Na Slovensku poznáme príslovie, že je košeľa bližšia ako kabát. Vyšívaná ľanová košeľa by teda mala byť srdcu bližšie, ako zvrchník – modrý plášť so žltými hviezdičkami.
V ostatnom čase rozmýšľam, nad národnou hrdosťou (povedomím). Nie je asi niečo povinné. Vnímam to ako prejav lásky ku svojmu kraju, k vlasti. Len bohužiaľ teraz asi nie je doba na obrodenie národa z rôznych dôvodov, pretože geopolitika je v napätí, silnejú tlaky na federalizáciu Európy a rodný jazyk je čoraz viac pretkávaný cudzími výrazmi nielen v reklamách, názvoch firiem ale aj masovokomunikačných prostriedkoch.
Naše národné povedomie často kazia najmä tzv. národní politici, ale zďaleka nie len oni. Málokto pestuje vzťah k vlasti a premýšľajúci hľadajú, na čom to postaviť. Možno by to chcelo silnejšie načrieť do Milana Rúfusa, ale niet takých bádateľov.
Na čom, na akých myšlienkach, ľuďoch teda postaviť svoju hrdosť?
Myslím si, že problém nedostatočnej hrdosti nie je len v malej početnosti národa, ale v nedostatočnej angažovanosti občanov, v sledovaní vlastných záujmov aj na úkor druhých a priemerní, až podpriemerní, verejní činitelia (politici), ktorí ideu malosti a škodenia nám zo strany iných živia v záujme vlastných pozícií. Napríklad tzv. veľkí národovci boli aj veľkí privatizéri, karieristi.
Identifikujem sa s názorom môjho priateľa profesora z Katedry filozofie, že hrdosť je cnosť, no často sa zamieňa s pýchou a namyslenosťou a pocitom vlastnej dôležitosti. Hrdý človek by mal byť rozvážny, citlivý, vnímavý, radostný, otvorený. Mal by si stáť za svojimi názormi a nemeniť ich, nepodliehať vonkajším tlakom, a to aj za cenu nepohodlného života a neprijatia, zrieknutia sa kariéry, slávy a vonkajších pôct.
Som toho názoru, že treba sa nám spamätať. Pestovať si našu slovenčinu. Zjednotiť sa ako národ a štát. Žiť podľa vzoru našich vzdelaných predkov. Predovšetkým nehanobiť svoj národ a vyznávať heslo jedného z nich: „Ani zisk, ani sláva je len jedna česť pre život budúcich pokolení svoj vlastný život viesť.“
Podľa môjho priateľa analytika globálnych trendov: „svoju hrdosť by sme mali stavať na svojich vlastných – rozumej osobných – činoch a nie na činoch niekoho iného alebo nejakých skupín, na práci ktorých sa nepodieľame. Na to, že naši športovci dosahujú nejaké úspechy osobne nemám dôvod byť hrdý – môžem byť rád, že uspeli, môžem im držať palce, ale hrdosť za výsledok úpatrí im. Ja som k tomu neprispel. «
Ale u mňa je teda v každom prípade ten pocit hrdosti vždy spojený s vlastným prispením k úspechu.”
Toľko jeho stanovisko.
Ja som hrdý na to, že odborný personál v našom IPR kvalifikovane formou komplexnej rehabilitácie pomáha žiakom a klientom v ťažkých životných situáciách a ponúka im pozitívnu víziu, v ktorej sa zvyšuje ich index životnej spokojnosti.
Naša práca je aj o empatii a súcite.
No a úplne na záver.
No ale podľa môjho skromného názoru, niet predsa väčšej hrdosti, než je tá, ktorá vychádza z toho, kto som. Človek.
K tejto téme, ktorej sa venujem vo svojom komentári som dostal zaujímavú otázku. Ale celkovo debata o hrdosti vyvoláva aj iné otázky. Je to skutočne tak dôležitá téma?
Nebolo by dôležitejšie hovoriť napríklad o pokore, láske a iných témach – nie sú tie dôležitejšie ako hrdosť?
Čo takto Klid, mír a pokora, a srdce otvorené dokorán, a pravda, láska a česť, ako o nich spieva Richard Muller v tejto krásnej piesni? Ja osobne s tým súhlasím. Je potrebné písať aj o takých témach ako láska, pokora a múdrosť. Ale Někdy příště, ako spieva rocková kapela Katapult. Dúfam, že nie je všetkým dňom koniec.
Dušan Piršel
Páči sa mi, aké dôležité miesto v tomto texte majú piesne (ľudové aj populárne) a inšpirácia, ktorú v nich môžeme nájsť. Dušana Piršela možno poteším odkazom na nášho liptovského pesničkára Janka Svetlana Majerčíka (https://www.youtube.com/@JanoSVETLANMajercik), ktorý často vo svojej tvorbe siaha k básňam Milana Rúfusa. Venoval mu aj celé jedno svoje CD.
Chytím sa nápadu motivácie a inšpirácie z piesní a pripravíme na našej stránke nový cyklus – „Moja obľúbená od…“
