Na Facebooku som našiel zaujímavú myšlienku, autor ktorej sa podpísal ako Bádateľ. Citujem: „Súčasná doba sa dá opísať ako komunizmus pre oligarchov (dotácie, granty, štátna podpora) a kapitalizmus pre bežných ľudí (dane, pokuty, exekútori). Takto to ďalej nejde. Buď kapitalizmus pre všetkých, alebo tiež komunizmus pre všetkých.“
Táto myšlienka – výrok – mi niečo pripomenula.
Jeho meno je v samotnom nadpise, ale keďže je mojím dlhodobým objektom záujmu, tak tu budú uverejnené vcelku zaujímavé veci. Prednovembrové zbabelé občianske hovno; nebyť Novembra 1989, vypracoval by sa ku kariére typu Vasiľa Biľaka. Aj jeho ponovembrová kariéra v samotných začiatchoch bola ani z voza, ani na voz, keď sa ako technicko-hospodársky pracovník vyhrážal rušňovodičom, že sa zapojili do štrajkov. Potom vstúpil do KDH, získal primeranú pozíciu, chcel dotyčnú stranu rozložiť, čo mu nevyšlo, ale založil novú stranu, cez ktorú sa dostal na samotný vrchol politickej kariéry.
Až tu sa prejavil súhrn jeho riťolezectva k masovému vrahovi, vojnovému štváčovi a vojnovému zločincovi, americkému prezidentovi Bushovi a NATO. Toto všetko bolo spojené s pohŕdaním a nenávisťou k radovému občanovi, so založením systému kolektívnej viny na nevinných, keď NÁSLEDKY politických a ekonomických zločinov zo strany vlád a parlamentov BOLI PRENESENÉ CEZ TZV. NEVYHNUTNÉ EKONOMICKÉ REFORMY na nevinných občanov na úkor ich biedy a utrpenia. To ale tomuto cynickému pravicovo-fašistickému netvorovi nebránilo a nerobilo žiadny problém povedať pre mesačník euroREPORT č. 12/2005: „REFORMY BOLIA, ALE SÚ ÚČINNÉ.“
Takže sa vráťme k myšlienke Bádateľa uverejnenej hneď v úvode, ktorú Dzurinda vyprodukoval v rozhovore pre Hospodárske noviny z 23. – 26. decembra 2005, citujem: „Vzbudzovanie ilúzií, že sa dá vybudovať krajina, kde stačí iba natŕčať ruky – JE SÍCE LÁKAVÁ, ALE SOCIALIZMUS SA UŽ SKONČIL.“
Položme si teda otázku: kto tu najviac natŕčal ruky po novembri 1989? Komu najviac padalo do natŕčaných rúk po novembri 1989? Odpoveď je veľmi jednoduchá. Jednalo sa o pretransformovaných nomenklatúrnych zločincov z KSČ a ŠtB. Čím viac nenávidel radových občanov, s tým väčšou poníženosťou slúžil západným bankám a investorom. Rozdávanie cudzincom považoval za významné reformné kroky; keď mal dať tým najchudobnejším a najbezbrannejším, TAK TO POVAŽOVAL ZA PREJEDANIE ŠTÁTNEHO ROZPOČTU.
Veď výrok Larsa Christensena z Danske Bank pre agentúru Reuters z 18. 4. 2006, citujem: „POD VEDENÍM DZURINDU SA SLOVENSKO STALO ÚŽASNÝM PRÍBEHOM K BOHATSTVU,“ jednoznačne svedčí a dokazuje to, aká ponížená a vlastizradná trasorítka v službách cudzích záujmov bola osem rokov predsedom slovenskej vlády. Škoda len, že tento bankár nejako pozabudol povedať, že jeho banka bohatla na úkor chudoby a ožobračovania väčšiny slovenských radových občanov. Samozrejme v spolupráci a v spolupáchateľstve so slovenskými politikmi. No nielen jeho banka, ale aj ostatné banky a zahraniční investori, títo novodobí a stále nenažraní kolonizátori, cez ekonomický fašizmus drancujúci a ožobračujúci Slovensko, kde sa vlastní občania dostávajú do pozície ich otrokov.
Nakoniec aj tento fiktívny telefonát medzi Dzurindom a Bushom má neuveriteľnú výpovednú hodnotu, veď posúďte:
Dzurinda telefonuje Bushovi: „Helou, George, potrebujem navštíviť tvoj análny otvor.“
Bushova odpoveď bola nasledovná: „Vieš, Miki, mám vážne zdravotné problémy, musel by si svoju váhu upraviť na 40 kilogramov.“
Dzurindova odpoveď: „V poriadku, George, do mesiaca svoju váhu upravím na 35 kilogramov.“
Koniec 1. častiVladimír Pavlík
V mene koalície pravicovo-fašistických netvorov Mikuláša Dzurindu a jeho komplica Ivana Mikloša – 1. časť
