8. októbra 2026
Cirkev Kultúra Politika
Kríza spoločnosti
Štefan Chrappa, slovenský spisovateľ, básnik, náboženský redaktor (sic!) a evidentne hard rebel a fighter každým záchvevom svojich pórov, oblažil katolícke publikum, ktorému sa sporadicky prihovára aj na katolíckej televíznej stanici TV LUX, novou angažovanou a pokrokovou piesňou s poetickým názvom – Svine (Starí zmrdi ničia svet).
Pieseň je to protivojnová, v tých najlepších tradíciách angažovaného protest songu, ktoré rozkvitli na euroatlantických nivách v oných požehnaných časoch, keď nám dievčatá konečne začali ukazovať svoje nohy až k sedacím partiám, všade rozvoniavala marihuana a gitary tak ľubozvučne mňaukali, až srdce usedalo. Áno, reč je o silver sixtees, kvetoch vo vlasoch, skrátka o najkrajšej dobe v dejinách ľudstva, ako to výstižne vyjadril Ladislav „Ágnes“ Snopko, zaslúžilý veterán kultúrnej a sexuálnej revolúcie 60. rokov 20. storočia:
Ale späť do súčasnosti, ktorá je vždy ešte krajšia ako minulosť. Je tu nová angažovaná pieseň Pištu Vandala a jeho orchestra. Načo plytvať slovami – je to krása. Vizuálna aj verbálna. Všetko je tam nefalšovane „rruebelské, ou jes“ a aj katolíci si môžu konečne plne vychutnať, čo to je byť katolíckym rockovým „rruebelom“, ako sa hovorí v ľude (οἱ πολλοί) – na plné semenníky.
Už po tom, ako sa z najoplzlejších vulgarizmov stali v slovenskej kultúre za cca 30 rokov osviežujúceho kultúrneho vetra zo Západu, banality (k zármutku „rruebelov“ aj katolíkov, aj keď pre každého z nich z iných dôvodov), pričom prisudzovať im nejakú zvláštnu výpovednú a formačnú hodnotu už v súčasnosti zvládajú len niektorí kňazi v spovedniciach, tak po tomto zovšednení prichádza angažovaný umelec a zrejme nás chce svojou kyticou vulgarizmov spojených s rezkými rytmami synodálne-godzonovej hudby – prebudiť.
Ide zrejme o pokus tzv. liečby šokom, ktorá má v nás, zaúdených a zaspatých minimeštiakoch, v našich kuracích dušičkách s obzorom veľkosti myšacej diery, zatuchnutých v prízemnosti svojich každodenných úbohostí, neschopných pochopiť veľkosť svetobehu – prebudiť angažované pocity.
No, nestalo sa. Nie preto, žeby niekto z nás túžil zhadzovať bomby na deti. Osobne som ešte nestretol žiadneho „plombometača“, ako hovorieval inšpektor Clouseau, ani nepoznám nikoho, kto by túžil hádzať bomby na deti, ale preto, že ako kresťania vieme priamo od Božieho Syna, že vojny a nepokoje vždy budú, že sa nemáme ľakať a že sa máme viac báť toho, čo ničí dušu než toho, čo ničí telo. Ľudia sa zabíjajú od čias, keď Kain roztĺkol Ábelovi hlavu, a to nie preto, že sú „starí zmrdi“ alebo (horribile dictu) „mladí zmrdi“, ale preto, že sú postihnutí dedičným hriechom (vrátane Pištu Vandala a okrem Panny Márie). Jediný spôsob, ako s tým niečo urobiť, je hlásať spásu skrze Božieho Syna Ježiša Krista v katolíckej Cirkvi, a to presne tak, ako to robila Cirkev po stáročia – s tou istou doktrínou vieroučnou aj morálnou. Drnkanie na gitary to už nespasí…
Toľko k jadru posolstva a rockového zvestovania od Pištu Vandala, zvyšok je už len kultúrny, či pakultúrny balast, ktorý mohol ešte niekoho ohromovať v roku 1980, ale dnes, keď transsexuálne drag queens pod patronátom rovnako angažovaného pokroku rozprávajú deťom v škôlke o čare análneho otvoru sú trashmetalové silácke pózy a výkriky skôr komické.
Samozrejme, možno si niekto povie, veď pán Vandal vari ani nechcel byť angažovaný a opraviť zase raz svet gitarou, len bol nahnevaný na tragédiu detí, ktoré skončili pod bombami. Zaiste. Lenže potom načo svoj hnev prezentovať ako umelecký počin, keď sa dá zájsť do stodoly, tam si ponadávať, keď už teda má nejaký katolík takú obsedantnú potrebu, potom si dať niečo na upokojenie (ja uprednostňujem napríklad štamprlík, prípadne kolektív štamprlíkov), vrátiť sa domov, pomodliť sa ruženec a zmieriť sa s tým, že svet je slzavé údolie.
Nie, nebol to spontánny výbuch hnevu, bol to kŕčovitý pokus o „rruebelstvo“, aký sme museli pretrpieť na Slovensku vždy pri pohľade na známych „rruebelov“ z Elánu, Tublatanky, Metalindy, Zóny A či iných telies.
A keď je po „rruebelstve“, vytiahne sa gitarová šnúra z elektriky, vyzlečú sa komické kostýmy, pozhasínajú sa svetlá a ide sa do krčmy na jedno slovenské spotené pivo, na aké chodíme takmer všetci. Skutoční „rruebeli“ voči svetu (contra mundum) sú totiž niekde úplne inde. Modlia sa v kláštoroch o chlebe a vode, dávajú sa umučiť od pohanov pri hlásaní viery, zomrú za kresťanskú vieru v boji alebo porodia desať detí. Zvyšok je len kreatívne tajtrlíctvo mierneho pokroku v medziach zákona, ako napísal Hašek.
Vec má však ešte jeden rozmer, rýdzo lokálny. Nie je to tak dávno, čo sa jeden z najpokrokovejších kresťanských exponentov liberálnej demokracie na Slovensku, František Mikloško, pravidelne rozhorčoval nad vulgárnosťou v parlamente aj v spoločnosti:
Celkom by ma zaujímalo, v rámci toho boja proti vulgárnosti, čo hovorí František Mikloško na novú angažovanú pieseň rockového rebela Pištu Vandala? V médiách Štefan Chrappa často hovoril o Františkovi Mikloškovi ako o „mojom vzácnom priateľovi“ a „človeku, ktorého si nesmierne vážim a spája nás dlhoročné priateľstvo“ (viď relácia Hosť nedeľného Dobrého rána na RTVS).
Označí pohoršene František Mikloško verejne produkciu Pištu Vandala za vulgárnu a bude z nej rovnako zdesený ako bol v roku 2024 z vulgárností v parlamente (napr. u Huliaka), ktoré však boli určite menšieho kalibru ako vulgárnosti v novom klipe trashmetalového orchestra?
Alebo je toto ten dobrý a pokrokový vulgarizmus, na rozdiel od zlého a tmárskeho?
Branislav Michalka
Zdroj: YouTube, Denník N, titulný ilustračný obrázok, zdroj – snímka obrazovky, youtube.com
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!
