Kde som? Niekedy sa mi zdá, že letím.
To práve vtedy, keď ťažší som než predtým.
Z púheho svetla utrpel som šok:
tisíc vecí rozomletých na prášok,
tisíc vecí, na ktoré sa dalo spoľahnúť.
Na jazyku hrozne známa chuť:
Niečo ako láska, niečo ako soľ.
Milujem ťa, ale už som zabudol.
Padá prach a padá, vtláča do hliny
skrvavené tváre, pusté krajiny.
Opieram si hlavu o obločný rám,
naslineným prstom všetko zotieram.
Niečo ako oheň, niečo ako dym.
Kde som? Kde som? Kedy poletím?
Hučí vo mne more, chcem sa skryť,
prepadlo sa do mňa tisíc Atlantíd.
Celá Zem mi visí na nohách.
Jedno zrnko prachu. Len ten prach.
Svet jak golier, čosi ma v ňom škrtí.
Vyhlasujem nevyhnutnosť smrti!
