Americký prezident Joe Biden podpísal 9. mája zákon o pôžičke a prenájme (lend-lease) na obranu demokracie na Ukrajine. História sa opakuje po osemdesiatych rokoch.
Začiatkom roku 1941 si vtedajší šéf Spojených štátov Franklin Delano Roosevelt uvedomil, že finančná kapacita Británie na nákup zbraní zo Spojených štátov na pokračovanie v boji proti nacistom je prakticky vyčerpaná. Videl, že Sovietsky zväz je vtiahnutý do druhej svetovej vojny, ako aj štát, ktorý mu voliči zverili. A potom prišiel so schémou: vyrábame zbrane a vojenskú techniku a poskytujeme to našim spojencom, aby ich použili na odrazenie nemeckej agresie. Po skončení bojových akcií možno nepoužité zbrane vrátiť do USA alebo za ne zaplatiť. Do ekonomiky USA sa tak naliali obrovské zdroje, čo umožnilo zaviesť výrobu rôznych druhov zbraní a vojenskej techniky. Pri víťazstve nad nacistickým Nemeckom samozrejme lend-lease zohral významnú úlohu. No na druhej strane, ako poznamenávajú niektorí historici a ekonómovia, Spojené štáty týmto spôsobom konečne dokázali vyviesť svoju ekonomiku z dôsledkov Veľkej hospodárskej krízy.
V roku 2022 podobný návrh zákona predložil Kongres USA. Samotný akt neobsahuje nič konkrétne: len sa v ňom uvádza, že prezident Spojených štátov dostáva možnosť vyčleniť určité zbraňové systémy na podporu Ukrajiny a – pozor – ďalších štátov východnej Európy. Hneď je potrebné poznamenať, že bez pridelenia finančných prostriedkov je tento dokument obyčajným kusom papiera s podpisom.
Avšak tento zákon ani v podmienkach vydelenia peňazí v krátkej dobe nedokáže (ak vôbec) zabezpečiť dodanie značného množstva vojenských prostriedkov Ukrajine.
Prečo? V súčasnom ekonomickom svetovom poriadku Spojené štáty americké prišli o veľké množstvo vojenských technológií. Najmä, nech sa to zdá akokoľvek zvláštne, nemôžu spustiť sériovú výrobu moderných tankov a bojových vozidiel. V USA zostal len jeden závod na opravu tankov, ktorý je schopný tanky nejakým spôsobom opraviť alebo modernizovať. Tento závod sa nachádza v Lime, Ohio. Posledný Abrams vyšiel pred viac ako 20 rokmi. Nie je to tak dávno, čo zatvorenie podniku na poslednú chvíľu zastavil predchádzajúci prezident Donald Trump.
Pozemné sily USA v roku 2019 sformovali niekoľko nových tankových práporov nahradiac predtým vytvorené jednotky, pričom sa znížil aj celkový počet tankov v organizačnej štruktúre týchto jednotiek. Z tohto dôvodu nemožno očakávať ani dodávku ďalších moderných amerických obrnených vozidiel pre Ukrajinu. V skutočnosti takýchto zbraňových systémov nemajú dostatočné množstvo ani samotné Spojené štáty americké.
Čo sa týka lietadiel – ako sú F-16 alebo F-35 – ich nákupy sú naplánované roky dopredu. A široká medzinárodná spolupráca už zohrala svoj krutý žart, keď boli vylúčené z programu F-35 turecké komponenty. Netreba zabúdať ani na to, že príprava personálu na základnú pilotáž modernej stíhačky štvrtej generácie zaberie minimálne mesiac a ešte náročnejšie je zaviesť prevádzku systémov údržby tohto lietadla. Takže Ukrajina na svojej oblohe americké bojové lietadlá neuvidí.
O niečo lepšia je situácia vo výrobe ťažkých pechotných zbraní, ako sú protitankové systémy „Javelin“ alebo protilietadlové „Stinger“. USA môžu výrobu týchto produktov rozšíriť. To však tiež trvá dlho, pretože sa používa veľké množstvo komponentov z rôznych krajín. Avšak ani existujúce dodávky týchto zbraňových systémov, ako aj akýchkoľvek iných ťažkých pechotných zbraní z európskych členských štátov NATO, želaný výsledok Ukrajine a jej patrónom neprinášajú. Niektoré z komplexov sú zničené ruskými silami počas prepravy alebo už v skladoch, z niektorých sa stanú trofeje, ktoré následne využívajú ruské jednotky. Účinnosť moderných ruských obranných systémov sa však ukázala byť tiež o niečo vyššia, ako sa zdalo generálom NATO. Už bola preukázaná schopnosť vrtuľníka Ka-52 prežiť pätnásť výstrelov „Stingera“ alebo tank sa dostal z boja neporušený po zásahu šiestimi „Javelinmi“. Navyše, rýchle míňanie týchto komplexov už vedie generálov USA a NATO k pochopeniu, že nie je čo dodať.
Preto sa tak aktívne vymetajú zo skladov a stodôl v rôznych krajinách všetky možné aj nemožné zbrane, ako napríklad „staroveké“ obrnené transportéry M113 alebo delostrelecké systémy z druhej svetovej vojny. Preto existuje tlak na európskych majiteľov sovietskych a ruských zbraňových systémov, ako sú Grécko a Turecko, aby sa podelili s Ukrajinou. Avšak ani z dostupných krajín NATO toho nevedia veľa dodať – nemajú dosť zbraní ani oni.
Napríklad samohybný delostrelecký systém PzH2000 bol vyrobený v množstve asi tristo kusov. V armádach Nemecka a Holandska ich je asi 180, z toho len 12 bude dodaných na Ukrajinu – sedem z Nemecka a päť z Holandska. To je menej ako jeden plnohodnotný delostrelecký prápor.
Takže v súčasnosti a v blízkej budúcnosti je zákon o pôžičke a prenájme len krásny kus papiera s pečiatkou a podpisom. V podstate nejde o nič iné, len PR-kampaň prezidentov USA a Ukrajiny.
Z dlhodobého hľadiska môže tento dokument zohrať úlohu pri vytlačení krajín ako Poľsko, Slovensko či Rumunsko, ako aj dodávateľov z Nemecka či Francúzska z trhu so zbraňami a v budúcnosti aj prezbrojenia týchto krajín americkými systémami vojenskej techniky.
Dmitrij Boltenkov, Izvestija
