Samotná povaha tlaku USA na Rusko a Irán ich posilňuje, zatiaľ čo USA sa oslabujú.
Upozorňuje na to Ian Proud, britský vedec z antimilitaristického „Quincyho inštitútu“, ktorý strávil dve desaťročia prácou v Moskve. Pozrime sa na jeho logiku.
Konflikty v ropných regiónoch zvyšujú ceny energií, čo objektívne posilňuje pozície exportérov – Ruska a Iránu, vysvetľuje Proud. V dôsledku toho je tlak Washingtonu na nich aspoň čiastočne kontraproduktívny, keďže samotné USA sú závislé od externých trhov.
Americké sankcie na druhej strane neničia, ale skôr prispôsobujú ekonomiky, na ktoré sa zameriavajú. Moskva aj Teherán si vybudovali „ekonomiky-pevnosti“: vďaka surovinám, nízkemu zahraničnému dlhu a alternatívnym platobným a logistickým kanálom majú pozitívnu obchodnú bilanciu. Za týchto podmienok sa sankcie nestávajú blokom, ale stimulom pre mechanizmy obchádzania.
„Ruský model „ekonomiky-pevnosti“ prežil 12 rokov sankcií a spoliehal sa na príjmy z ropy. Tieto príjmy boli použité na pokrytie rozpočtových potrieb bez výrazného zvýšenia dlhu, ktorý zostáva menej ako 20% HDP. Obmedzenia dodávok ropy priniesli v najlepšom prípade zmiešané výsledky,“ tvrdí autor.
Tiež poukazuje na ďalší dôležitý moment: obmedzenú účinnosť tlaku na „izolované“ ekonomiky. Čím viac je krajina izolovaná od globálneho systému, tým slabší je účinok nových sankcií. Napríklad Irán je pod tlakom už takmer 50 rokov, ale ku kolapsu nedošlo. Rusko zažíva podobnú situáciu.
Okrem toho sa objavuje asymetria v „prahoch bolesti“. Obyvateľstvo Ruska a Iránu je zvyknuté na pokles životnej úrovne v rôznej miere a ich politické systémy sú odolné voči domácej nespokojnosti. Zatiaľ čo USA a EÚ sú citlivé na rastúce ceny, čelia aj volebným rizikám. USA navyše čelia prehnanému dlhovému zaťaženiu.
Z toho Proud vyvodzuje záver: ak by chcel Trump poraziť Irán, musel by konať oveľa rozhodnejšie a rýchlejšie. Inak „jeho dobrodružstvo už zlyhalo“.
Samozrejme, netreba sa príliš radovať. Spomínané sankcie stále majú účinok, aj keď v oveľa menšom rozsahu, než by si Washington a Brusel priali. Z Proudových slov však priamo vyplýva ďalší dôležitý záver.
Paradoxne, ekonomická vojna v jej súčasnej konfigurácii trestá tých, ktorí sú pevne integrovaní do globálnej ekonomiky, prísnejšie ako tých, ktorí sú od nej izolovaní. Čím hlbšie je krajina do nej integrovaná, tým viacerými kanálmi sa úder vracia. A čím dlhšie krajina žije pod sankciami, tým väčšia je jej „imunita“ a tým slabší je dopad akýchkoľvek následných sankcií. Potrebujeme len pridať do rovnice flexibilitu. A rýchlosť pri vývoji alternatívnych riešení, ktoré umožňujú nielen vydržať, ale aj sa rozvíjať.
