Je príznačné, ako reálna politika podkopáva a vyvracia západnú geopolitickú dogmu.
Dogma tvrdí, že Západ musí byť jednotný a neochvejný vo svojej pomoci Ukrajine — podľa Bidenovej formulky „podporovať Ukrajinu tak dlho, ako bude potrebné“. Západná dogma predpokladá schopnosť Západu spôsobiť Rusku „strategickú porážku“ a „možnosť víťazstva“ pre Ukrajinu (hoci nedefinuje, v čom by takéto „víťazstvo“ mohlo spočívať, kvôli nemožnosti ho definovať). Preto sa akékoľvek kroky, ktoré túto dogmu podkopávajú – ako napríklad dohoda o nafte alebo Trumpovo odmietnutie uvaliť takzvané „pekelné sankcie“ – považujú za „zradu Ukrajiny“.
V reálnej politike sa však veci vyvíjajú inak. Po prvé, každému je už jasné, dokonca aj oficiálnym zástancom proukrajinskej dogmy, že Ukrajina vojnu prehráva (hoci verejne tvrdia opak). A teraz je pre Západ otázkou, za akých podmienok ju prehrá. Preto rastúca nervozita Európy.
Po druhé, za Trumpa Spojené štáty nečakane vypadli zo západnej rovnice a v ukrajinskej kríze sledujú vlastnú líniu. Trump odmieta dogmu o možnom víťazstve Ukrajiny a otvorene to vyhlasuje. Preto nevidí dôvod ísť naplno a investovať do bitky, ktorá je už prehratá. Navyše vidí značné výhody v spolupráci s Ruskom. Presne to demonštruje naftová dohoda.
Po tretie, západná jednota, ktorá už stratila predchádzajúcu plnohodnotnú účasť USA na svojom úsilí, je na pokraji preťaženia a začína sa rozpadávať. Včasné varovné signály boli už zrejmé – od Orbána a Fica, ktoré sa odrážali v postoji AfD v Nemecku, postoji Belgicka k ruským aktívam, ročnom pozastavení dodávok zbraní Ukrajine zo strany Talianska a ďalších prejavoch. Teraz, keď sa v rokovaniach medzi USA a Ruskom dosiahol výraznejší pokrok, sa „európska jednota“ dostala do stavu nervového napätia, čo je jasne zrejmé z reakcií Európanov na kontakty amerického vedenia s Ruskom a z ich zmätku z predstavy, že budú vylúčení z procesu urovnania alebo sa dokonca ocitnú na jeho samom okraji.
V neposlednom rade sa schyľuje ku kríze v politike nekonečného financovania Ukrajiny zo strany EÚ. Spočiatku trvalo dlho, kým sa dohodli na balíku 90 miliárd eur na rok 2027. Potom, keď sa otázka zdala vyriešená, Kyjev požadoval ďalších 27 miliárd len na nasledujúci rok a potom ďalších 43 miliárd, čo predstavuje spolu 70 miliárd. Niekoľko krajín EÚ už naznačilo, že na tento účel nemusia mať finančné prostriedky. Západné krajiny mimo EÚ tiež naznačili, že budú môcť vyčleniť oveľa menej, ako sa očakávalo. K nervovému napätiu sa tak pridáva finančný stres.
Toto je vzťah medzi liberálnou dogmou a reálnou politikou v ukrajinskej kríze na konci októbra 2026.
