevažujem ich posvätnú autoritu. Už 9. júla 1997 som im napísal, že rozhodnutiu Svätej stolice sa podriadim, nech rozhodne akokoľvek, ale je vecou môjho svedomia, aby som sa teraz postavil proti zavedeniu praxe podávania na ruku.“

Pápežský nuncius, ktorému bolo možné odovzdať vyššie zmienenú petíciu, odišiel na dlhšie trvajúcu dovolenku. P. F. Stajner predpokladal nesúhlas provinciála dominikánov s týmto zámerom. Rozhodol sa vycestovať za vtedajším pápežom Jánom Pavlom II., ktorý sa zdržiaval v Taliansku v letnom pápežskom sídle v Castel Gandolfo.

P. F. Stajner mal možnosť zúčastniť sa svätej omše v Castel Gandolfo spolu s desiatkami talianskych kňazov a laikov. Následne mohol pristúpiť k pápežovi Jánovi Pavlovi II., ktorému predložil obálku obsahujúcu žiadosť 142 kňazov. P. F. Stajner spomínal na túto chvíľu slovami:

„Pritom som česky povedal: „Svätý Otče, títo kňazi prosia, aby Svätá stolica nepovolila u nás podávanie Eucharistie na ruku.“ Pápež hlasno povzdychol a niekoľkokrát vážne pokýval hlavou. Potom sa napriamil, pohladil ma po tvári a dal mi požehnanie.“

Dvadsaťročný zápas a obeta pod krížom ťažkej choroby

Zavádzanie podávania Eucharistie na ruku v Českej republike spôsobovalo P. F. Stajnerovi trápenie a po bolestnom zvažovaní sa v roku 1998 rozhodol pre odchod z dominikánskeho rádu. Vo svojich spomienkach na tieto dramatické chvíle konštatoval:

„Nový provinciál dominikánov postupoval celkom správne. Keď som mu predložil svoje dôvody, prečo mi svedomie bráni podávať Telo Pána na ruku, a keď som vyjadril pochybnosti vo veci správnosti celebrácie „versus populum“ a koncelebrácie kňaza s kňazom, nevedel si so mnou rady. Obaja sme sa obrátili na generála rádu. Keď mi generál citoval naše Konštitúcie, že dominikáni sú horlivo oddaní liturgickým novotám, považoval som sa za neschopného byť verným našej reholi a požiadal som Svätého Otca o indult oslobodenia spod rehoľných sľubov.“

Nekompromisný postoj P. F. Stajnera pri obrane tradičného katolíckeho chápania Eucharistie vyplýval aj z jeho hlbokej lásky k Panne Márii. Svätý Ľudovít Mária Grignion z Montfortu (1673 – 1716), francúzsky rímskokatolícky kňaz a misionár, bol autorom diela O pravej úcte k Panne Márii. P. F. Stajner preložil zmienené dielo do češtiny a následne bolo v roku 1997 vydané vydavateľstvom Matice cyrilometodějská. Tento preklad venoval pápežovi Jánovi Pavlovi II. pri vyššie zmienenom stretnutí v Castel Gandolfo.

P. F. Stajner bol v nasledujúcom období v meste Jablonné v Podještědí, kde v spoločnosti bratov dominikánov očakával verdikt o svojom ďalšom pôsobení. Následne mal sabatický rok, počas ktorého cestoval do Talianska, kde spoznal postavu Božej služobníčky Luisy Piccarrety (1865 – 1947), talianskej dominikánskej terciárky a mystičky, ktorej niektoré spisy v neskoršom období preložil do češtiny.

Ďalším miestom jeho kňazskej služby bola obec Římov, kde nastúpil ako farár v roku 1999. Jeho postoje vyplývali najmä zo snahy konať podľa morálnych princípov. Napríklad odmietal uznať letný čas, ktorý bol úradne zavedený, keďže kresťania boli tradične vedení k poludňajšej modlitbe vždy na základe postavenia Slnka, a teda nie na základe úradného nariadenia alebo ľubovôle. Preto nechal hodiny na kostolnej veži zvoniť podľa starého poriadku.

Vydavateľstvo Matice cyrilometodějská vydalo v roku 2000 jeho preklad diela svätého Ľ. M. Grigniona z Montfortu List priateľom Kríža. V tomto roku bola P. F. Stajnerovi zistená nevyliečiteľná ťažká choroba, amyotrofická laterálna skleróza (ALS). Táto choroba spôsobuje, že pacient stráca schopnosť akéhokoľvek pohybu, vrátane schopnosti hovoriť a dýchať, čo spôsobí smrť spravidla v období 2 až 5 rokov.

V ďalšom období bol v starostlivosti Ing. Jaromíry Machovcovej, ktorá bola prijatá do katolíckej organizácie Máriina légia ako sestra Jaromíra a ktorá prijala nepretržitú celodennú starostlivosť o ťažko chorého kňaza ako svoju legionársku službu. P. F. Stajner bol umiestnený na lôžku, bol napojený na prístroje a potravu mohol prijímať len prostredníctvom zavedenej sondy. Starostlivosť prebiehala v meste Poděbrady od roku 2002.

P. F. Stajner neprestal komunikovať so svetom ani napriek svojmu ťažkému krížu. Komunikácia prebiehala prostredníctvom počítača zaznamenaním pohybu jeho očí a žmurkania. Týmto spôsobom pokračoval v písaní textov a v prekladateľskej činnosti, keďže bol jazykovo nadaný.

Významnou postavou v živote P. F. Stajnera bola Anna Bohuslava Tomanová (1907 – 1957), česká stigmatizovaná mystička, ktorá bola prijatá do Tretieho rádu svätého Dominika v roku 1947. P. F. Stajner bol zakladateľom Združenia Anny Bohuslavy Tomanovej, so sídlom v obci Klášterec nad Orlicí, ktoré bolo založené v roku 2012.

Stanovy zmieneného združenia boli schválené príslušným diecéznym biskupom. Cieľom tohto združenia je šírenie povedomia o A. B. Tomanovej a podpora procesu jej beatifikácie, resp. kanonizácie. P. F. Stajner vykonával zo svojho lôžka funkciu špirituála tohto združenia v období niekoľkých rokov.

P. F. Stajner niesol kríž ťažkej choroby na svojom lôžku viac než 20 rokov. Takto dlho trvajúce obdobie života pacienta v prípade zmienenej diagnózy je vo všeobecnosti považované za nemožné. Avšak podobne ako v prípade A. B. Tomanovej, aj dlhodobé osobné utrpenie P. F. Stajnera je potrebné vnímať so zreteľom na jeho duchovný význam pre Cirkev a pre nás, hriešnych ľudí. Je zjavné, že postavy týchto dvoch trpiteľov vyprosili mnoho Božích milostí, o čom existujú mnohé svedectvá.

Veľmi zmysluplná a súčasne veľmi náročná životná cesta P. F. Stajnera skončila jeho smrťou, ktorá nastala dňa 1. mája 2021. Bolo to v období, v ktorom moderná Cirkev venovala zvýšenú pozornosť šíreniu koronavírusu a zavádzaniu podávania Eucharistie na neposvätené ruky laikov. Podstatne menšie množstvo ľudí vnímalo aj skutočnosť, že práve na tento deň pripadla fatimská sobota. Možno v tom vidieť znamenie. A možno aj varovanie.

PDF (formát pre tlač)