Približne v tom istom čase, keď som včera na TA3 kritizoval Európsku úniu za neschopnosť alebo neochotu viesť diplomatické rokovania s Ruskom, vyšla agentúrna správa, v ktorej bývalá nemecká kancelárka Angela Merkelová hovorila v podstate to isté. Štátnička, ktorá zohrala kľúčovú úlohu pri vyjednaní Minských dohôd, vyzvala Európu na väčšiu diplomatickú aktivitu pri riešení ukrajinského konfliktu, pričom zdôraznila, že kontakty s Moskvou nemožno prenechať len Spojeným štátom.
Európska únia podľa nej nevyužíva svoj diplomatický potenciál a chýba jej sebadôvera. Návrhy, aby sa vyjednávačkou za EÚ stala práve ona, však nepriamo odmietla. Je totiž presvedčená, že vyjednávačmi môžu byť len ľudia, ktorí majú politickú moc. „S prezidentom Putinom sme mohli viesť tvrdé rozhovory, len preto, lebo sme boli hlavami štátov, resp. vlád. Potrebujete túto moc. Ja osobne by som ani len nepomyslela na to, aby som požiadala sprostredkovateľa, aby išiel za mňa do Minska a hovoril s Putinom,“ uviedla zjavne narážajúc na súčasnú paralýzu európskej diplomacie. Ja to poviem priamejšie ako Merkelová: prvým krokom smerom k zvráteniu krízy až úpadku politickej legitimity v Európe je výmena takých bezradných lídrov ako je Kaja Kallas.
Pri tejto osobe, ktorá ako prepytujem šéfka európskej DIPLOMACIE niekoľko rokov hlásala, že hovoriť s Putinom nemá význam a dnes vyvoláva prinajmenšom rozpaky, keď navrhuje rozdeliť Rusko na niekoľko menších štátov, sa nemôžete zbaviť dojmu, že aj keď ju vývoj udalostí dotlačil k logickému záveru, že diplomatické rokovania s Ruskom sú nevyhnutné, sama do toho nedáva srdce, energiu a presvedčenie. Veď o tom hovoria v Bruseli už rok a za ten čas sa nevedeli zhodnúť ani len na tom, kto by mal ísť do Moskvy a o čom by mali s Putinom vyjednávať. Ľudia ako ona, predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyen, ale aj väčšina európskych lídrov ako napríklad stratený nemecký kancelár Merz totiž neprejavujú skutočný záujem o to, čo Rusi hovoria.
Všimnite si, že keď hovoria o rokovaniach, väčšinou spomenú len to, že Rusko by malo zastaviť všetky útoky, stiahnuť sa z okupovaného územia a vzdať sa všetkého vplyvu – čiže fakticky navrhujú Putinovi kapituláciu, čo je za súčasného rozloženia síl smiešne. Posledný pokus sa skončil katastrofálne – keď francúzsky prezident Macron poslal do Moskvy dvoch vyjednávačov, a tí držali Rusom prednášky, čo musia urobiť, pričom vôbec nebrali do úvahy stanoviská Kremľa, takže ich Putin vypoklonkoval nazad.
Je naozaj zvláštne až desivé sledovať správanie lídrov EÚ. Akoby Európa zabudla na základné pravidlá diplomacie, že vyjednávať sa musí práveže s tým, s kým ste v konflikte, pričom musíte svojho partnera rešpektovať. Európania celý rok argumentovali, že nie je fér, aby diskutovali o európskych otázkach len Američania s Rusmi, že chcú svoje miesto pri stole. Lenže vzápätí sa začali správať, že chcú síce sedieť pri stole, ale nechcú hovoriť s Rusmi. A dnes už s nimi chcú hovoriť, ale nemajú tušenia, o čom…
Kríza politickej legitimity, ktorú pozorujeme v celej Európe, je do značnej miery výsledkom tohto druhu rozmýšľania: neprispôsobujete sa realite. Neprispôsobujete sa realite medzinárodných vzťahov, ekonomického vývoja, sociálnych zmien, ktoré sa dejú všade okolo vás, ale všade hovoríte a trváte na tom, že vaše hodnoty musia zvíťaziť. To v skutočnosti vylučuje nájdenie cesty z pasce, do ktorej sme sa dostali. Vidíme to na stále sa opakujúcich naratívoch. Vždy, keď začne silnieť potreba diplomacie, objavia sa správy, že Rusko je už-už na kolenách, že Ukrajina vyhráva, že Putin už po neviemkoľkýkrát zomiera. A samozrejme, bagatelizovanie obrovskej korupčnej chobotnice na Ukrajine, ktorá bude popieraná a zľahčovaná len preto, aby nevyvolali masový hnev správy, že Zelenského junta si za peniaze nás všetkých, ktoré jej posielame na obranu, stavia paláce so zlatými záchodmi. Vyšetrovanie Jermaka sa prezentuje, že „demokracia funguje“, akoby tá fraška, keď sa akože „neznámi“ ľudia poskladajú bohatému zločincovi na 3-miliónovú kauciu, nesmrdela na sto honov. A takto si namiesto racionálnej stratégie budujeme v hlavách svet, aký si želáme.
Lenže takto to nefunguje. Dnes čelíme po prvýkrát v dejinách reálnej možnosti, že sa Európa ako celok stane zaostalým regiónom. Zanedbávame rastúce domáce problémy a namiesto ich riešenia vrážame desiatky miliárd na Ukrajinu a stovky miliárd na zbrojenie. Už aj experti sa zhodujú, že to bude znamenať faktickú likvidáciu zvyškov sociálneho štátu. Ľudia to začínajú cítiť, a preto sa začínajú búriť: čo už dali pocítiť minimálne britskému premiérovi Starmerovi a nemeckému kancelárovi Merzovi. Nemyslite si však, že Robert Fico je v tomto smere nejaký „rebel“, za ktorého sa rád označuje. Jeho taľafatky, že „obranný priemysel“ prinesie nové pracovné miesta, sú rovnakou propagandou zbrojárskych koncernov, ktorú používajú vo svojich prejavoch európski lídri hlavného prúdu. Je to nezmysel. Ak aj vzniknú nejaké pracovné miesta v takejto vojnovej ekonomike, budú znehodnotené drastickým škrtaním vo verejných službách. To šialené zbrojenie sa nedá inak utiahnuť a oni to vedia. Preto ho predávajú takýmito rozprávkami.
V čase, keď premiér Fico na zbrojárskom veľtrhu balamutil verejnosť o výhodách „obranného priemyslu“ a prezident Pellegrini sa na samite Bukurešťskej deviatky nadchýnal nad tým, že Slovensko sa stalo jedným z najvýznamnejších výrobcov munície v rámci celého NATO, že na Ukrajinu dodávame milióny kusov munície a ich počet bude ešte narastať, pričom zdôrazňoval potrebu zvyšovania výdavkov na zbrojenie – v Ríme pápež Lev XIV. povedal toto: „V poslednom roku enormne vzrástli vojenské výdavky vo svete, osobitne v Európe: nenazývajme „obranou“ zbrojenie, ktoré zvyšuje napätie a neistotu, ochudobňuje investície do vzdelania a zdravotníctva, popiera dôveru v diplomaciu a obohacuje elity, ktorým na spoločnom dobre vôbec nezáleží.“
Pápež sa vyjadril veľmi jasne. Nemôžete sa na jednej strane hlásiť k jeho slovám proti vojne a zbrojeniu, a na strane druhej podporovať presný opak jeho požiadaviek. Podporovať zbrojenie falošnými slovami o zvyšovaní zamestnanosti a podpore nových technológií je zbabelé zastieranie podstaty, že každá zbraň jen určená predovšetkým na zabíjanie a skôr či neskôr bude použitá. Zbrojenie vedie priamo k vojnám a uľahčuje vypuknutie konfliktov. Všetko ostatné sú nezmysly. Nikdy sa nebudeme môcť nazývať mierovou krajinou, ak postavíme našu ekonomiku na zbrojárstve a politiku na militarizácii spoločnosti. Je katastrofou, že nemáme žiadnu stranu alebo politické hnutie, ktorá by principiálne stála na pozíciách mieru. Aj vďaka takýmto stanoviskám sa Slovensko z roka na rok prepadáva v rebríčkoch mierových krajín. A aj preto budem pri takýchto otázkach zlým svedomím akejkoľvek vlády.
Európa smeruje k marginalizácii. Na to, aby sme tento trend zvrátili, potrebujeme pochopiť jednu absolútne základnú vec: musíme sa usilovať o dialóg a porozumenie aj s takými krajinami ako je Rusko. Rusi sú súčasťou Európy. Významne prispeli k jej kultúre. A ak by to aj nejakí burani nebrali do úvahy, nemôžeme si dovoliť nekonečnú konfrontáciu. Vysáva to našu energiu a destabilizuje našu spoločnosť. Chápem, že dnes, keď na Ukrajine zúri VYPROVOKOVANÁ vojna, je to pre niektorých jedincov posadnutých porážkou Ruska ťažké pochopiť. Ale ak niečo neurobíme, staneme sa len slepým črevom Ázie. Ak sa nezbavíme závislosti na USA a nebudeme diverzifikovať našu politickú a ekonomickú spoluprácu, naše spoločenské väzby so všetkými, ktorí o to budú stáť, európska civilizácia zanikne.
Je ťažké to vysloviť, ale už o tom musíme začať hovoriť: premárnili sme 36 rokov. Tridsaťšesť rokov, počas ktorých sme mohli uzavrieť mier a budovať partnerstvo s Ruskou federáciou, no namiesto toho sme si zvolili starú politiku studenej vojny – politiku blokov, múrov a nepriateľstva. Ešte stále máme čas. Isteže by bolo lepšie, keby sme urobili správne rozhodnutia pred 10 – 15 rokmi a je tragické, že sme ich neboli schopní urobiť. Ale stále sme veľmi bohatým kontinentom, stále sme nadpriemerne vzdelaní, stále disponujeme obrovským kultúrnym a intelektuálnym dedičstvom. Žijeme však z požičaného času.
Napokon, stať sa západným polostrovom Eurázie nemusí byť zlý výsledok. Znamenalo by to, že Európa si uchová svoju silu a slobodu, že Rusko nebude večne chudobné a Čína nezostane navždy krajinou tretieho sveta. Znamenalo by to viac porozumenia a spolupráce a menej konfliktov a súťaživosti. Je pre nás životne dôležité vyriešiť si vzťahy s Ruskom, pretože je to Rusko, ktoré je vstupnou bránou Európy do Ázie, ktoré je aj hradbou proti rozpínavosti islamského fundamentalizmu. Ako hovorieval Vladimír Mináč: „Radšej silné Rusko ako slabé, radšej slabé Rusko ako žiadne.“
Ja viem, viem – už počujem tie námietky zavzdušnených ľudí, ktorí rýchlejšie hovoria ako premýšľajú a ktorí si vystačia so svojím zjednodušeným svetonázorom „lebo Putin“. V poriadku. Len si, prosím, uvedomte, že Putin je tou najumiernenejšou a najproeurópskejšou postavou v súčasnom Kremli. Tí ostatní viac premýšľajú o Číne, viac premýšľajú o Indii, pričom Európu v tom lepšom prípade prehliadajú, v tom horšom ju vnímajú nepriateľsky. Alternatívou k Putinovi v dnešnom Rusku nie je liberálny demokrat, ale ešte tvrdší, skutočný diktátor. Takže, s kým vlastne chcete v Moskve rokovať? Čím viac to budete odkladať, tým to bude ťažšie.
Nemáme veľa času na manévrovanie. Máme krízu v Británii. Máme krízu v Nemecku. Budúci rok sú voľby vo Francúzsku, Španielsku i Poľsku. Zmena možno nastane rýchlejšie ako očakávame. Ak sa neprispôsobíme realite, uviazneme v postzápadnom svete, v ktorom sa staneme už len bezvýznamným upadajúcim regiónom.
Eduard Chmelár
The post ČO SA NEZMESTILO DO TÉMY DŇA first appeared on NIE Progresívne.
