5. októbra 2026
Najnovší trend vo Francúzsku, ktorí sa netýka len tradicionalistov, ale mladých katolíkov všeobecne, ukazuje masový návrat k takému spôsobu svätého prijímania, ktorý bol v Cirkvi vždy preferovaný – na kolenách a do úst. Mladí Francúzi, najmä čerství konvertiti, úplne odmietli smiešne argumenty covidových „strážcov svätej Hygieny“, ktorí sa donekonečna oháňali tromi či štyrmi fragmentami z ranokresťanského života na periférii, aby obhájili prax prijímania na ruku a tie stavali proti stovkám, ba tisícom explicitných cirkevných dokumentov, ktoré po stáročia vyzývali k väčšej úcte k Božiemu Telu pri prijímaní.
Výskum doktorandky politológie z francúzskeho inštitútu Sciences Po Paris, Marie-Katrin Cortezovej, ktorá sa už niekoľko rokov venuje obrode katolíckej viery medzi mladou generáciou Francúzov, prezentovala to, čo sa explicitne potvrdilo počas nedávnej návštevy pápeža Leva XIV. vo Francúzsku – prijímanie na kolenách a do úst sa medzi mladými francúzskymi katolíkmi rozmohlo naprieč názorovým spektrom a už nie je praxou len u tradicionalistov.
https://www.eldebate.com/religion/20261003/comunion-boca-mano-mundos-catolicismo-frances-durante-visita-leon-xiv_465643.html https://www.infocatolica.com/?t=noticia&cod=56089
Cortezová má ako vplyvná vedecká pracovníčka zaistené pri omšiach miesta v prvých laviciach a preto má príležitosť neustále pozorovať ľudí chodiacich na sväté prijímanie. Ako opisuje, neustále kategorizuje prijímajúcich a kladie si otázky:
„Počas prijímania, zatiaľ čo ľudia okolo mňa zatvárajú oči a modlia sa, ja sa často pozerám na rad, ktorý sa tvorí pred oltárom. Keďže zvyčajne sedím v predných laviciach, rozptyľuje ma pozorovanie tých malých gest ľudí, ktorí potom miznú do zadnej časti kostola. Pokľaknú? Prijmú Eucharistiu do ruky? Povedia Amen? Je to jeden z návykov, ktorý som si ako vedkyňa osvojila.“
Uvádza, že dlhý čas používala gesto kľačania a prijímania do úst vo svojej vedeckej práci ako akúsi sociologickú skratku, za ktorou vždy identifikovala tradicionalistu. Odrazu však začala vidieť, že jav sa rozmáha a už sa zjavne nedá pripísať len skalným tradicionalistom:
„Až kým som to nezačala vidieť všade. Videla som to medzi mladými ľuďmi v charizmatických komunitách, medzi konvertitmi, ktorí sa nikdy nezúčastnili tradičnej omše a medzi pubertálnymi jedincami, ktorí kľačali a prijímali sväté prijímanie na jazyk, zatiaľ čo ich rodičia hneď vedľa nich, ho prijímali na ruku. To, čo sa mi spočiatku zdalo byť kódexom špecifickej katolíckej subkultúry, začalo nadobúdať generačný charakter.“
Tento trend sa jej neustále potvrdzoval aj v priamych rozhovoroch:
„Moje rozhovory tento dojem posilnili: kľačanie a prijímanie svätého prijímania na jazyk nemuselo nevyhnutne zodpovedať identifikácii s tradicionalizmom, ale objavovalo sa čoraz častejšie u mladých ľudí z veľmi odlišného cirkevného prostredia.“
Celý úkaz mal podľa jej pozorovania jednoznačne generačný charakter a potvrdzoval, že mladí Francúzi sú voči pokoncilovému experimentovaniu so svätým prijímaním krajne skeptickí. Tento jav sa však netýka len Francúzska. O to smiešnejšie dnes pôsobí kŕčovité aktivistické nadšenie za prijímanie na ruku u mnohých kňazov na Slovensku (aj ich ohavné šikanovanie veriacich), či vo východnej Európe, ktorí sa zrejme domnievajú, že majú prst na tepe doby, ale v skutočnosti sú podľa všetkého, aby sme sa vyjadrili rečou ľudu, ktorý tak synodálne adorujú – sto rokov za opicami. Keď si k tomu pripočítame celú ich aktivisticko-propagandistickú verbálnu kanonádu, ktorú vystrieľali pri covidovom Verdune, založenú na pofidérnych argumentoch, vychádza nám ako výsledok len súcit s ich poblúdenosťou a následná modlitba venovaná za ich duše, pretože zodpovednosť, ktorú na seba v aktivisticko-sekulárnom nadšení a slepej poslušnosti zobrali, bude určite raz veľmi podrobne skúmaná a hodnotená a to nie ich sekulárnymi „vedeckými“ spojencami, ale „výskumníkmi“ úplne iného, skôr metafyzického charakteru.
Cortezová pozorovala tento generačný rozdiel v prijímaní medzi Francúzmi aj pri omšiach počas návštevy pápeža Leva XIV. vo Francúzsku. Pre mnohých mladých francúzskych katolíkov, ktorí sa zrejme cítia byť v civilizačnom obkľúčení, sa katolicizmus stáva ich zásadnou identitou, ktorú treba brať vážne, pokiaľ nechcú, ako sa hovorí v Číne – stratiť tvár – čo je v krajine čínskeho draka vec hodná samovraždy.
„S tým sa neustále stretávam vo svojich rozhovoroch,“ uvádza Cortezová. „Podľa mnohých mladých ľudí, hoci je francúzsky katolicizmus početne oveľa slabší ako v minulosti, už náboženstvo nemožno prijímať pasívne. Zostať katolíkom a ešte viac konvertovať, zahŕňa výber: komunity, spôsobu života a spôsobu myslenia o politike.“
Branislav Michalka
Zdroj: El Debate, Info Católica, titulný ilustračný obrázok, zdroj – archív Christianitas.sk
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!
