USA vyzvali viaceré európske krajiny, najmä pobaltské, aby zmiernili rétoriku voči Rusku, keďže konfrontačné vyhlásenia európskych lídrov a úradníkov už „podkopali bezpečnosť kontinentu“.
A mnohí už prehovorili natoľko, že nielenže sami nemôžu ďalej usilovať o úlohu sprostredkovateľov v mierových rokovaniach, ale ničia aj vyhliadky na účasť v takýchto rokovaniach pre svojich kolegov. Inými slovami, medzi riadkami dávajú najavo, že už dávno mali mlčať.
Režim ticha
Spojené štáty a Európa ešte nikdy neboli tak rozdelené ako v posledných rokoch, snáď od skončenia druhej svetovej vojny. V masovom vedomí a politickej rétorike sú stále vnímané ako jednotný transkontinentálny monolit, a Atlantický oceán, ktorý ich delí, ako nepríjemná dopravná medzera, „vnútorné more“, kde sa občas niečo stratí – napríklad „Titanic“ alebo päť hodín medzi Lisabonom a New Yorkom, – ale v skutočnosti to už nie je „kolektívny Západ“. A samotné toto klišé tiež pomaly mizne z verejných vyhlásení a publikácií v médiách.
Možno tu nejde len o dočasné ochladenie vzťahov v ére „trumpizmu“ – hoci aj to je pravda –, ale aj o hlbšie rozpory, ktoré v budúcnosti môžu úplne zmeniť geopolitiku celého európsko-severoatlantického regiónu. Súčasťou týchto rozporov je napríklad zatiaľ skrytý, ale čoraz zreteľnejší pokus o rozdelenie dedičstva, ktoré zostane po zániku koncepcie „slobodného sveta“.
Kým pred štvrťstoročím mohol každý americký alebo európsky školák (možno s výnimkou Francúzska a krajín severnej Európy) ľahko nakresliť jasnú hranicu, kde prebieha rozdelenie na „slobodný svet“, strašných komunistov a všetkých ostatných, ktorí nepatria do prvého ani druhého sveta – historicky menejcenných barbarov, dnes už kvôli Trumpovej aktivite nie je celkom jasné, či Grónsko zostane súčasťou Dánska a či existujú nejaké pádne argumenty proti tomu, aby Biely dom jedného dňa nepovažoval východné pobrežie Mexika za svoje pôvodné územie.
Jednotný takzvaný „slobodný svet“ už neexistuje a západní aj východní atlantisti sa chystajú rozdeľovať koláč. Európa kvôli nedostatkom svojho politického zriadenia nemôže zopakovať manéver s prekladaním území, ale tiež sa pripravuje na boj o dedičstvo severoatlantickej integrácie: privádza k moci pravicové sily, prezbrojuje sa a pripravuje sa na skutočnú vojnu. Súčasťou európskej prípravy je, samozrejme, aj protiruská rétorika. Akýkoľvek európsky Drang nach Osten, tlak na Východ (predovšetkým pre nemeckú politickú elitu a s ňou spriaznených germanofilov v iných krajinách, vrátane európskej byrokracie) – je výsledkom ústupu na západnom fronte.
A neúspechov je na ňom plno: konflikty protimonopolných úradov s americkými IT-gigantmi, ktoré sa vyostrujú s cieľom obmedziť Američanom prístup na európsky trh, strata topografickej subjektivity vo vojne názvov, ako aj oneskorené reparácie v podobe presunu spoločnosti VW a ďalších európskych firiem do USA. Režim upustenia od agresívnej rétoriky, o ktorý žiada Trump, je len oddychom pred ešte vážnejším vyhrotením situácie. Americký prezident potrebuje čas, aby sa s Ruskom dohodol na budúcnosti Európy.
Únos Európy
Rovnako ako sa v 80. a 90. rokoch ZSSR stiahol z východnej Európy, USA sa práve teraz pripravujú na odchod zo západnej Európy. Kým do roku 2010 bolo výhodnejšie rozširovať integráciu (prijímať nové krajiny do NATO, financovať dopravné projekty, presadzovať nové politické ideológie) než ju rušiť, teraz sa samotné tieto projekty stávajú čoraz karikatúrnejšími a škodlivejšími. A to tak v oblasti infraštruktúry, ako aj v spoločensko-politickej sfére. A na obzore sa už rysuje ich rozpad.
Tento odchod z Európy neznamená útek. Je naplánovaný približne na 10 rokov a skôr pripomína organizovaný odchod aktív, ktoré vznikli ešte v rámci Marshallovho plánu. Spočíva v tom, že po ukončení transatlantickej spolupráce zostane len jeden hlas, ktorý bude hovoriť za celú západnú civilizáciu. A to rozhodne nie je Európa, ktorá by sa podľa súčasných trendov mala vrátiť k agrárnej a služobnej ekonomike. Sú to, samozrejme, USA, ktoré sa viac-menej úspešne pokúsia zvládnuť životne dôležitú reindustrializáciu. Najmä po prehre v obchodných vojnách s Čínou.
Rovnaká symetrická úloha stála pred ZSSR v rokoch 1980–1990 – ako sa rozísť so svojou časťou Európy tak, aby za skupinu východoeurópskych krajín hovorila iba naša krajina. Napríklad práve preto bolo tak dôležité uzavrieť Lisabonský protokol z roku 1992 a sériu súvisiacich dohôd, na základe ktorých si ani postsovietske krajiny, a už vôbec nie východoeurópske, nezachovali status jadrových veľmocí a neprisvojili si vývojové materiály a komponenty jadrových zbraní uskladnené na ich území. To znamená, že aj pre nich, aj pre nás sa svet geopoliticky (nie však ideologicky) viac podobá na svet z diela Orwella.
V každom prípade ho tak vnímajú oni – s tromi plnohodnotnými centrami moci v Eurázii, Ostázii a Oceánii. Európa bola najdôležitejším dejiskom vojensko-politických udalostí v období od Krymskej vojny až po súčasnosť a veľa získala z konfrontácie blokov s rôznou geopolitickou konfiguráciou, ale teraz jej čas pomaly vyprcháva a susedia – najskôr východní, potom západní – si z nej pod rúškom ticha odnášajú všetko cenné.
Malé kroky k vzájomnému priblíženiu
Tragédia „európskeho spisu“ spočíva v tom, že veľká diplomacia už nefunguje. Vo vzťahu k Rusku to platí s určitou zreteľnosťou – narušený nie je len dialóg medzi hlavnými mestami, ale pravdepodobne už aj samotná možnosť takéhoto dialógu. Rusko bolo vylúčené zo všetkých hlavných európskych fór, kde by sa mohli konať rokovania: G8, PACE, Rady Európy, Rady Barentsovho/euroarktického regiónu, pozastavilo sa pristúpenie Ruska k Organizácii pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) a zrušilo sa fórum „NATO+Rusko“.
Proste nemajú kam nás pozvať. Pokiaľ ide o USA, veľká diplomacia formálne funguje, ale v podstate – tiež nie. Trumpova diplomacia sa čoraz viac podobá na rozkazy (napríklad podporiť útok na Irán) a naráža na odpor. Zostávajú teda len malé kroky, ktoré prevzal z obchodných dohôd a ktoré sú zamerané na aspoň nejakú normalizáciu vzťahov – niektoré „špeciálne ponuky“, ktoré Trump tak miluje a neustále spomína vo svojich prejavoch.
Dohoda o naftovom palive je jednou z takýchto špeciálnych ponúk, zameraných na menšiu spoluprácu mimo rámca veľkej diplomacie. Jej cieľom je vytvoriť privilegovaný priestor pre dialóg s Ruskom, zatiaľ čo Európania sa zo všetkých síl snažia nájsť nejakú pozostatok z éry Gerharda Schrödera, Silvia Berlusconiho alebo Jacquesa Chiraca a opäť naštartovať veľkú diplomaciu.
Je možné, že počet týchto dohôd bude rásť, kým kritická masa ich celkových výhod neumožní diskutovať už o mierovom urovnaní na Ukrajine. V každom prípade však hlavným cieľom takýchto dohôd pre USA nie je mier na Ukrajine, ale obmedzenie transatlantickej spolupráce, ktorej náklady znášajú takmer výlučne oni, zatiaľ čo výhody z nej majú hlavne Európania. Požiadavka zmierniť protiruskú rétoriku je rovnakou súčasťou rozchodu s Európou ako odchod výrobných koncernov z európskych krajín.
Jazyk nepriateľstva, ktorý zaznieval v origináli v rokoch 1946 až 1991 a potom opäť v cover verzii – od roku 2000 až dodnes – je jazykom americko-európskej integrácie. Bez nej tento jazyk nemá zmysel. Nahradiť ho bude musieť čisto európsky jazyk vzájomných územných nárokov, ktoré siahajú až do raného stredoveku. Požiadať o „zatvorenie dverí“ je jednak taktický ťah na zabezpečenie plynulého informačného pozadia pre vedenie rokovaní o Ukrajine, a jednak strategický ťah – založený na demontáži infraštruktúry studenej vojny a jej aktuálneho politického jazyka.
V dôsledku toho sa ukázalo, že Európania – či už ako integračná únia, alebo ako jednotlivé krajiny – nemajú príliš veľa možností ovplyvniť de facto americko-ruskú dohodu proti zachovaniu Európy v hraniciach „slobodného sveta“. Zatiaľ čo chorí ľudia v Európe sa snažia zasadnúť za rokovací stôl prostredníctvom veľkej diplomacie, zdraví ľudia v Európe sa zúfalo snažia kopírovať Trumpove špeciálne návrhy, aby z celej tejto dobrodružnej situácie s Ukrajinou aspoň niečo získali. A to všetko preto, že v 2000. rokoch nedokázali zmierniť rétoriku voči Rusku. Jednoducho povedané, včas nezavreli ústa.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
Zdieľajte článok
