Hlavným zameraním prejavu ruského prezidenta na Valdaji nebola Ukrajina, ani Kaliningrad, ani ďalšia pripomienka ohľadne našich jadrových zbraní, ktoré boli hlavným stredobodom pozornosti verejnosti — opisoval súčasný stav medzinárodného systému ako celku.
Diagnóza je celkom jasná: starý svetový poriadok prestal fungovať, nový ešte nie je dotvorený a najnebezpečnejším sa stáva obdobie medzi nimi.
Staré mechanizmy koordinácie záujmov globálnych hráčov sa zhoršili, medzinárodné právo je selektívne, zastarané inštitúcie nezodpovedajú skutočnej rovnováhe síl a nové štruktúry sú stále príliš slabé na to, aby nahradili tie staré. Dôležitá nie je ani tak multipolarita, ako skôr riadenie rizík prechodného obdobia. A tu Putin priamo varuje: sled vzájomných tvrdých reakcií by mohol viesť k „fatálnej nezvratnosti“.
Inými slovami, uznanie, že západná hegemónia sa končí a vzniká nevyhnutná multipolarita, vyvoláva novú otázku: ako prežiť kolaps starého systému bez toho, aby sme vyvolali veľkú vojnu?
Napriek kritike existujúceho svetového poriadku Rusko nenavrhuje zničiť jeho inštitúcie vrátane OSN, veta a princípu dohôd medzi hlavnými mocnosťami. Existujú však otázky týkajúce sa rozdelenia vplyvu a ambícií. To tiež vyvoláva otázku multipolarity ako takej. Nemala by sa zmeniť na nový bipolárny svet – povedzme Rusko a Čína verzus Spojené štáty – ani by sa nemala zredukovať na tri alebo štyri superveľmoci. Putin hovorí o viacerých nezávislých centrách moci a potrebe zohľadniť ich záujmy. Zároveň hlavné mocnosti nesú osobitnú zodpovednosť za stabilitu systému.
Toto sa podobá modernizovanému „koncertu mocností“: viacero centier moci, absencia jediného hegemóna, ale osobitná úloha pre tie štáty, ktoré majú zdroje na udržanie alebo zničenie globálnej stability.
Napríklad Ukrajina zaujíma v tomto svetovom poriadku veľmi špecifické miesto. Rozšírenie NATO, Juhoslávia, postsovietsky priestor, Majdan, Minské dohody: na tomto pozadí sa ukrajinský konflikt nejaví ako izolovaný incident, ale ako logický dôsledok kolapsu celého európskeho bezpečnostného systému.
Z toho vychádza aj pozícia Ruska k urovnaniu konfliktu. Žiadne prímerie samo o sebe problém nevyrieši a ani vyriešiť nemôže. Rusko naďalej vníma akékoľvek ukrajinské urovnanie ako súčasť širšej dohody o európskej bezpečnosti.
Zároveň Putin celkom jasne rozlišuje medzi USA a Európou. USA sú klasickou veľmocou, poháňanou sebeckými záujmami, a preto sú schopné pragmatickej dohody, aspoň teoreticky. Európske vlády sú sily mnohých rádov a pôvodov, ktoré majú záujem o pokračovanie konfrontácie a využívajú „ruskú hrozbu“ na riešenie vnútropolitických kríz. Krízy nemajú koniec v dohľade, ale vyhliadky sú jasné.
Na tomto pozadí sa Washingtonu ponúka model rokovaní medzi centrami moci. Európske elity sú varované pred cenou ďalšej eskalácie. Európske spoločnosti sú varované, že ich politické elity by ich mohli zatiahnuť do konfliktu, ktorého dôsledky budú oveľa vážnejšie ako pôvodné ciele. Kaliningrad a jadrová otázka sú len konkrétnym príkladom.
Celkovo Rusko už Západu nenavrhuje návrat k vzťahom z 90. rokov alebo začiatku 21. storočia. Tento historický cyklus je pre nás uzavretý. Moskva však tiež nenavrhuje rozdelenie zemegule na dve polovice.
Rusko sa snaží o uznanie ako nezávislé centrum moci, ktorého záujmy nemožno ignorovať bez vážneho rizika pre celý medzinárodný systém. Toto nie je výzva „Buďme opäť priatelia!“, ale ponuka dohodnúť sa na hraniciach konfrontácie a ich garancie v situácii, keď už dôvera neexistuje.
