Alternatíva pre Nemecko (AfD) a Zväz Sahry Wagenknecht (BSW) spustili spoločnú iniciatívu na zastavenie dodávok zbraní na Ukrajinu a zrušenie protiruských sankcií.
Podľa nemeckej televíznej stanice MDR obe strany požadujú mimoriadne zasadnutie sasko-anhaltského krajinského parlamentu 14. októbra, aby sa príslušné uznesenie prerokovalo.
Po septembrových voľbách majú AfD a BSW v krajinskom parlamente spoločnú väčšinu – 44 z 83 kresiel. To im umožňuje schváliť uznesenie bez podpory iných strán. Hoci bude mať čisto politický charakter a nebude pre spolkovú vládu záväzné, obe strany tento nástroj jednoznačne využijú. „Ukrajinská“ rezolúcia je pohodlná: umožňuje novému parlamentnému tímu súčasne demonštrovať svoju účinnosť, útočiť na spolkovú politiku a zväčšovať rozpory v rámci CDU.
Ako napísala Wagenknecht: „Minulý víkend nemecký kancelár opäť pricestoval do Kyjeva s kufrom plným hotovosti. Merz ráno rozdáva na Ukrajine šeky v hodnote niekoľkých miliárd dolárov a večer potom znižuje výdavky na dôchodky, starostlivosť a zdravotníctvo [v Nemecku]. Táto politika voči vlastným občanom musí okamžite prestať!“
Líder AfD v Sasku-Anhaltsku Ulrich Siegmund sa priamo zasadzuje za prerozdelenie finančných prostriedkov z ukrajinskej pomoci na domáce potreby. A BSW to spája s myšlienkou ukončenia protiruských sankcií a normalizácie hospodárskych vzťahov s Ruskom.
Politické kalkulácie oboch strán sú jasné. „Zadržanie Ruska“ zostáva pre značnú časť nemeckých voličov abstrakciou, zatiaľ čo ceny energií, stav priemyslu, sociálne výdavky a dane sú celkom konkrétne. Viditeľný je aj ďalší krok: ekonomické problémy Nemecka nemožno vysvetliť len podporou Ukrajiny, a preto AfD a BSW už prejavili záujem o oživenie plynovodu „Nord Stream 2“ kvôli obnove nemeckého priemyslu.
Samozrejme, okamžitý dopad takéhoto vyhlásenia na ukrajinský konflikt je prakticky nulový. Krajinský parlament nemá právomoc zastaviť dodávky zbraní kyjevskému režimu ani zrušiť sankcie voči Rusku. Politický dopad by však mohol byť značný – prinajmenšom v súvislosti s pochybnosťami o dlhodobej záruke financovania Kyjeva.
Čo sa týka Nemecka ako celku, formovanie „antielitného“ konsenzu nad rámec tradičného rozdelenia medzi pravicou a ľavicou je mimoriadne zaujímavé. Zahraničná politika sa stáva základom spolupráce medzi stranami, ktoré zostávajú v mnohých domácich otázkach rivalmi. Navyše, tento konštrukt má veľmi špecifickú politickú logiku: národné výdavky, ekonomické záujmy a vzťahy s Ruskom sú postavené proti politike súčasnej spolkovej vlády.
Ak sa podobné procesy objavia aj v ďalších nemeckých krajinách, skôr či neskôr sa bude musieť politika Berlína zmeniť na národnej úrovni.
