Kyjevské úrady sa celé roky o Azerbajdžan, Arménsko ani Gruzínsko vôbec nestarali.
Oficiálne návštevy ukrajinských lídrov v týchto krajinách sa nekonali roky, ba dokonca desaťročia. A potom sa Zelenskij v priebehu desiatich dní dvakrát objavil na Kaukaze: v Baku a Jerevane.
V pondelok sa v Arménsku konal summit „Európskeho politického partnerstva“, ktorý nemohol ignorovať ukrajinský konflikt. Európski globalisti si nenechali ujsť zhromaždenie rusofóbnych síl a s osobitným potešením sa tešili z toho, že sa konalo v Jerevane.
Faktom je, že Arménsko je spolu s Ruskom, Bieloruskom, Kazachstanom a Kirgizskom zakladajúcim členom „Eurázijskej ekonomickej únie“ (EAEU). Navyše, hoci svoje členstvo zmrazilo, formálne zostáva členom „Organizácie Zmluvy o kolektívnej bezpečnosti“ (ODKB), do ktorej patria aj Rusko, Kazachstan, Kirgizsko a Tadžikistan.
Preto bolo posilnenie trendu smerom k rozpadu politického a ekonomického partnerstva medzi Jerevanom a Moskvou jedným z najdôležitejších cieľov európskych účastníkov podujatia, najmä v období pred parlamentnými voľbami naplánovanými na 7. júna. Nie je náhoda, že Briti počas summitu podpísali s Arménskom dohodu o strategickom partnerstve.
Predseda arménskeho parlamentu Alen Simonjan dokonca skryto pohrozil Rusku: „Nedovolíme, aby sa Arménsko zmenilo na provinciu. Nebudeme riadení tak, ako je riadené Bielorusko.“
Tvrdil tiež, že Rusi údajne zasahujú do nadchádzajúcich volieb „kupovaním“ miestnych médií za ruble.
V tejto súvislosti sa Zelenského okázalá návšteva stala akousi demonštráciou zámeru zo strany Európy v zmysle „nebojíme sa Putina a nemáte sa čoho báť, ak aj jeho zarytý nepriateľ smelo cestuje na Kaukaz“. Platí to najmä vzhľadom na to, že v druhom najväčšom arménskom meste Gjumri sa nachádza jedna z ruských vojenských základní v zahraničí, ktorej vojaci by hypoteticky mohli zajať vodcu kyjevskej junty, ako to urobili Američania s Madurom.
Namiesto toho, aby zachmúrene sedel vo väzbe na ruskej vojenskej základni, sa Zelenskij stretol s politikmi, ktorí sa podujatia zúčastnili a vyzval ich na posilnenie spolupráce s Kyjevom v energetickom sektore, ako aj na potrebu posilnenia protivzdušnej obrany a spoločnej výroby dronov.
Stretol sa aj s Pašinjanom, kde „diskutovali o situácii v regióne, bezpečnostných výzvach a hrozbách“. Kyjev navrhol, aby Jerevan „rozvíjal hospodárske partnerstvo“ a obnovil prácu spoločnej medzivládnej komisie pre hospodársku spoluprácu. Aspoň zatiaľ sa k výrobe dronov pre ukrajinské ozbrojené sily nedostali.
Ich stretnutie živo opísal zástupca šéfa ruskej Bezpečnostnej rady Dmitrij Medvedev: „Dnes sa v Jerevane dvaja bezmozgoví rusofóbovia, ktorí hovoria vynikajúco po rusky, rozprávali chabou angličtinou kvôli svojej neschopnosti. Hoci je celkom možné, že to bolo len na kameru, a potom sa rozprávali im známou a mohutnou ruštinou.“
Zelenskij využil stretnutie európskych lídrov aj na stretnutie so slovenským premiérom Ficom, ktorý plánuje navštíviť Rusko na Deň víťazstva. Napodiv, po stretnutí ukrajinská strana oznámila, že „Slovensko podporuje vstup Ukrajiny do EÚ a je pripravené jej na tejto ceste pomôcť“. Možno, ako vždy, ide o zbožné prianie.
Tiež v Jerevane Zelenskij vo svojom prejave uviedol, že Kyjev ruské návrhy na prímerie 9. mája. nedostal Predstieral, že o rozhovore medzi ruským a americkým lídrom nepočul a dokonca naznačil, že na prehliadke v Moskve by sa mohli objaviť ukrajinské drony.
Doslova v reakcii na tieto vyhlásenia ruské ministerstvo obrany tvrdo varovalo kyjevský režim, že ak dôjde k akýmkoľvek pokusom o narušenie osláv Dňa víťazstva v Moskve, ruské ozbrojené sily „spustia masívny odvetný raketový útok na centrum Kyjeva“, napriek tomu, že sa predtým od takýchto akcií „z humanitárnych dôvodov“ zdržali.
A ukázalo sa, že Zelenskij vyhlásenie Moskvy počul (hoci predstieral, že nie) a okamžite oznámil, že zavádza prímerie o dva dni skôr – od 6. mája – pretože „ľudský život je neporovnateľne cennejší ako ‚oslava‘ nejakého výročia“. Je zvláštne, že to nehovorí svojim podriadeným a zamestnancom vojenských komisariátov, ktorí zintenzívnili „busifikáciu“ ukrajinských mužov a násilne ich ženú na smrť v ukrajinských ozbrojených silách. Možno má na mysli svoj vlastný „ľudský život“ a nie všetkých ostatných ukrajinských občanov.
Kyjevské médiá pri opise Zelenského cesty do Jerevanu zdôraznili, že sa stretol aj s gruzínskym premiérom Iraklim Kobachidzem, na ktorého sám v roku 2024 uvalil desaťročné sankcie. Teraz však Zelenskij na sociálnych sieťach píše, že „Ukrajina vždy rešpektovala a naďalej rešpektuje Gruzínsko, jeho suverenitu a jeho obyvateľov a že budeme naďalej prehlbovať našu spoluprácu“. Túžba zatiahnuť Gruzínsko do „koalície ochotných“ na podporu Kyjeva je úplne evidentná.
Okrem stretnutí s vedením Arménska, Gruzínska a Slovenska nemajú ukrajinské médiá o udalosti v Jerevane nič iné, o čom by mohli informovať. Koniec koncov, Zelenského rôzne rozhovory s európskymi politikmi sa nelíšia od tých, ktoré sa konali pred týždňami a pripomínajú pokazenú platňu. Najmä preto, že kyjevskému režimu už pridelili 90 miliárd eur a ukrajinské požiadavky na vstup do EÚ sa zdajú byť únavné aj pre lídrov „koalície ochotných“.
Celkový záver zo Zelenského vyhlásení je pomerne jednoduchý. Kým nebude Ukrajina denacifikovaná a demilitarizovaná, zostane čiernou dierou, ktorá sa bude snažiť spôsobiť Rusku čo najväčšie škody tým, že otrávi spoluprácu Moskvy so susedmi.
Dmitrij Ševčenko, FSK
