kpt. Ján Nálepka – Repkin, brigádny generál in memoriam
Ilustračný obrázok: titulná strana knihy od Jozefa Nálepku Iní o kapitánovi Jánovi Nálepkovi, ISBN 80-9684
Vedomosti, ktoré nadobudol Nálepka počas svojho predchádzajúceho života, sa mu v partizánskych podmienkach veľmi hodili. Zo spomienok spolubojovníkov sa tak dozvedáme podrobnosti, ktoré dokresľujú jeho vzácny charakter. Ak napr. zranili niektorého z jeho mužov, zručne, s istou rukou vyberal vreckovým nožíkom, ktorý predtým opatrne ponoril do vriacej vody a vyvaril, črepiny granátov, či strely z nemeckých samopalov. Poznal liečivé byliny, prikazoval ich zbierať a sušiť. V bylinných odvaroch prikazoval namáčať hnisavé rany, ktoré sa čoskoro zaceľovali. Raz pri besede pri ohni spozoroval, že chýba jeden z jeho verných poslucháčov Štefan Bíteš. Dozvedel sa, že ho bolí ucho a má horúčku. Kapitán ihneď prerušil besedu a zašiel k chorému. Chlapec ležal na sene, skrúcal sa bolesťou, hlava samý oheň. Nálepka konštatoval, že ide pravdepodobne o ťažký zápal stredného ucha a celú noc sa usiloval o spojenie so Saburovovým štábom, aby mohol chorého odpraviť na Veľkú zem. To sa aj podarilo a chorý ešte v ten deň letel do Moskvy.[1]
No tak, ako vedel rázne pomôcť, vedel aj potrestať. Raz poslal Nálepka diverzantskú skupinu podmínovať cestu, po ktorej podľa správy pôjde autokolóna. Partizáni sa rozložili na pokraji cesty v kríkoch, míner obrate uložil míny, vyviedol si drôty k zapaľovaču a šťukol… Avšak míny nevybuchli. Situáciu vtedy zachránil veliteľ skupiny duchaprítomným povelom: ‒ Svetelnými, páľ! — Zarapkali guľomety, v nádržiach vzplanul benzín a kolóna zhorela. Zachránilo sa len málo fašistov. Akcia bola úspešná, ale kapitán aj tak potrestal mínera za nepresnú prácu – štyrmi dňami samoväzby. Aká tu mohla byť samoväzba? Sedieť štyri dni pod dubom? Pre partizána je to tvrdý trest, lebo ,,nikto s tebou nesmie hovoriť, nemôžeš si sadnúť k ohníku na besedu, a čo je najhoršie – chlapci odchádzajú biť fašistov a ty nesmieš. Sedíš v samoväzbe.“[2]
V tých časoch neraz zvučali Pripjaťské lesy slovenskými piesňami. Zo spomienok slovenských partizánov vieme, že Ján Nálepka ako milovník spevu a dobrý veliteľ, vedel využiť spev pre zvýšenie bojovej morálky oddielu. V týchto okamihoch dokázal byť veľmi duchaplným. Raz boli jeho muži v ťažkej situácii, Maďari ich tlačili z troch strán, dokonca si pritiahli na pomoc aj delostrelectvo a lietadlá. ,,Bolo treba ustúpiť, len treba najprv zamínovať prístupy do lesa. V tejto situácii ťažká a nebezpečná práca. Najlepšie, keď sa na to prihlásia dobrovoľníci. Prevládala skľúčená nálada. Nálepka zavolal dvoch, troch partizánov a s bujnou vzdorovitosťou si dupol: ‒ Ej, tri dni ma naháňali, aj tak ma nedostali… — V tej chvíli zahučal v korunách sosien vzdorovitý slovenský refrén: ‒ Ešte ma tri dni budú, aj tak ma nedostanú… — Prekvapení Maďari, ako voľakedy križiaci pred husitským chorálom, zaváhali. Zo strany nálepkovcov sa streľba zdesaťnásobila. Vyskočili dobrovoľníci a pod diabolskou paľbou guľometov a diel, rýchle začali stavať záseky, zamínovavať cesty. Mužstvo vyviazlo s minimálnymi stratami.“[3]
Meno partizánskeho veliteľa Repkina poznala celá oblasť od Gomeľu po Kostoreň, a od Žitomíra po Ovruč. U sovietskych ľudí požíval veľkej vážnosti, chránil ich, a oni mu to nikdy nezabudli. Ján Nálepka ,,udržiaval s obcami pomocou svojich spojok styky a zabránil Nemcom v nejednom zločine. Raz zatkli Nemci rodinu sovietskeho učiteľa Krijutkina. Hrozila im na druhý deň poprava. Smelí československí partizáni vnikli na Nálepkov rozkaz do obce, pobili nemecké stráže, vylomili dvere väzenia a odviedli zachránenú rodinu hlboko do slobodnej oblasti Saburovovského zjednotenia. Nikdy nedovolil svojim vojakom násilím si vymáhať u civilných obyvateľov proviant alebo iné potreby. Darebáka, ktorý sa dopustil násilia na ukrajinskej žene, dal bez milosti pred nastúpenou jednotkou odstreliť…“[4]
G. Tejbus v jednom z rozhovorov o desať rokov neskôr uviedol, že Ján Nálepka, vidiac hrôzy vojny v pustošení sovietskej Ukrajiny a Bieloruska, veľmi dobre chápal, že toto nie je vojna len na dobytie územia, ale že je to vojna na vyhladenie určitej časti ľudstva. Tým, že svoj pluk pripravil na protifašistický odboj veľmi dôsledne svedčí fakt, že po jeho prechode, ktorý spustil lavínu prebiehania slovenských vojakov na ruskú stranu, bola na hlavu Jána Nálepku vypísaná odmena v hodnote niekoľko tisícok ,,ukrajinských Karbovancov“ (okupačné peniaze na Ukrajine), a tiež fakt, že Nemci boli nútení vo vlastnom záujme presunúť ZD z ruskej pôdy čo najďalej. Podľa Tejbusa ,,Ján Nálepka bol nielen veliteľom, ale aj otcom a priateľom všetkých príslušníkov oddielu, o ktorých sa opieral. Udržiaval uvedomelú, ale prísnu disciplínu, ktorá zvlášť v partizánskom kraji bola veľmi potrebná. Bol veliteľom a politickým pracovníkom v jednej osobe. Pochopil každého z nás, ale neodpustil žiadny, ani najmenší priestupok. Bol tvrdý aj k sebe. Napriek tomu, že bol chorý, zúčastňoval sa osobne bojových akcií, ktoré pripravil vždy tak, že boli úspešné… Posledná akcia bola v Ovruči, kde padol hrdinskou smrťou. Podľahol ťažkému zraneniu. Jeho duch však zostal v nás, v príslušníkoch oddielu, ktorí sme po jeho smrti prešli k čs. brigáde v ZSSR. Dokázali sme to v bojoch ako na Ukrajine, tak aj v SNP. Nálepka bol dobrým veliteľom – srdcom komunista. Vedel, že úlohu nikdy nemôže splniť sám. Preto sa opieral o celý kolektív.“[5]
Sebadisciplínu a železnú vôľu ísť za svojím cieľom až do konca, však najviac vystihla matka Jána Nálepku, ktorá vo svojom synovi nikdy nevidela hrdinu, ale jednoduchého poslušného chlapca, na ktorého sa vždy mohla spoľahnúť, veď vyrástol tak, ako ho sama vychovala. V rozhovore, ktorý Mária Nálepková poskytla pri príležitosti nedožitých synových 43. narodenín sa dozvedáme:
,,Ja ho poznám ako obyčajného chlapca alebo učenlivého študenta či vážneho vojaka. Ale hrdinu som v ňom, verte, sama nikdy nevidela. Veď to bol chlapec ako každý iný. Snáď som ho nikdy nemusela hnať do žiadnej práce, keď prišiel domov zo školy. Pokosil, zapriahol, šiel do lesa, lampu opravil, o dobytok sa postaral. Mal rád chlapčenskú spoločnosť. Dával tu mládež dohromady. Chlapcov odtŕhal od bitiek a varoval ich pred krčmou a pitím. Chodil s nimi na ihrisko, aby radšej privykli športu, a nie alkoholu. Medzi mládežou bol preto tiež obľúbený. Však bol tiež ich hlavou… Raz som sa vo Vysokých Tatrách stretla s nejakým dôstojníkom. Poznal vraj Jána. Rozprával mi, aký to bol smelý bojovník a náročný veliteľ. Požadoval veľa od vojakov, ale každý vojak musel dostať to, čo mu patrilo. Ktovie, kde sa tomu naučil. Vyčítal to asi v knihách. On vôbec veľa čítal. Čo, o to som sa nezaujímala. Má ich plný vojenský kufor. Ako ho poslal z Prešova, kde vojenčil, tak som ho uložila… Nacistov nenávidel až-až. Tuším to bolo v roku 1941, keď sa vracal na dovolenku. V Poprade na nádraží uvidel na stene obraz Hitlera. Očervenel hnevom, schytil obraz a na mieste ho aj s rámom rozdupal. Žandár ho za to na osem dní posadil do áreštu. Potom mi rozprával, ako sa vracal z fronty do zázemia, že v Poľsku videl transport nevinných Židov. Na fronte musel prizerať hroznému divadlu , kedy nacisti strieľali do bezbranných ľudí. Vtedy mi povedal, že sa zaprisahal, že sa musí fašistom za tých nevinných ľudí pomstiť. A že utečie k Rusom…
Neutiekol hneď, ešte raz prišiel. To bolo asi v decembri 1942. Nechcel hneď prebehnúť front, pokiaľ to nebolo treba. V tyle Nemcov bol totiž neustále v spojení s partizánmi. Dával im lieky, strelivo i potraviny. Keby nebol prezradený jedným ľudákom, previedol by k partizánom celý pluk. A potom… potom sme sa zo zahraničného rozhlasu dozvedeli, že mi Janko padol ako partizán hrdinskou smrťou niekde na Ukrajine. Ani neviete ako mi bolo… Keď tu bol pred rokom jeho spolubojovník, sovietsky generál Saburov, ani trochu sa ten vojak nehanbil za slzy. Tak ho mali ľudia radi… Tak ako aj v tom meste, za ktoré Janko bojoval… “[6]
Ako naznačila matka Jána Nálepku, jej syn všemožnými spôsobmi pomáhal sovietskym partizánom, ktorí bojovali v hlbokom tyle nepriateľa. Nacisti zúrili, Gestapo tušilo, že onen ,,zradca Repkin“, ktorý vynáša tajné informácie, je niekde medzi nimi. Je to niekto, kto mal spojenie s nimi a aj s partizánmi, ale kto to je? Nacisti za dolapenie záhadného Repkina vypisovali fantastické sumy. A on Repkin-Nálepka rovno pod nosom esesákov a Gestapa predvádzal svoje odvážne akcie, a až celý rok po jeho hrdinskej smrti, na jeseň 1944 vypátralo Gestapo, kto bol Repkin…
O podiele Jána Nálepku na rozklade slovenskej ZD a ochromení 101. pešieho pluku sa môžu písať nekonečné state. Genmjr. Saburov vo svojej knihe o tajomnom kapitánovi na mnohých miestach opisuje jednu z jeho hlavných povahových čŕt, a síce, že ,,počínanie náčelníka štábu 101. pešieho pluku bolo tak odvážne, tak riskantné, že ho spočiatku považovali za provokatéra. A keď neskôr prešiel k Saburovovi, zvolil si ťažšiu cestu – cestu partizánskeho života v nehostinnom močaristom tyle nepriateľa, pred navrhnutým odchodom do Moskvy, len aby sa priučil partizánskemu spôsobu boja. Tu sú jeho autentické slová: ,,Veľmi by som prosil vašich veliteľov, aby ma naučili veliť partizánskemu otriadu. Aby ma naučili viesť obranu, útočiť na posádky. Prosím, aby ste vysvetlili mojim vojakom, ako majú vyhadzovať fašistické ešalóny. Chcem sa vrátiť domov s takými vedomosťami, aby som podľa vášho, podľa sovietskeho spôsobu bojoval proti nacistom a hnal ich zo svojej vlasti.“[7] Ján Nálepka sa však nikdy do svojej vlasti nevrátil, pretože bol v prvom šíku, vždy na čele svojho oddielu. Pretože tí najlepší sú vždy v prvom rade…
[1] Nálepka: veliteľ sovietskeho typu. In Československý voják. [15. november 1953, ročník II, č. 23, s. 31].
[2] Tamže.
[3] Nálepka: veliteľ sovietskeho typu. In Československý voják. [15. november 1953, ročník II, č. 23, s. 31].
[4] Tamže.
[5] Takový byl slovenský hrdina SSSR. Vzpomínky Gejza Tejbuse, spolubojovníka kapitána Nálepky. In Obránce vlasti. [20. december 1957, ročník V, č. 51 – 52, s. 7].
[6] Hovoří matka hrdiny. In Vítězná křídla. [27. august 1955, ročník III, č. 103, s. 6].
[7] O slovenském hrdinovi z Ovruče. In Obránce vlasti. [12. december 1963, ročník XI, č, 46, s. 2].
(Zdroj: Múzeum Spiša v Spišskej Novej Vsi)
