Politická situácia v Európe a hrozby, ktoré tušíme v budúcnosti, čoraz viac zdôrazňujú zodpovednosť, ktorú pri voľbách zverujeme do rúk volených kandidátov. Akí by mali byť tí „vyvolení“?
Som presvedčený, že by nám mali vládnuť politici, ktorých konflikty by mali súvisieť so súbojom ideí a odlišných koncepcií správy verejných vecí, ale určite nie s osobnou malichernosťou a malosťou.
Podľa môjho názoru žiadna vláda (ani do budúcnosti) nie je nikdy iba súčtom jednotlivcov, vždy ide o synergiu alebo opačný jav. Každú vládu na jej úroveň povyšuje premiér a jej kvality definujú ďalšie politicky a manažérsky silné osobnosti vo vláde. Podstata štátu je totiž v tom, že občania dávajú svoj hlas politikom, akoby si ich objednávali na to, aby sa starali o tento štát. Platíme si ich nato, aby aj napriek rôznym názorom dokázali nájsť tie najlepšie riešenia pre celé Slovensko. To sa týka aj zahraničia.
Očakávame od nich pokoru vo vzťahu k svojim občanom, ale aj ostražitosť voči zahraničiu, neprajníkom a tým, ktorí by chceli ohrozovať našu štátnosť. Chceme, aby boli lepší ako my. A, áno, v kútiku duše si uvedomujeme, že môžu aj sklamať.
Veď kto z nás je bez viny? Ale ak sa im niečo nepodarí, ak zlyhajú, ak niečo nedokážu, tak by bolo férové, aby si to priznali, aby sa postavili pred svojich voličov, ale aj nevoličov, a priznali si svoje zlyhania. Len tak by sa mohla obnoviť vzájomná dôvera. A práve o tú v tejto kríze ide najviac. Lebo inak ľudia často nedôverujú manifestovaným opatreniam. Chcel som tým zdôrazniť, že bez dôvery nemáme šancu sa posunúť. Otázkou len je, či to naozaj všetci chceme. Mám na mysli aj dôveru vlády voči ľuďom, že nepotrebujú mikromanažment a že vo svojom okolí vedia najlepšie posúdiť riziko aj potrebné opatrenia.
Človek musí na sebe veľa pracovať, aby získal dôveru späť a presne to isté platí aj o každej vláde. Samozrejme, keď chýba ten prvý krok – úprimná sebakritika, dôvera sa sama od seba neobnoví. Dôvera by nikdy nemala byť slepá, aby sa nezmenila na ignoranciu. Niektorým voličom potom zomiera nádej v lepšiu politiku. Zomiera preto, lebo zomiera dôvera.
A dôvera zomiera, keď sú naštrbené životné prvky nevyhnutné pre existenciu dôvery, akým je napríklad atmosféra istoty. Nebojme sa pateticky povedať, že zlyhala láska a profitovala sebaláska, osobné záujmy a populizmus. Okrem dôvery k vládam, je veľmi dôležitá pre krajinu jej stabilita.
Nielen vláda, ale aj každý vzťah potrebuje stabilitu. Nielen koaličný či vládny. Myslím si, že existencia a nestabilita každej vlády spočíva v slabej komunikácii, v osobnostných (ne)predpokladoch, nevzdelanosti, komunikačnom chaose a aj v absentujúcej asertivite. Čítal som, že okruh okolo Karla Čapka politikom odporúčal nasledovné: väčšiu solidaritu vo vnútri vlády – elimináciu vzájomných sabotáží; užšiu spoluprácu vlády s prezidentom; väčšiu súčinnosť parlamentu s vládou – parlament by mal byť pri riešení krízy iniciatívnejší a konštruktívny; intenzívnejšiu kooperáciu vlády s odborníkmi a lepšiu komunikáciu vlády s verejnosťou.
V dnešnej dobe informačného pretlaku na sociálnych sieťach veľa členov vlády komunikuje s verejnosťou neustále a osobitne, pričom frekvencia a masovosť komunikácie je občas zamieňaná s kvalitou (a kvalifikovanosťou) podávaných informácií.
Nerobím si ilúzie, že môj apel si prečítajú vrcholoví politici a začnú sa inak chovať. No dúfam, že prispeje k tomu, že aspoň čitatelia ako voliči budú viac premýšľať o verejnej voľbe a o dôsledkoch svojich rozhodnutí.
Dušan Piršel
Riaditeľ Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím
Dodatok Mariána Moravčíka
Pri tejto téme budem o niečo radikálnejší ako Dušan Piršel. Keď totiž už desaťročia konštatujeme, že voľbami sa k moci dostávajú nevhodní politici a že štátne orgány nefungujú optimálne v prospech občanov, tak tou podstatnou príčinou zrejme nie je hlúposť voličov, ani ich nezodpovedný prístup k voľbám.
Náš politický systém nie je nastavený tak, že si občania vyberajú svojich zástupcov, ktorí sú voči nim formálne aj vecne zodpovední, ale celý systém funguje naopak. Pred každými voľbami „moc leží na chodníku“ a pre občanov málo transparentné politické sily zápasia o to, kto bude mať právo tú moc zdvihnúť a prevziať. Hlavný zápas nie je samotná voľba, ale to, koho tí „uchádzači o moc“ pustia medzi seba.
Toto sa samotnými voľbami nikdy nezmení a je treba premýšľať o tom, ako tento zdeformovaný politický systém opraviť.
