18. novembra 2026
Keď sa v októbri konalo vo Vatikáne stretnutie pri príležitosti 10. výročia exhortácie Amoris laetitia, patril profesor Vincenzo Rosito, prodekan Pápežského teologického inštitútu Jána Pavla II. a profesor na Lateránskej univerzite, k najprogresívnejším hviezdam stretnutia. O jeho kontroverzných výrokoch sme informovali aj na portáli Christianitas.sk:

zdroj: snímka obrazovky, youtube.com
Už na októbrovej konferencii šíril Rosito naratív, že rodina aj Cirkev sa menia a netreba sa toho báť.
– Už skrátka neexistuje len po stáročia akceptovaná kresťanská rodina – muž, žen a deti, ale aj iné rodiny: rozvedení a znovu zosobášaní, muž a muž, žena a žena, polygamické, polyamorné a ktovie aké ešte.
Katolíckemu liberálnemu denníku Aavenire sa profesor Rosito zveril, ako si predstavuje inovovanú pastoračnú aktivitu vo všetkých nových druhoch rodín:
„Táto dynamika podnietila kreativitu cirkví, ktoré v posledných rokoch experimentovali s novými formami sprevádzania a blízkosti k rodinám.“
– Tak, tak, celý svet experimentuje, musí aj Cirkev…
Základnou charakteristikou modernej rodiny už nie je stálosť, ale krehkosť. Pripomína to známu floskulu otca Tomáša Halíka, že „čo je bez chvenia, to nie je pevné“. Skrátka to, čo bolo kedysi negatívom, sa stalo pozitívom:
„Krehkosť ako stav spoločný pre všetky rodiny nám pripomína dôležitosť budovania obývateľného a prívetivého sveta pre všetky formy rodinného života.“
Musíme byť skrátka citliví, tolerantní, nikoho nesúdiť, nekritizovať a hlavne nikomu nevnucovať takmer nedosiahnuteľný ideál rodiny – muž a žena spolu po celý život:
„Aby sme mohli rozlišovať, musíme byť pozorní a citliví na zmeny v rodinnom živote a predovšetkým na nové formy „rodinného života“ dnes. Napríklad byť pozorný k formám spolužitia, najmä medzi mladými ľuďmi, znamená byť citlivý na „túžbu po láske“, ktorú páry žijúce v spolužití cítia, pestujú a chcú si ju zachovať.“
– Správne, už to vidím pred sebou, už sa mi ten krásny obraz materializuje. A tak uvedomelá mamička pomáha dcérke žijúcej na hromádke a citlivo ju sprevádza. A keď zistí, že lesbická partnerka jej dcéry má migrénu, tak im povysáva izby a umyje riad. Nenápadne im ponúkne, že sa môžu spolu s ňou zúčastniť medzináboženského stretnutia, ale absolútne nemoralizuje. Keď si dcéra zabezpečí umelé oplodnenie od neznámeho spermodarcu, tak nemoralizuje, ale teší sa na vnúčatko, ktoré budú všetky tri kočíkovať. Sestra rozvedeného a znovu zosobášeného brata sa nepohoršuje, teší sa, že má novú švagrinkú, pričom sa kamaráti aj s tou starou, všetci pekne synodálne nažívajú a napredujú.
Polarizáciou okolo nového modelu pastorácie, ktorý vyplynul z Amoris laetitia sa netreba dať zastrašiť. Všetko sa nakoniec transformuje na – lásku:
„Najnaliehavejšou otázkou nie je riešenie polarizácií ohľadom rodiny, ale schopnosť zapojiť sa do rodiny ako do „sociálno transformačnej“ reality. Musíme prejsť od analýzy sociálnych transformácií, ktoré ovplyvňujú rodinu, k obrazu rodiny, ktorý transformuje spoločenský svet. Láska prežívaná v rodine, aj v tých najťažších a najzložitejších situáciách, je vždy sociálno transformačná.“
– A tak sa budeme stále transformovať, transformovať a transformovať, až budeme konečne šťastní…
Branislav Michalka
Zdroj: Aavenire, titulný obrázok, zdroj – snímka obrazovky, youtube.com
PODPORTE PORTÁL CHRISTIANITAS
Váš príspevok je životne dôležitý pre udržanie a ďalší rozvoj portálu.
Prosíme Vás, podporte nás sumou:
Bráňme spolu vieru, rodinu a vlasť!






