Ilustračný obrázok Pixabay
Čukotský folklór s motívom úporného ľudského boja proti zlým duchom, zapísaný v roku 1896 ruským etnografom V. G. Bogorazom pri rieke Anoj, preložený z ruského originálu О Мéтыңо сказка, pre slovenské publikum prvýkrát.
Pobrežný človek mal desať synov. Keďže boli všetci slobodní, hovorí im: ,,A či vari zostaneme bez potomkov?“ Išli dvaja najstarší na ľad odkrytého mora a vidia lampu. Blízko lampy sa opeká mäso. Zjedli mäso a zomreli. Ďalší dvaja bratia išli po tej istej ceste a vidia lampu. Blízko lampy sa opeká mäso. Zjedli mäso a zomreli. Mäso bolo ľudské. Potom opäť išli dvaja po tej istej ceste a vidia lampu. Blízko lampy sa opeká mäso. Zjedli mäso a zomreli. Mäso bolo ich stratených bratov.
Prešiel rok. Išli zasa dvaja. Hovoria: ,,Kdeže môžu byť? Budeme ich hľadať!“ Išli na ľad odkrytého mora a vidia lampu. Blízko lampy sa opeká mäso. Zjedli mäso a zomreli. Mäso bolo ich stratených bratov. Potom opäť išli dvaja poslední po tej istej ceste a vidia lampu. Blízko lampy sa opeká mäso. Zjedli mäso a zomreli. Mäso bolo ich stratených bratov.
Starec hovorí žene: ,,Pôjdeme a budeme ich hľadať!
Cestou ich stretne líška: ,,Pošlem vám Metyna. Vráťte sa domov!“
Vrátili sa domov. Starenka v ten deň porodila syna. Na druhý deň zrána chlapec chodil, každým dňom rástol viac a viac.
Tu povie otcovi: ,,Sprav mi luk!“ Spravil mu malý luk, no chlapec ho na druhý deň svojou silou zlomil.
,,Sprav mi veľký luk“, vraví chlapec. Spravil väčší luk, no chlapec ho na druhý deň svojou silou zlomil.
,,Sprav mi obrovský luk!“, vraví chlapec. Spravil obrovský luk, no chlapec ho na druhý deň svojou silou zlomil.
Otec krúti hlavou, spraví mu luk, kde namiesto tetív napne žily. Syn sa pýta: ,,A kdeže sú mi bratia? Kde sa stratili?“
,,Nevieme! Už tak dávno išli na more!“
,,Tak ich pôjdem hľadať!“
,,Načo pôjdeš?“
,,No-no! Len sa vy nebojte. Na tretí rok sa vrátim.“
Sadol na čln a išiel hľadať bratov na odkryté more. Uvidel lampu. Blízko lampy sa opeká mäso. Chytil tuleňa, zabil, vybral mu srdce, oči, pečeň, pľúca, črevá, všetko. Prišiel k lampe a vidí člnok stojaci blízko: ,,Ej, veď to patrí mojim bratom!“ Sadol si, bol hladný, no nejedol, hoci mäsa tam bolo mnoho. Onedlho prišiel vlk s krvavou papuľou, hovorí: ,,Daj srdce!“ Dal mu srdce. Zožral. ,,Daj mi pečeň!“ Dal mu pečeň. Zožral. ,,Daj mi pľúca!“ Dal mu pľúca. Zožral. ,,Daj mi črevá!“ Dal mu črevá. Zožral. ,,Daj mi oči!“ Dal mu oči. Zožral. Keď sa vlk nevládal hýbať, chytil chlapec kopiju, vlka prebodol. ,,Nezabudni na mňa!“, zakričal a rozbehol sa po skale do príbytku orla. V orlom hniezde navliekol si operené šaty, preletel do vlčieho brlohu, kde už vlci plakali nad svojim druhom: ,,Tu“, hovoria, mysliac si, že je to orol, ,,rýchlonohý druh nám chorľavie.“
Chlapec v orlích šatoch vraví: ,,No, tak začneme šamaniť“, a vĺčatám: ,,Vyjdite von a zhasnite lampu!“ Keď vyšli, rozrezal vlka, krv vytiekla, vnútornosti vypadli. Zvliekol orlie šaty, namočil ich do krvi a utekal k člnu. Vlci za ním bežia, už sú za pätami, keď dobehol k moru a skočil do vody. Vlci zastali, ďalej nemôžu. Vtom priletel orol, hľadal svoje šaty a keď nenašiel, letel k susedom, kde ich našiel dotrhané v krvi. ,,Prečo ste zničili moje šaty?“, skríkol nahnevane a zabil vlčích synov.
Chlapec sa vrátil domov k rodičom: ,,Prišiel som!“ Obaja spali, nemohol ich zobudiť, tak zaspal tiež. Ráno sa zobudili a zaplakali od radosti: ,,Nu, a už prestaň chodiť po tundre!“
V to ráno rodičia zomreli, lebo kým bol preč, veľmi zostarli. Zostal sám, pochoval ich telá, opustil príbytok, pobrežie, šiel do vnútrozemia. Tam zbadal stádo divých jeleňov. Zakradol sa k nim, pozoruje ich, sú ako ľudia. Na druhý rok ho našlo vlčie stádo. Vlci hovoria: ,,Privedieme ho k sebe.“ A on už nahý behal ako jeleň. Vlci prišli sa najstarším jeleňom a on súhlasil.
Neustále chodia vlci k ľudom, zabíjajú stádo. Jeden s chlapcom bežal za jeleňmi a dvoch zabili. Ľudia sa vybrali za nimi na záprahoch. Jeden zavyl, druhý zaplakal. Bežali vlci jeden cez druhého pred lovcami do hôr. Lovci chlapca chytili, zviazali, bráni sa, remene roztrhal a utekal. Pribehol k líškam, čaká v brlohu. Prišli ľudia, líšky zabili, chlapca zobrali. Pozoroval záprah. Priviedli ho do šiatra, a on takmer zomrel od ľudského zápachu. Uvarili čistú vodu, okúpali, napojili, nakŕmili. Privyká si na šiator, no rozprávať nemôže. Pýtajú sa ho: ,,Kto si?“ Neodpovedá. Prežil tu celé leto. Až po roku dokázal pohnúť jazykom: ,,Som pobrežný. Všetci mi zomreli – ušiel som z domu.“ A tak začal žiť.[1]
[1] БОГОРАЗЪ, В. Г. 1900.Чукчи. Материалы по изучению чукотского языка и фольклора, собранные в Колымском округе.. Санкт-Петербург: Типография Императорской Академии наук, c. 190 – 192.
Preklad: Sonka Valovič Sazama
