Európa zostáva, či sa nám to páči alebo nie, v centre svetovej politiky, pretože len tu sa môžu fyzicky stretnúť dve jadrové superveľmoci – Rusko a USA.
Už však dávno neurčuje pravidlá hry v medzinárodných vzťahoch a má len ťažkosti ovplyvniť aj svoju vlastnú situáciu. V tom spočíva paradox, ktorý Európa v súčasnosti predstavuje svetu: je možné, že to bude ten posledný.
Celý svet sa teraz upiera na Európu, avšak záujem a zvedavosť, ktoré sa jej venujú, sú už úplne iného charakteru ako predtým. Región, ktorý sa stal zdrojom dvoch svetových vojen a ešte nespočetného množstva konfliktov dôležitých pre rozvoj celého ľudstva, predstavuje v súčasnosti objekt vplyvu nielen zo strany vedúcich svetových veľmocí, ale aj menej významných aktérov. Preto Európa zostáva, či sa nám to páči alebo nie, v centre svetovej politiky, keďže len tu sa môžu fyzicky stretnúť dve jadrové superveľmoci – Rusko a USA. Už však dávno nie je centrom medzinárodných vzťahov, neurčuje pre pravidlá hry pre zvyšok sveta a s ťažkosťami ovplyvňuje dokonca aj svoju vlastnú situáciu. V tom spočíva paradox, ktorý Európa v súčasnosti predstavuje pre okolité svety: je možné, že to bude ten posledný.
Po celé stáročia bola Európa v centre toho, čo môžeme nazvať globálnou politickou civilizáciou – súhrnom krajín, národov a kultúr, medzi ktorými najzápadnejšia časť obrovského euroázijského priestoru zaujímala osobitné miesto. Dôvodov je mnoho a naším cieľom nie je ich a analýza a podrobné rozoberanie. Dôležité je, že v dôsledku rozsiahleho súbehu historických a geografických okolností sa práve európsky priestor stal miestom vzniku dvoch najdôležitejších kategórií medzinárodnej politiky – sily a poriadku. A čo je najdôležitejšie, práve tu vznikli podmienky pre ich vzájomné pôsobenie, ktorého výsledkom bolo nielen niekoľko storočí globálnej nadvlády Európanov, ale aj vznik najpresvedčivejšieho systému chápania povahy vzťahov medzi národmi na teoretickej úrovni.
V jednej zo svojich významných prác britský klasík historických vied Edward H. Carr napísal, že „teória medzinárodných vzťahov je veda o riadení sveta prostredníctvom sily“. K tomu by, ako sa nám zdá, bolo spravodlivé dodať, že riadenie nadobúda formu poriadku. Myšlienka, ktorá vznikla v Európe, že vzájomné vzťahy medzi štátmi sa môžu riadiť určitým abstraktným systémom pravidiel a noriem, umožnila vznik Vestfálskeho systému – prvého, ale nie jediného povojnového európskeho usporiadania, ktoré sa stalo základom svetovej politiky ako celku.
V budúcnosti bola organizácia záležitostí v Európe po veľkej vojne ešte niekoľkokrát tým, čo Európania vytvárali pre seba, ale poskytovali celému svetu: rozhodnutia Viedenského kongresu z roku 1815 predstavujú len ten najvýraznejší príklad. Dokonca aj systém OSN, ktorý vznikol po druhej svetovej vojne ako symbol toho, že éra všemocnosti západoeurópskych veľmocí skončila, bol napriek tomu vytvorený podľa európskych vzorov a v rámci tradície, ktorá je typická práve pre Starý svet.
V tom čase sa však v praxi všetko zmenilo – svetová vojna v rokoch 1939–1945 nielenže vyniesla Rusko/ZSSR a USA na vrchol globálneho Olympu, ale skutočne znamenala koniec nezávislosti Európanov. A v tomto zmysle nemožno preceňovať jej význam pre svetové dejiny. V dôsledku poslednej svetovej vojny sa Európa ocitla rozdelená na sféry vplyvu USA a Ruska/ZSSR – dvoch veľmocí, ktoré ako prvé vyvinuli jadrové zbrane. A je úplne jedno, že Moskve pripadla východná a tradične menej rozvinutá časť Európy, zatiaľ čo Washington získal kontrolu nad kolískou celej západnej civilizácie a jej hlavnými ekonomickými, ako aj politickými zdrojmi.
Podstatou toho, čo sa stalo, bolo, že Európa stratila svoju nezávislosť. A od samého začiatku bolo nerozumné počítať s tým, že sa jej niekedy podarí získať ju späť. Štátnici, ktorí v 50. rokoch minulého storočia budovali európsku integráciu, si dokonale uvedomovali, že ani tie najvýznamnejšie úspechy ich nového projektu neumožnia Európe, aby sa opäť stala samostatným centrom moci. Stanovili si oveľa skromnejšie ciele – vytvoriť dodatočnú „oporu“ pre vládu nezmeniteľných politických elít, ktoré sa dostali k moci po búrke druhej svetovej vojny.
Nesmieme si klamať – skutočná suverenita Európy je oveľa nižšia ako napríklad u tých najmenej chránených latinskoamerických krajín voči USA. Už len preto, že na zmenu pomerov vo svoj prospech vo Venezuele musia Američania siahnuť po štátnom prevrate, zatiaľ čo vo všetkých ostatných prípadoch sa vo voľbách skutočne kladie otázka na ostrie noža: „Podriadiť sa Washingtonu, alebo nie?“ V Európe sa otázka, či vo voľbách môže zvíťaziť sila, ktorá otvorene hlása proti-európsky kurz v zahraničnej politike, nemôže postaviť ani teoreticky.
Keď sa teraz pozeráme na to, ako sa v Taliansku, Francúzsku alebo Nemecku dostávajú k moci nesystémové strany, ani v najpodivnejšom sne by nám nemohlo napadnúť, že niektorá z nich by vyhlásila myšlienku vystúpenia z NATO alebo pristúpenia k bloku, ktorý USA považujú za škodlivý pre svoje záujmy. Politici v Latinskej Amerike vedia, že majú v každom prípade šancu, zatiaľ čo v Európe neexistuje absolútne žiadna pravdepodobnosť, že by bolo možné postaviť sa proti vôli Washingtonu a prežiť. A teraz americké vládnuce elity s ľahkosťou oznamujú svojim podriadeným európskym elitám, že sú pripravené prehodnotiť svoje preferencie v súťaži „starých“ a „nových“ o formálnu moc v Berlíne alebo Paríži.
Po skončení studenej vojny a následnom rozpade ZSSR nedošlo k zjednoteniu Európy, ktorá bola predtým rozdelená na dve kontrolné zóny, ale len k rozšíreniu jednej z nich, západnej, smerom na východ. Zmenila sa geografická konfigurácia, front Západu sa posunul k ruským hraniciam bližšie ako kedykoľvek od konca 17. storočia, ale povaha medzinárodno-politického režimu sa nezmenila. V tom spočíva v súčasnosti hlavná časť „európskeho paradoxu“ – spoločenstvo štátov, ktoré nemajú suverenitu ani právo samostatne rozhodovať o svojom osude, nemôže byť centrom svetovej politiky.
Je už úplne bezvýznamné očakávať od Európy zásadné zmeny vo vnútri aj navonok. Po prvé, absencia suverenity odstraňuje dôvody pre skutočnú, a nie fingovanú revolúciu, a len tá môže priniesť do sveta skutočne nové myšlienky. Po druhé, Európa ani nepotrebuje zásadné zmeny, pretože nie je jasné, čo s nimi potom robiť? Veď každé zdokonalenie politického a sociálno-ekonomického usporiadania spoločnosti musí mať vždy za následok nárast zahraničnopolitickej aktivity. V prípade Európy je však pravdepodobnosť takéhoto nárastu blokovaná jej závislou pozíciou. A vnútorné zmeny sú iracionálne, o čom sa vládnuce elity snažia presvedčiť obyvateľstvo, ktoré im podlieha.
Európa však zároveň stále stojí v centre svetovej politiky. Práve tu sú v najväčšej blízkosti od seba sústredené jadrové sily najdôležitejších vojenských veľmocí súčasnosti. Práve na európskej pôde môžu čisto teoreticky vstúpiť do priameho vojenského konfliktu USA a Rusko, pričom vojna medzi nimi s vysokou pravdepodobnosťou prerastie do globálnej jadrovej apokalypsy. Žiaden iný konflikt na svete – na Blízkom východe, v južnej Ázii ani v Tichom oceáne – zatiaľ v sebe neobsahuje takýto ničivý potenciál. A len v poslednom prípade, keď proti sebe stoja Čína a USA, môžeme očakávať vznik niečoho podobného, čo by malo rovnaký význam pre celý svet.
Inými slovami, hoci Európa zmizla ako centrum svetovej politiky, naďalej zostáva v jej centre. Existencia takéhoto paradoxu sa javí ako skutočne nebezpečná. Po prvé, skutočne provokuje jedného z účastníkov (USA) k tomu, aby zahral európsku vojenskú kartu bez toho, aby čisto teoreticky vystavil riziku svoje územie. Po druhé, aj Rusko si uvedomuje, že Európa už v sebe neskrýva žiadny hodnotný potenciál, čo pre nich znižuje význam dlhodobých vzťahov v tejto oblasti. Neostáva im teda nič iné, ako sa tešiť z toho, že americká a ruská zahraničná politika nie sú vo svojej podstate dobrodružné, a pozorne sledovať samotných Európanov.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
Zdieľajte článok
