Prečo sa oplatí báť Pekla – Je varovanie pred smrťou duše len „teológiou strachu“? –

o. Dr. Roman Laba

1. októbra 2026  

Cirkev

V poslednom čase sme vo svete katolíckych médií svedkami rozsiahlej kritiky voči tým pastierom, ktorí sa odvážia hovoriť o dôsledkoch ľudského hriechu, teda o Pekle. Ich kázne sú stresujúce pre súčasných kresťanov, ktorí podľa Roda Drehera vyznávajú tzv. terapeutický deizmus. Tento ich pohľad predpokladá existenciu Boha ako takého Stvoriteľa sveta, ktorý chce len, aby sme boli dobrí, láskaví a lojálni, ako sa to učí nielen v Biblii, ale aj vo väčšine náboženstiev. Zmyslom ľudského života je potom podľa terapeutického deizmu byť šťastný a pestovať si sebaúctu. Boh by sa preto nemal miešať do záležitostí človeka, okrem prípadov nevyhnutnosti. Po smrti pôjdu dobrí ľudia do Neba. Kam pôjdu tí, ktorí sa postavili na stranu zla? Tento terapeutický deizmus to nešpecifikuje.

Táto mentalita dobýva kresťanov a ničí v nich poklad biblickej viery. Nenecháva priestor pre pokánie, obetavú lásku, čistotu srdca a slávny kríž. Okrem toho takýto pohľad ignoruje existenciu Pekla.

Zdá sa, že po mnohých storočiach aj teória apokatastázy (viera v univerzálnu spásu všetkých bez rozdielu) opäť dobýva mysle katolíkov – tak v teológii, ako aj v pastoračnej starostlivosti. Všimnime si, že počas pohrebov veľmi často, možno nevedome, „kanonizujeme“ svojich blízkych a hovoríme, že zosnulý je už v rukách Boha, milosrdného Otca, že na nás hľadí z Neba a že je v lepšom svete. Tieto príklady ukazujú, ako sa naše povedomie o Božej spravodlivosti a súde zmenšilo a ako sa skreslila naša predstava o Božom milosrdenstve.

Mnohí teológovia a cirkevní hierarchovia samozrejme správne poznamenávajú, že stredobodom kresťanského ohlasovania by mala byť kerygma, teda ohlasovanie spásy skrze Ježiša Krista, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych! Protirečí však ohlasovanie kerygmy učeniu o následkoch hriechu? Pozrime sa na túto otázku vo svetle Božieho slova a Magistéria.

Biblická vízia milosrdenstva

Keď apologéti „dobrého pocitu“ počujú nejaké učenie o treste alebo Pekle, často sa odvolávajú na Božie milosrdenstvo. Dobre teda, pripomeňme si jeden dôležitý aspekt tejto reality. Slovo „milosrdenstvo“ má v našej mentalite skôr sentimentálnu konotáciu. Byť „milosrdný“ v chápaní tohto sveta v podstate znamená všetko dovoliť, všetko tolerovať a byť otvorený všetkému.

Biblické chápanie tohto pojmu je úplne odlišné. V hebrejčine je milosrdenstvo vyjadrené slovom rahamim, ktoré znamená „ženské lono“. Myšlienka milosrdenstva vo Svätom Písme je teda spojená s narodením sa, so vznikom nového človeka. Čo to teda znamená, že Boh je k nám milosrdný, že nám odpúšťa hriechy? Znamená to, že nás znovu prerodí skrze Ježiša Krista! Toto narodenie nás ponára do veľkonočného tajomstva, a teda aj do reality kríža.

Biblické videnie milosrdenstva sa vzťahuje aj na trest. Boh trestá z lásky k ľudstvu. Toto konanie môžeme pozorovať od samého začiatku dejín spásy, teda od vyhnania z Raja. Vyhnanie z Raja bolo skôr dielom Božej starostlivosti než hnevu, vysvetľuje svätý Ján Zlatoústy. „Lebo také sú cesty nášho Pána, že keď posiela trest, neprejavuje nám menšiu starostlivosť, ako keď udeľuje dobro. Tento trest nám udeľuje ako varovanie. Veď keby vedel, že beztrestnosť hriechu nás neurobí horšími, nikdy by nás už netrestal. Aby však zastavil náš zostup do horšieho a odstránil našu rastúcu zvrátenosť, je vytrvalý vo svojom priateľstve k ľudstvu a udeľuje trest.“ (In Genesis, 3, hom. 18, 3)

Predtým ako naši prví rodičia opustili Rajskú záhradu, boli odetí do zvieracích koží. Toto gesto Stvoriteľa, podobné milosrdnému otcovi, ktorý odieval márnotratného syna (Lk 15), je obrazom Jeho milosrdenstva a neustálej otvorenosti voči ľudstvu. Napriek tomu Adam a Eva museli pre nedostatok pokánia znášať následky svojej voľby.

Varovanie v prorockej tradícii

Predtým ako sa obrátime k novozákonnej vízii, stručne sa zamyslime nad prorockou tradíciou. Už v Starom zákone bolo jednou z najdôležitejších úloh proroka varovať ľudí pred trestom ako dôsledkom rozhodnutí, ktoré neurobil Boh. Relevantné pasáže nachádzame takmer v každej prorockej knihe, preto sa zameriame na knihu proroka Ezechiela. V Ezechielovi čítame:

„Ak poviem bezbožnému: „Určite zomrieš,“ a ty ho nepokarháš, aby si ho odvrátil od jeho bezbožnej cesty a zachránil mu život, ten bezbožný zomrie pre svoj hriech a ja ťa budem volať na zodpovednosť za jeho krv. Ale ak pokarháš bezbožného a on sa neodvráti od svojej bezbožnosti a od svojej bezbožnej cesty, hoci zomrie pre svoj hriech, zachrániš sa.“ (Ez 3,18–19). Svätý Gregor Veľký vo svojej homílii na knihu proroka Ezechiela aplikuje tieto slová na kňazov, ktorí reagujú na hriechy veriacich zverených do ich starostlivosti s ľahostajnosťou a mlčaním: „ Okrem vlastných hriechov sme vinní aj za smrť iných, lebo denne zabíjame toľkých, koľkých vidíme kráčať v smere smrti pre našu ľahostajnosť a mlčanie.“ (Homília 11)

Inde je Ezechiel povolaný prorokovať proti „falošným prorokom“. Aké je obvinenie proti nim? Ezechiel poučuje: „ Nevystúpili ste do trhlín ani si nepostavil múr okolo domu Izraela, aby ste obstáli v boji v deň Hospodinov.“ (Ez 13,5). Proroci sú karhaní zato, že nepomohli národu obstáť v deň Hospodinov. Čo je to za deň? Nuž, v prorockej tradícii je deň Hospodinov – deň súdu!

Takže, začo budú moderní proroci karhaní? Nebude to preto, že namiesto obrátenia kázali akési bezstresové, bezstarostné a príjemné kresťanstvo?

Hlásanie Ježiša Krista v Jeho pozemskom poslaní

Je zrejmé, že vzorom pre všetko kázanie a ohlasovanie je Kristus Pán. V 4. kapitole svojho evanjelia evanjelista Lukáš opisuje prvú verejnú kázeň nášho Pána. Ježiš začal komentovať Izaiášove slová, aplikoval ich na seba a potom odhalil dosť nepríjemnú pravdu o svojich krajanoch a kázeň sa skončila pokusom o Ježišovu smrť: „Pri týchto slovách sa všetci v synagóge naplnili hnevom. Chytili ho, vyhodili z mesta a odviedli na úbočie vrchu, na ktorom bolo vybudované ich mesto, s úmyslom hodiť ho do mora. On však prešiel pomedzi nich a odišiel.“ (Lk 4,28–30)

Položme si otázku: Kedy sme naposledy počuli kázeň, ktorá v nás vyvolala chuť zabiť kňaza? Pamätáte si prípad, keď kňaza alebo biskupa po kázni vyhnal z kostola dav? Zdá sa, že väčšina kázní je v tomto ohľade pozoruhodne pokojná.

Počas svojho pozemského života Ježiš opakovane varoval pred Peklom. Jedna takáto citácia si zaslúži osobitnú zmienku:

„Usilujte sa vojsť úzkou bránou, lebo hovorím vám, že mnohí sa budú snažiť vojsť, ale nebudú môcť. Keď hospodár vstane a zatvorí dvere, vy zostanete vonku, budete klopať a hovoriť: „Pane, otvor nám!“ Ale on vám odpovie: „Neviem, odkiaľ ste.“ Vtedy začnete hovoriť: „Jedli sme a pili s vami a učili ste na našich uliciach.“ Ale on vám povie: „Hovorím vám, neviem, odkiaľ ste. Odíďte odo mňa všetci, čo páchate zlo!“ Tam bude plač a škrípanie zubami, keď uvidíte Abraháma, Izáka, Jakuba a všetkých prorokov v Božom kráľovstve a seba vyhodených von.“ (Lk 13,24–28)

Všimnime si kontext, v ktorom je uvedené Ježišovo vyššie uvedené učenie. Niekto položil Pánovi Ježišovi otázku: Raz sa ho niekto opýtal: „Pane, bude spasených len málo ľudí?“ Jeden z poslucháčov, určite charakterizovaný úprimnosťou, nie politickou korektnosťou, počúvajúci Ježišovo učenie, dospeje k nesmelému záveru, že spasených nemusí byť až tak veľa. Preto sa Ježiša pýta, či sa vo svojom uvažovaní mýlil. Aká bola Ježišova odpoveď? Naznačil Kristus Pán, že všetko je v poriadku, Jeho milosrdenstvo je veľké a niet sa čoho báť?

Nie! Náš Pán povedal mimoriadne desivé slová: lebo hovorím vám, že mnohí sa budú snažiť vojsť, ale nebudú môcť! Okrem tohto textu Ježiš učil o možnosti zatratenia viac ako šesťdesiatkrát. Tridsaťkrát hovoril o ohni a strašných mukách a viac ako tridsaťkrát hovoril o večnosti. Tieto pravdy vo svojom učení veľmi silno zdôrazňoval, a preto dnes nemôžeme zľahčovať obsah evanjelia.

Ježiš hlása evanjelium Kráľovstva a s týmto poslaním posiela svojich učeníkov. Spása je spojená s prijatím jeho posolstva. Mnohí kresťania sa tu chcú zastaviť, ale Ježiš v tej istej vete, v ktorej hovorí o spáse, hovorí aj o zatratení: „Choďte do celého sveta a kážte evanjelium všetkému stvoreniu. Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený, a kto neuverí, bude odsúdený.“ (Mk 16,15–16)

Hlásal Ježiš nejaké „evanjelium strachu“? Pravdepodobne nie, ale pretože berie príjemcov Dobrej zvesti vážne, pretože mu záleží na večnom šťastí každého človeka, varuje a učí o dôsledkoch odmietnutia evanjelia.

Prvá kerygma končí výzvou k obráteniu (Skutky 2)

V deň Turíc, keď boli apoštoli naplnení Duchom Svätým, svätý Peter predniesol reč, ktorú by sme mohli nazvať prvou kerygmou. Stredobodom apoštolovej reči je nepochybne Kristovo zmŕtvychvstanie a dar Ducha Svätého, ale Petrova reč končí veľmi konkrétnou výzvou: Keď to počuli, boli dojatí k srdcu a pýtali sa Petra a ostatných apoštolov: „Čo máme robiť, bratia?“ „Čiňte pokánie,“ povedal im Peter, „a nech sa každý z vás dá pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie hriechov a dostanete dar Ducha Svätého. Lebo toto zasľúbenie patrí vám a vašim deťom a všetkým, ktorí sú ďaleko, každému, koho si povolá Pán, náš Boh.“ Mnohými inými slovami svedčil a nabádal: „Zachráňte sa z tohto zvráteného pokolenia!“ Tí, čo prijali jeho slovo, boli teda pokrstení. A v ten deň sa pridalo asi tritisíc duší.“ (Sk 2,37–41). Všimnite si, že apoštol Peter nekázal žiadnu bezpodmienečnú spásu. Naopak, podmienkou prijatia krstu bolo prijať jeho učenie a vstúpiť do obrátenia.

Treba povedať, že v ranej Cirkvi nebolo kázania bez výzvy k obráteniu! Sloveso metanoein – „obrátiť sa“, „spamätať sa“, „zmeniť názor“ – sa v Novom zákone veľmi často objavuje v rozkazovacom spôsobe (Mt 3,2, 8; 4,17; Mk 1,4; Lk 3,8; Sk 2,38; 3,19; 8,22; Zjv 2,5, 16; 3,3, 19). Toto sloveso sa často objavuje aj v spojení s výrazmi, ktoré vyjadrujú myšlienku výzvy alebo ohlásenia: keryssein (Mk 1,4; 6,12; Lk 3,3; 14,47; Sk 13,24), aggollein (Sk 17,30; 26,20), kalein (Lk 5,32). Apoštol Peter vôbec nenaznačuje, že Cirkev by mala bezpodmienečne prijať každého. Dvere k prijatiu krstu, a teda vstupu do Cirkvi, boli obrátením.

Nie je potrebné podrobne rozoberať štruktúru kerygmy. Zdôrazníme iba dva prvky: východiskový bod a konečné pozvanie. Pre apoštolov (najmä svätého Pavla) bola východiskovým bodom pre ohlasovanie Dobrej zvesti vždy existenčná situácia človeka – fakt, že človek zhrešil a chýba mu Božia sláva (Rim 3,23). Boh miloval takého hriešneho človeka a predurčil ho, aby sa stal Božím dieťaťom skrze Ježiša Krista (Ef 1,4–5). Takáto kerygma vždy končí výzvou k pokániu, ktoré je ovocím odpustenia a darom Ducha a prísľubom spásy, teda večného života pre tých, ktorí vstúpia do spoločenstva vyvolených.

Hoci je apoštolské posolstvo plné sily a nádeje, obsahuje aj varovanie pred Peklom. V Druhom Petrovom liste inšpirovaný autor hovorí o tých, ktorí sa budú vysmievať Božiemu zasľúbeniu: Najprv vedzte, že v posledných dňoch prídu posmievači, plní posmechu, ktorí budú kráčať podľa svojich vlastných žiadostí a hovoriť: „Kde je zasľúbenie jeho príchodu? Veď odkedy zosnuli otcovia, všetko zostáva tak, ako bolo od počiatku sveta.“ Lebo tí, ktorí po tom túžia, nevedia, že nebesia boli od pradávna a zem povstala z vody a skrze vodu Božím slovom, a skrze neho bol vtedajší svet zaplavený vodou. A tým istým slovom sú teraz nebesia a zem uchované pre oheň na deň súdu a zatratenia bezbožných ľudí. Ale milovaní, nech vám toto jedno nezostane skryté: jeden deň u Pána je ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň. Pán nemešká splniť svojeprisľúbenie, ako si niektorí myslia, že je Pán pomalý, ale je s vami trpezlivý, pretože nechce, aby niekto zahynul, ale aby všetci dospeli k pokániu. (2Pt 3,4–9)

Za zmienku stojí, že vyššie uvedené slová sa nachádzajú v druhej časti listu, po kerygmatickej časti, ktorá má eschatologický tón (2Pt 1). Autor tohto textu uisťuje svojich čitateľov, že tak ako staroveký svet, zničený potopou (porov. 2Pt 2,5; 3,6), dal vzniknúť súčasnému poriadku, tak aj v posledných časoch bude Boh súdiť súčasný svet, aby ho uviedol do reality nového stvorenia.

V listoch apoštola Pavla, v ktorých kerygma zaujíma veľmi dôležité a ústredné miesto, nechýbajú ani varovania pred trestom. Apoštol opisuje realitu Pekla nie ako miesto, ale skôr ako proces, ktorý by sme mohli nazvať „zničenie“. Na opísanie takéhoto stavu Pavol používa dosť pestrú slovnú zásobu: ἀπόλλυμι – „zahynúť“, „zničiť“ (Rim 2,12; 2Kor 2,15; 4,3; 2Sol 2,9), ἀπώλεια – „zničenie“ (2,19), θάνατος – „smrť“ (Rim 6,16, 21, 23; 7,5; 2Kor 2,16; 7,10), ἀποθνῄσκω – „zomrieť“ (Rim 8,13), orω’ρ (1Kor 3,17), φθορά – „skazenosť“ (Gal 6,8), príp. ὄλεθρος – „zničenie“ (1Sol 5,3; 2Sol 1,9)

Cirkevní otcovia, učitelia a pápeži na tému „strašidiel z Pekla“

Nie je potrebné rozoberať celú doktrínu zatratenia alebo Pekla, preto sa budeme venovať iba niektorým textom katechetického charakteru.

Jeden z najstarších kresťanských dokumentov – Didaché, začína slovami: „Sú dve cesty, jedna života a druhá smrti – a medzi nimi je veľký rozdiel“ (Didaché 1,1). Mnohí súčasní teológovia by povedali: Prečo sa hneď na začiatku vyhrážať…, prečo sa hneď na začiatku vyhrážať smrťou (a myslím tým večnou smrťou)? Nakoniec autor Didaché ponúka nasledujúci pokyn: „ Ako sa bude rozrastať zlo, ľudia sa budú navzájom nenávidieť, prenasledovať a zrádzať. Potom sa zjaví klamár sveta ako Syn Boží a bude robiť znamenia a zázraky. Celá zem bude vydaná do jeho rúk a on bude páchať zlo, aké sa nestalo od počiatku vekov. Potom ľudstvo vstúpi do ohnivej skúšky a mnohí sa potknú a zahynú, ale tí, ktorí vytrvajú vo viere, budú spasení Tým, ktorý sa stal kliatbou (za nás)… Tí, ktorí vytrvajú vo viere, budú spasení…“

Pápež Klement Rímsky vo svojej homílii na Druhý list Korinťanom rozoberá podstatu Pekla: Ale keď uvidia, ako sú tí, ktorí zhrešili a ktorí slovami alebo skutkami zapreli Ježiša, trestaní strašnými mukami v neuhasiteľnom ohni, spravodliví, ktorí konali dobro a znášali muky a nenávideli luxus života, vzdávajú slávu Bohu a hovoria: „Bude nádej pre toho, kto slúžil Bohu celým svojím srdcom.“ (2Kor 17,7). Tieto slová svätého Klementa si zaslúžia pozornosť, pretože Druhý list Korinťanom nie je nejakým eschatologickým traktátom, ale pravdepodobne je to písomná homília svätého pápeža.

Ďalším spisovateľom, ktorý varuje pred večným trestom, je svätý Cyprián: „Večne horiaca Gehenna a trest pohltenia živými plameňmi pohltia zatratených; a pre mučených nebude existovať spôsob, ako si niekedy oddýchnuť alebo nájsť pokoj. Duše spolu so svojimi telami budú odkázané na nekonečné muky… Zármutok počas trestu bude potom bez ovocia pokánia; plač bude zbytočný a modlitba neúčinná.Tí, ktorí neuverili vo večný život, uveria vo večný trest príliš neskoro.“ (Demetriánovi 24)

Svätý Cyril Jeruzalemský vo svojej mystagogickej katechéze učí: „Všetci budeme vzkriesení s večnými telami, ale nie všetci s telami ako sú tieto. Lebo ak je človek spravodlivý, dostane nebeské telo, aby mohol dôstojne hovoriť s anjelmi; ak je človek hriešnik, dostane večné telo, prispôsobené niesť trest za hriech, aby mohol večne horieť v ohni a nikdy nebol strávený.“ Cyrilove slová sú pozoruhodné, pretože sú adresované neofytom – novo pokrsteným. Mnohí pastori by dnes radšej nových členov Cirkvi toľko nestresovali.

Azda najhlbšiu intuíciu o tom, čo je Peklo, sformuloval Lev I. Pekelný oheň by bol tou istou nekonečnou Božou láskou, ktorá je šťastím spasených. „Quod erit iucunditas mentibus nitidis, hoc erit poena maculosis – Čo bude šťastím pre čisté duše, bude trestom pre poškvrnené“ – povedal pápež Lev Veľký.

V dielach stredovekých autorov nechýbali varovania pred zatratením. Je ich toľko, že spomenieme len niekoľko. Medzi homíliami svätého Bernarda z Clairveaux nájdeme tie s nasledujúcimi názvami: „Pokora a pýcha. Nebo a Peklo“ (Sermones super Cantica Canticorum, Sermo 37) a „Odmietnutie doktríny o diablovej spáse“ (Sermones super Cantica Canticorum, Sermo 54). Sám svätec povzbudzoval: „Zostupuj vo svojom živote často do Pekla, aby si tam nemusel ísť po smrti.“ Ďalší stredoveký učiteľ, svätý Bonaventúra, vo svojej homílii na 3. nedeľu po Zjavení Pána učí: „Kto nepocíti strach, kto sa nebude triasť pri uvažovaní o trestoch Pekla, nielen neznesiteľných svojou prísnosťou, ale aj večných a nekonečných?“ Pokyny o súde a trestoch Pekla možno nájsť v učení svätého Petra z Alcantary. V jednom z týchto učení svätý hovorí: „Uvažuj, drahý brat, aký hrozný bude deň, keď budú odhalené všetky skutky synov Adamových; deň vynesenia rozsudku, deň, v ktorý bude rozsudok vynesený, určí náš osud na všetky veky; deň, ktorý bude zahŕňať všetky dni minulých, súčasných a budúcich vekov, pretože v ňom svet vydá počet všetkých čias a v ňom bude odhalená zloba a pomsta nahromadená od vekov – pretože všetky hriechy nahromadené od počiatku sveta budú pomstené a rieky Božieho hnevu budú vyliate.“

Od stredoveku sa učenie a kázne o posledných veciach vrátane Pekla stali pevnou súčasťou pastoračnej praxe a časom sa stali predmetom reflexie nielen v homíliách, ale aj takmer na každej duchovnej obnove alebo misii vo farnosti. Takéto homílie sa niekedy vyznačovali živými prezentáciami, ktoré podnecovali predstavivosť. Je ťažké túto prax zhodnotiť, pretože každý príklad môže byť iný. Obráťme sa na svätého Jána Pavla II. V rozhovore s Vittoriom Messorim s názvom „Prekročenie prahu nádeje“ pápež povedal: „V nie až tak dávnych časoch boli na duchovných obnovách alebo misijných kázňach posledné veci vždy neoddeliteľnou súčasťou programu reflexie a kazatelia vedeli, ako o tejto téme hovoriť živým a evokatívnym spôsobom. Koľkých ľudí tieto kázne a učenia o konečných veciach viedli k obráteniu a k vyznaniu!“

V skutočnosti, keď si prečítame staré kázne, môžeme si o týchto pravdách viery prečítať veľmi explicitne a názorne. Medzi príklady patrí kázeň svätého Jána Máriu Vianneyho „O pekle kresťanov“ a homílie mnohých ďalších kazateľov. Položme si však zásadnú otázku: Je takéto „strašenie“ opodstatnené?

Morálna teológia učí dva druhy ľútosti za hriech: 1) dokonalú ľútosť a 2) nedokonalú ľútosť. Dokonalá ľútosť pramení z lásky k Bohu. Katechizmus katolíckej Cirkvi ju definuje takto: „Keď ľútosť pramení z lásky k Bohu, milovanému nadovšetko, nazýva sa to „dokonalá ľútosť“ alebo „ľútosť z lásky“ (contritio). Takáto ľútosť odpúšťa všedné hriechy. Prináša aj odpustenie smrteľných hriechov, ak zahŕňa pevné predsavzatie čo najskôr pristupovať k sviatostnej spovedi.“ (KKC 1452)

Ďalším typom ľútosti je nedokonalá ľútosť, ktorá okrem iného vzniká zo STRACHU ZO ZATRATENIA. Pojem „nedokonalá“ by mohol naznačovať, že ide o nejaký zlý postoj. Nuž, vôbec nie, pozrime sa, čo učí Cirkev: ľútosť nazývaná „nedokonalá“ (attritio) je tiež darom Božím, hnutím Ducha Svätého. Vzniká z úvah o škaredosti hriechu alebo zo strachu z večného zatratenia a iných trestov, ktoré hriešnikovi hrozia (ľútosť zo strachu). Takéto hnutie svedomia môže iniciovať vnútorný vývoj, ktorý pod pôsobením milosti môže vyvrcholiť sviatostným rozhrešením. Nedokonalá ľútosť však neprináša odpustenie smrteľných hriechov, ale pripravuje na ne vo sviatosti pokánia. (KKC 1453)

Všimnime si, že smútok, ktorý pramení zo strachu zo zatratenia, je tiež darom Božím, hnutím Ducha Svätého a pod vplyvom milosti vedie človeka k sviatosti zmierenia, a tým k odpusteniu hriechov. Bolo by nesprávne vyvolávať takýto smútok hlásaním Božieho slova?

Na záver citujme smernice Všeobecného katechetického direktória: V Pánov deň celá Cirkev dosiahne svoje naplnenie a vstúpi do plnosti Boha: to je základný cieľ kresťanskej nádeje a modlitby („Príď kráľovstvo tvoje“). Katechéza v novom svete sa musí na jednej strane niesť v znamení útechy, nádeje a zdravej bázne, ktorú ľudia našej doby naliehavo potrebujú; na druhej strane musí byť plne verná pravde… Katechéza nemôže mlčať o súde jednotlivých ľudí po smrti, ani o zmierujúcom treste Očistca, ani o smutnej a trúchlivej realite večnej smrti, ani o Poslednom súde.“

PDF (formát pre tlač)