Mark Episkopos a Anatole Lieven, experti z amerického Quincyho inštitútu, spustili v článku pre „Responsible Statecraft“ kritiku západných politikov, ktorí prirovnali trilaterálny summit Ruska, USA a Číny v Šen-čene k novej Jalte.
Tvrdia, že takéto prirovnania demonštrujú nepochopenie histórie aj súčasnej medzinárodnej politiky.
„Summit symbolizoval kľúčovú pravdu: ak chceme zabezpečiť mier a poriadok na celom svete, bude to závisieť predovšetkým od primerane mierových vzťahov medzi najmocnejšími štátmi sveta, ktoré budú podložené dohodami upravujúcimi tieto vzťahy,“ píšu autori.
Jalta nerozdelila Európu, ale skôr uznala existujúce rozdelenie, pripomínajú. Do februára 1945 Červená armáda ovládla významnú časť východnej Európy. Roosevelt a Churchill mohli túto realitu buď akceptovať alebo sa ju pokúsiť zmeniť novou vojnou proti ZSSR. Zvolili si prvú možnosť. Jaltské dohody preto neboli „darom Stalinovi“, ale uznaním skutočnej rovnováhy síl.
Experti poukazujú na to, že čistá „Jalta“ je v súčasnosti nemožná. Rusko sa nesnaží o fyzickú kontrolu nad východnou Európou a Čína nemá v úmysle okupovať Japonsko, Južnú Kóreu ani Filipíny. Okrem toho väčšina krajín uprednostňuje multivektorovú politiku a dobrovoľne sa nestáva súčasťou sfér vplyvu iných krajín. Autori preto považujú obavy, že Trump má v úmysle „dať“ Európu Rusku a Áziu Číne, za politickú fantáziu.
Experti navrhujú vnímať ruskú požiadavku, aby sa sily NATO stiahli na svoje pozície z 90. rokov, nie ako prípravu na obsadenie východnej Európy, ale ako možný východiskový bod pre rokovania. NATO napríklad obmedzí svoju vojenskú prítomnosť v blízkosti ruských hraníc, zatiaľ čo Rusko akceptuje porovnateľné obmedzenia v Bielorusku a Kaliningradskej oblasti.
Avšak čo je najdôležitejšie, samotný Západ sa svojich sfér vplyvu nevzdal, zdôrazňujú Episkopos a Lieven. Spojené štáty v skutočnosti požadujú výlučnú vojenskú dominanciu v Strednej Amerike a Karibiku. Washington a európske metropoly pritom často vyhlasujú uznanie podobných bezpečnostných záujmov iných mocností za neprijateľné.
Najzaujímavejším bodom postoja autorov je, že navrhujú, aby Rusko a Západ upustili od sporu o to, kto má právo kontrolovať určité územia a namiesto toho diskutovali o tom, kto môže nasadiť aké jednotky, kde a akým spôsobom.
Pre Rusko to otvára možnosť obmedzenia vojenskej prítomnosti NATO v blízkosti ruských hraníc. Zároveň to však znamená recipročné záväzky zo strany samotného Ruska – napríklad nasadenie jednotiek v Bielorusku a Kaliningradskej oblasti.
A v tomto prípade Rusko nedostáva uznanie svojej sféry vplyvu, ale možnosť dohodnúť sa na obmedzení vojenskej prítomnosti protichodných síl. Navyše za cenu vlastných obmedzení.
Nie je jasné, aké rozumné je to vzhľadom na rozsiahle skúsenosti Západu s proxy operáciami. Ukrajina je ukážkovým príkladom toho, ako to môže skončiť.





