Málo známe svedectvá o pápežskom primáte sv. Petra v apokryfoch raného kresťanstva –

Jozef Duháček

2. októbra 2026  

Cirkev

Svedectvá o primáte svätého Petra, ktorým sa doteraz venovala len malá pozornosť, sa objavujú v skupine dokumentov zaoberajúcich sa smrťou a Nanebovzatím Panny Márie. Táto literatúra, odborne známa ako Transitus Mariae, patrí k apokryfom Nového zákona; v skutočnosti je Transitus posledným z novozákonných apokryfov. Hoci okolo tejto literatúry vzniklo veľké množstvo sporov, zdá sa, že sa vyvinula v Sýrii ku koncu piateho storočia po tom, čo slávnostné vyhlásenie o Božom materstve na Efezskom koncile dalo výrazný podnet k rozvoju mariológie. Potom sa rýchlo rozšírila, pričom zlatým vekom jej rozvoja bolo šieste storočie. Alfred Rush, CSSR zozbieral výroky, ktoré potvrdzujú, ako Petrov primát bol všeobecne akceptovaný aj na Východe.

Je do istej miery pozoruhodné vidieť taký výrazný dôraz Petrovho primátu v dokumentoch, ktorých hlavnou témou je smrť a konečný údel Panny Márie. Je to o to pozoruhodnejšie, keď si uvedomíme, že autori týchto legendárnych rozprávaní si ako záruku pravdivosti udalostí, ktoré opisujú, len zriedka nárokujú autoritu svätého Petra. Spravidla sa odvolávajú ako na zdroj svojich poznatkov na svätého Jána a príležitostne na svätého Jakuba, a preto im je priznané určité popredné postavenie. Napriek tomu je Petrov primát veľmi výrazne prítomný.

Je treba pripomenúť, že dokumenty, na ktoré sa otec Rusch odvoláva, sú apokryfné a teda nie všetko, čo v nich stojí, je v zhode a súlade s korpusom katolíckej viery. Autor nie je vždy známy a spoľahlivosť môže byť otázna. Preto sú medzi apokryfmi. Čo však otec Rush chcel podčiarknuť, je, že vnímanie Petrovho primátu bolo prítomné už v uvažovaní cirkevných spisovateľov prvej polovice prvého tisícročia a že to nie je produkt stredoveku, ako sa zvykne dnes často hovoriť.

Najstarší Transitus, sýrska verzia z konca piateho storočia, sa zachoval len čiastočne. Chýba v ňom úvodná časť, v ktorej by sa mohol odvolávať na autoritu niektorého apoštola. Iná sýrska verzia, veľmi úplná a podrobná, sa vydáva za preklad z gréckeho rozprávania pripisovaného osobitne svätému Jakubovi. Preto sa niekedy označuje ako Transitus Pseudo-Jakuba.

Rozprávanie zo šiesteho storočia, ktoré sa zachovalo pod menom Teodózius, je s najväčšou pravdepodobnosťou kázňou, ktorú Teodózius, jakobitský patriarcha Alexandrie v rokoch 536 až 567, predniesol na sviatok Nanebovzatia Márie. Ďalším koptským rozprávaním, podobným Teodóziovmu, je kázeň nesúca meno Evódius. Toto je jediný Transitus, ktorý sa akýmkoľvek spôsobom odvoláva na autoritu svätého Petra, pretože Evódius tvrdí, že je prvým nástupcom svätého Petra v Ríme, Petrovým učeníkom a spolu s Petrom očitým svedkom udalostí, ktoré opisuje.

Široko známe latinské rozprávanie zo šiesteho storočia od Pseudo-Melitona sa odvoláva na autoritu svätého Jána. Pseudo-Meliton tvrdí, že je biskupom v Sardách a že podáva pravdivú a spoľahlivú správu o Máriinom odchode z tohto sveta, pretože nepíše nič iné než to, čo počul od svätého Jána, ktorému Kristus na kríži zveril Máriu do opatery.

V gréckom rozprávaní zo šiesteho storočia je svätý Ján natoľko v popredí, že celé dielo je predstavené ako reč svätého Jána o zosnutí Presvätej Bohorodičky. A napokon je tu kázeň Jána Solúnskeho zo siedmeho storočia, ktorá vo veľkej miere čerpá z apokryfov. Ján, ktorý veril v existenciu písomnej tradície o smrti Panny Márie siahajúcej až k apoštolom, využíva cenné prvky apokryfných rozprávaní a jeho dielo je významné ako začiatok línie chválospevov na Máriu, ktoré skladali byzantskí autori.

Práve v týchto dokumentoch, ktoré sa z väčšej časti neopierajú o autoritu svätého Petra, je Petrov primát veľmi silno zdôraznený. Nie je to až tak prekvapujúce. Apokryfy totiž čo najvernejšie napodobňujú kánonické spisy; usilujú sa o biblický štýl a atmosféru. Preto, keď spomínajú Petra, snažia sa reprodukovať spôsob, akým sa o Petrovi hovorí v novozákonných spisoch. V týchto dokumentoch teda nachádzame výslovné svedectvá o Petrovom primáte, skutky dokazujúce výkon najvyššej moci zo strany Petra a dôkazy, že ostatní uznávali Petra ako hlavu a vodcu Cirkvi. Vo fragmentárnom sýrskom rozprávaní z konca piateho storočia je Kristus predstavený ako ten, ktorý sa zjavuje apoštolom zhromaždeným pri Máriinom hrobe. Pán si osobitne vybral Petra a práve jemu adresoval prvý pozdrav. Jeho prvé slová boli: „Pozdravujem ťa, Peter, ty si biskup.“

V Teodóziovej kázni Kristus prikazuje bdieť nad Máriou „Petrovi, môjmu biskupovi“. Keď Pseudo-Evódius opisuje rozličné úrady ustanovené Kristom v Cirkvi, výslovne uvádza, že najvyšší úrad bol zverený Petrovi, keď hovorí, že Pán ustanovil Petra za arcibiskupa.

Tieto výroky sú pomerne stručné a sporadické. V podobných situáciách však iné rozprávania túto tému rozvíjajú a prinášajú vyjadrenia, ktoré v nemalej miere zdôrazňujú Petrov primát. V latinskom rozprávaní Pseudo-Melitona vznikla otázka, kto má niesť palmovú ratolesť, ktorú anjel priniesol Márii. Ján vtedy povedal Petrovi: „Ty, ktorý si medzi nami prvý v apoštolskom úrade, mal by si niesť túto palmu pred jej lôžkom.“

Jeden z rukopisov Pseudo-Melitona zobrazuje Petra, ako vyzýva Pavla, aby sa modlil ako prvý. Pavol vtedy povedal Petrovi: „Tebe patrí úrad začať ako prvému, najmä preto, že si bol Bohom vyvolený za stĺp Cirkvi a si prvý medzi všetkými v apoštolskom úrade.“

Práve v kázni Jána Solúnskeho sa nachádzajú najrozvinutejšie vyjadrenia o Petrovom primáte. Keď Mária ponúkla Jánovi palmu, ktorú jej priniesol anjel, Ján povedal: „Nemôžem ju prijať bez svojich spoluapoštolov, pokiaľ tu nie sú, aby medzi nami po ich príchode nevzniklo reptanie a sťažnosti. Medzi nimi je totiž jeden, ktorý je väčší ako ja a ktorý bol ustanovený nad nami.“

Peter poukázal na to, že Ján je panenský apoštol, a preto by mal ísť pred lôžkom, spievať žalmy a niesť palmu. Ján sa však podriadil Petrovi a povedal: „Ty si náš Otec a biskup, a preto by si mal stáť prvý pred lôžkom.“

V tej istej kázni, keď už boli všetci apoštoli zhromaždení okolo Márie, Peter vyzval Pavla, aby sa modlil ako prvý. Pavol však povedal Petrovi: „Ty si stĺpom svetla a všetci ostatní bratia sú hodnejší než ja. Preto sa ty, Otče, modli za mňa i za všetkých, aby s nami zostala milosť Pána.“

Všetci apoštoli sa zaradovali nad Pavlovou pokorou a povedali: „Otec Peter, ty si bol ustanovený nad nami; modli sa pred nami.“

Ďalšou príležitosťou, pri ktorej tieto rozprávania zdôrazňujú Petrov primát, je opis Petrovho miesta medzi nosičmi Máriiných már. Tak ako je hlava hlavným údom tela, tak Peter ako hlava Cirkvi mal niesť máry tam, kde má Mária položenú hlavu. V koptskom rozprávaní Pseudo-Evódia Kristus hovorí Petrovi:

„A ty, môj vyvolený Peter, nes jej hlavu na svojich pleciach.“

Jeden z rukopisov Pseudo-Melitona uvádza, že Peter niesol hlavu. Ján Solúnsky zobrazuje Petra stojaceho pri hlave Máriinho smrteľného lôžka. Najpresnejšie vyjadrenie sa však nachádza v Teodóziovej kázni. Kristus je predstavený, ako hovorí Petrovi: „Peter, môj biskup, nes jej hlavu na svojich pleciach, lebo ty si po mne hlavou Cirkvi.“

Úvodné kapitoly Skutkov apoštolov ukazujú Petrov primát v akcii; to isté platí aj pre literatúru typu Transitus. Petrove skutky a činnosť ho odhaľujú ako hlavu a vodcu apoštolského zboru. Vo všetkom Peter preberá vedenie a iniciatívu; ostatní apoštoli sa mu podriaďujú. Bolo by únavné a opakujúce sa uvádzať každý jednotlivý prípad, ktorý to potvrdzuje. Lepšie bude zoskupiť takéto príklady podľa tematických okruhov a tak naznačiť všeobecný smer a charakter týchto dokumentov. V tých rozprávaniach, ktoré predpokladajú rozptýlenie apoštolov pred Máriinou smrťou, sa nachádza príbeh o zázračnom zhromaždení apoštolov na oblakoch alebo vozoch, aby mohli byť v posledných dňoch pri Márii. Keď sa apoštoli zhromaždia, niet nijakej pochybnosti o tom, kto je ich vodcom. V sýrskom rozprávaní Pseudo-Jakuba je Peter opísaný ako unesený na oblaku a stojaci medzi nebom a zemou, ako čaká na ostatných apoštolov. Tí sú zobrazovaní ako nesení na svetelných vozoch, ktoré sa všetky zbiehajú k Petrovi. Keď sa zhromaždili okolo Márie, požiadala ich, aby povedali, odkiaľ prišli a ako sa dozvedeli, že umiera. Rozprávanie pokračuje: „Peter povedal všetkým apoštolom: Nech každý z nás povie blahoslavenej Márii, ako k nemu prehovoril Duch Svätý a odkiaľ prišiel.“

V gréckom rozprávaní Pseudo-Jána je zaznamenaná tá istá udalosť a opäť je to Peter, kto vystúpi a vyzve apoštolov, aby Márii povedali, ako boli k nej zhromaždení. Keď Ján Solúnsky opisuje príchod apoštolov na oblakoch, výslovne uvádza, že ako prvý zostúpil Peter. Keď sa všetci zhromaždili okolo Márie, boli trochu zmätení z toho, že sa znovu stretli. V tej chvíli Peter vystúpil dopredu a vyzval apoštolov, aby sa modlili k Bohu, aby spoznali dôvod svojho opätovného stretnutia. Neskôr Peter, ktorého ostatní apoštoli oslavovali pre jeho múdrosť, predniesol príhovory najprv k apoštolom, potom pannám a napokon ľudu.

Vo všeobecnosti bol Peter tým, kto na výslovný Kristov príkaz zariadil všetko potrebné pre Máriin pohreb. Pri opise Kristovho zjavenia apoštolom deň pred Máriinou smrťou píše Pseudo-Evódius: „A náš Spasiteľ pozdravil svoju panenskú Matku a potom pozdravil môjho otca Petra…, a nakoniec povedal môjmu otcovi Petrovi: Ponáhľaj sa a priprav oltár, aby som vám dnes udelil požehnanie.“

Na druhý deň, keď sa Kristus znovu zjavil, „obrátil sa k môjmu otcovi Petrovi a povedal mu: Postaraj sa o oltár, aby som vám udelil požehnanie, lebo dnes musím vziať spomedzi vás veľkú obetu.“

Práve Petrovi Kristus adresoval príkaz: „Pozri na oltár a prines mi tieto čisté rúcha, ktoré mi môj Otec poslal z Neba, aby som do nich zahalil svoju blahoslavenú Matku.“

Teodózius pri opise Kristových pokynov pre Máriin pohreb píše: „Povedal mne, totiž mne Petrovi a Jánovi: Ponáhľajte sa a zahaľte telo mojej Matky skôr, než od vás odídem.“

V latinskom rozprávaní Pseudo-Melitona hovorí Pán Petrovi: „Vstaň, Peter, vezmi telo Márie a odnes ho na pravú stranu mesta, na východ, a tam nájdeš nový hrob, do ktorého ho uložíš.“

Konkrétne bol Peter tým, kto začal spev žalmu a dal znamenie na začiatok pohrebného sprievodu. V Pseudo-Jakubovi Kristus tesne pred Máriinou smrťou vyzval Petra, aby pozdvihol svoj hlas a spieval. O tej istej udalosti píše Pseudo-Ján: „Pán sa obrátil a povedal Petrovi: Nadišiel čas začať chválospev.“

V Pseudo-Melitonovi sa žalmový spev začal po Máriinej smrti a bol znamením na začatie pohrebného sprievodu. Peter pozdvihol svoj hlas a prikázal, aby bolo Máriino telo nesené. Potom začal spev intonovaním slov: Exiit Israel de Aegypto („Izrael vyšiel z Egypta“).

Keď Ján Solúnsky opisuje tú istú scénu, uvádza, že apoštoli niesli Máriino lôžko a Peter sa ujal vedenia v speve žalmov. Petrova výnimočnosť a vedúce postavenie sa prejavujú aj v rozprávaniach o rozhovoroch medzi Kristom a apoštolmi. Kristus kladie apoštolom otázky a zakaždým je to Peter, kto je vybratý, aby odpovedal v mene všetkých. Po opise toho, ako sa Kristus opýtal apoštolov, prečo sú smutní, pokračuje Pseudo-Evódius takto: „Náš otec Peter mu povedal: Môj Pane a môj Bože, plačeme nad veľkou stratou, ktorá nás postihne.“ Podobne, keď boli apoštoli zhromaždení pri hrobe a čakali na Máriino vzkriesenie, Kristus položil rovnakú otázku a opäť odpovedal Peter.

V Pseudo-Melitonovi sa po Kristovej otázke, čo má urobiť pre Máriu, obrátili na neho „Peter a ostatní apoštoli“ s prosbou, aby oslávil Máriino telo vzkriesením tak, ako on sám slávne vstal z mŕtvych. Napokon sa v literatúre Transitus nachádzajú náznaky, že ostatní uznávali Petrovo postavenie hlavy a vodcu. Mnohé z už uvedených pasáží dosvedčujú, že Mária, Ján, Pavol i apoštoli ako skupina uznávali Petrov primát.

Takisto je zrejmé, že v tejto literatúre, podobne ako v kánonických spisoch, Peter vždy stojí na prvom mieste v zoznamoch apoštolov. Navyše sú tieto dokumenty plné výrazov typu „Peter a ostatní apoštoli“.

Existuje však jedna konkrétna epizóda v týchto apokryfných spisoch, ktorá ukazuje, že Petrovo prvenstvo bolo uznávané aj inými. Je to príbeh židovského kňaza, ktorý sa pokúsil prevrátiť máry a zhodiť Máriino telo na zem. Jeho ruky okamžite uschli až po lakte, hneď ako sa dotkol már. Keď apoštoli znovu zdvihli Máriino telo, kňaz trpel nesmiernymi mukami. A hoci boli prítomní všetci apoštoli, obrátil sa práve na Petra a zvolal: „Prosím ťa, svätý Peter, nepohrdni mnou v tomto strašnom postavení, lebo ma sužuje neznesiteľná bolesť.“

Peter ho potom priviedol k viere v Krista, ktorého Mária porodila, takže bol uzdravený na tele i na duši. Potom sa na Petrov príkaz stal prostriedkom na získanie mnohých zo židovského národa pre vieru v Krista, Božieho Syna a Máriinho Syna. Takéto je svedectvo o Petrovom primáte v literatúre Transitus Mariae.

Tieto svedectvá pochádzajú z dokumentov napísaných po sýrsky, koptsky, grécky a latinsky; pochádzajú zo sýrsko a koptsky hovoriaceho Východu, z grécky hovoriaceho byzantského sveta i z latinsky hovoriaceho Západu. M. Jugie v úvode ku kázni Jána Solúnskeho upozornil na pozoruhodné svedectvo o Petrovom primáte, ktoré toto dielo obsahuje:

„Peter vždy zaujíma prvé miesto. Peter vždy hovorí ako prvý, vždy preberá iniciatívu. Petrovi ostatní prenechávajú najčestnejšie úlohy.“

A to platí nielen pre Jána Solúnskeho, ale tiahne sa to aj staršími rozprávaniami o Máriinej smrti. Hoci tieto dokumenty nemajú hodnotu ako historické správy, majú nesmiernu hodnotu pri zaznamenávaní a reflexii doktrinálnych presvedčení. Sú nesmierne dôležité pre historika dogmy. Konkrétne osvetľujú náuku a prijatie Petrovho primátu. V týchto dokumentoch je Peter vždy hlavou, vždy zaujíma prvé miesto.

PDF (formát pre tlač)