Ako Flannery O'Connorová zaostruje náš pohľad na jemné pohyby milosti v knihe Dobrého človeka je ťažké nájsť

Katolícka prozaička a poviedkarka polovice storočia Flannery O’Connorová začína svoj príbeh “Dobrého človeka je ťažké nájsť” tým najobyčajnejším, každodenným spôsobom, aký si len možno predstaviť, a príbeh sa končí náhlou katastrofou a strašidelným násilím. V rozpore so zdaním však násilie nie je pointou príbehu – aspoň nie samo osebe.

Keď som tento príbeh kedysi učil stredoškolákov, často reagovali so zmätenou zvedavosťou. Prevaha šokujúceho, nesúrodého a groteskného v O’Connorovom’písaní študentov znepokojovala a nechávala ich premýšľať. Jednoducho “to nechápali” Ale napriek znepokojujúcemu a nekonvenčnému povrchu príbehu obsahuje hĺbku duchovnej pravdy a premeny postáv, sústredenú v okamihu milosti na vrchole príbehu, takmer rovnako nečakanej ako samotné násilie. O’Connor nám ukazuje, že milosť pôsobí v oboch dvojnásobných extrémoch modernosti: v banalite aj v hrôze. 

“Dobrého človeka je ťažké nájsť” rozpráva príbeh rodinného výletu, ktorý sa zvrtne. Na ceste na Floridu (hoci babička by radšej východné Tennessee) sú otec – “Bailey” – jeho manželka, ktorá zostáva bez mena, deti John Wesley a June Star, mačka menom Pitty Sing a babička. Táto posledná postava je naším hlavným hrdinom. 

V mnohých ohľadoch je to stereotypná moderná americká rodina. V úvodnej scéne príbehu sa stretávame s mlčanlivým Baileym, ktorý má nos zaborený v športovej rubrike novín, čo symbolizuje jeho odtrhnutosť od rodiny a neschopnosť skrotiť svoje dve nevychované deti, ktoré v priebehu príbehu prejavujú sebeckosť, neúctu a nudu. Jichnosy sú zaborené do “komiksov” a “vtipných novín,” dokonalým obrazom ich mdlého, neúctivého postoja k životu a iným ľudským bytostiam. Nič pre nich nie je až také vážne a rozhodne nič nie je sväté alebo nad posmech. Máme tu rozpoznateľný moderný typ.  

Keď sa s nimi stretneme po prvý raz, robia si žarty zo svojej babičky, ktorá sa ohradila proti zvolenému cieľu výletu: “John Wesley, zavalité dieťa s okuliarmi, povedal: ‘Ak nechcete ísť na Floridu, prečo nezostanete doma?’ … ‘Doma by nezostala ani za milión dolárov, ’ povedala June Star. ‘Bála sa, že by o niečo prišla. Musí chodiť všade, kam ideme.“ ’” Matka, “s tvárou širokou a nevinnou ako kapusta, ” je taká nevýrazná, ako by sa podľa jej vzhľadu mohlo zdať, a nedokáže deti korigovať. 

Na prvý pohľad sa zdá, že aj babička presne zapadá do stereotypu, ktorý sa vyrovná stereotypu otravných detí, lenivého otca a ťarbavej matky: je to prim a proper stará južanská dáma. Ukazuje to aj výstrednosť jej šiat a jej sebavedomie (a zároveň predznamenáva, čo bude nasledovať): “Jej goliere a manžety boli z bieleho organdia zdobeného čipkou a na výstrih si pripínala fialový sprej z látkových fialiek, ktorý obsahoval vrecúško. V prípade nehody by každý, kto by ju videl mŕtvu na diaľnici, hneď vedel, že je to dáma.“ ” Babička sa väčšinu príbehu vníma ako korektná, dobre vychovaná, mierne nadradená. A v istom zmysle je nadradená svojej rodine, ktorá si osvojila banalitu štandardného amerického životného štýlu v kontraste s tradičnejším a podstatnejším spôsobom života, ktorý si babička pamätá ešte z čias, keď bola mladá.  

Naviac nestratila všetok zmysel pre údiv nad svetom. Je viac “živá” ako jej syn alebo jeho rodina. “Poukázala na zaujímavé detaily scenérie: Kamenná hora; modrá žula, ktorá na niektorých miestach siahala po oboch stranách diaľnice; žiarivo červené hlinené brehy mierne posiate fialovými pruhmi; a rôzne plodiny, ktoré vytvárali na zemi rady zelenej čipky. Stromy boli plné striebornobielych slnečných lúčov a tie najsprostejšie z nich sa trblietali.“” Napriek častej samoľúbosti a didaktickému vystupovaniu je babička schopná aspoň vidieť niečo mimo seba. To bude neskôr dôležité pre jej premenu. Porovnajte babičkinu’angažovanosť v scenérii s reakciou ostatných cestujúcich’, uvedenou v nasledujúcom riadku: “Deti si čítali komiksové časopisy a ich matka sa vrátila spať.” 

O’Connor umocňuje nevšímavosť a zlomyseľnosť detí v nasledujúcej humornej výmene názorov: 

‘Prejdime’Georgiu rýchlo, aby sme sa na ňu nemuseli’veľa pozerať,’ povedal John Wesley.

‘Keby som bol malý chlapec,’povedal babičke,‘tak by som o svojom rodnom štáte takto nehovoril. Tennessee má hory a Georgia má kopce.’

‘Tennessee je len kopcovité smetisko,’ povedal John Wesley,‘a Georgia je tiež mizerný štát.’

‘Povedal si to,’ povedala June Star. 

Babička si zase môže spomenúť na lepšie časy – vie niečo o kultúre, skutočnej kultúre a zvykoch, v ktorých sa deti učia ctiť si svoje dedičstvo a vyjadrovať vďačnosť za svet, ktorý dostali ako dar zadarmo: “‘Za mojich čias … si deti viac vážili svoje rodné štáty a svojich rodičov a všetko ostatné. Ľudia to vtedy robili správne.’” 

Babička však dovolila, aby sa jej chápanie starého Juhu, tradícií a dobrých mravov zmenilo na jed sebauspokojenia a samoľúbosti. Okrem toho je rovnako sebecká ako zvyšok rodiny. Vidíme to najprv v tom, že schováva svoju mačku Pitty Sing do košíka napriek tomu, že jej syn nechce vziať mačku so sebou. Mimochodom, za zmienku stojí meno mačky, “Pitty Sing,” pripomínajúce slovo “ľútosť,” odráža babičkin’moment milosti, ktorý sa zmení na zážitok súcitu. 

Babička si tiež vymyslí príbeh o plantáži s ukrytým pokladom, aby rodinu prinútila zastaviť sa na statku, o ktorom si myslí, že si ho pamätá z čias, keď bola mladá. Samozrejme, jediná vec, ktorá počas celej cesty vzrušuje materiálne založené deti, je táto zmienka o peniazoch, a tie fňukajú na otca, kým neustúpi a neodbočí na vedľajšiu cestu (ktorá sa ukáže ako nesprávna). 

Tieto dva prejavy sebectva a klamstva vedú priamo k záhube rodiny’a ku katastrofickému koncu príbehu: mačka vyletí z košíka, vystraší Baileyho, čo spôsobí, že auto zbehne z cesty a zdemoluje sa v priekope. Čoskoro sa objaví ďalšie auto, ale ukáže sa, že je to utečený trestanec a sériový vrah Misfit a jeho dvaja kumpáni. Úľava sa rýchlo zmení na zdesenie, keď si rodina uvedomí svoju situáciu a spozná Misfita z novinových správ. Babička zvolá: “Ty’si Misfit!” a ten jej odpovie: “‘Áno’som …, ale pre vás všetkých by bolo lepšie, pani, keby ste ma’neprezradili.’” 

Potom členov rodiny jedného po druhom odvedú Mizerní’poskokovia do lesa a zastrelia ich, zatiaľ čo Mizerný’a babička vedú prekvapivo filozofický rozhovor. O’Connor brilantne konfrontuje dve protikladné postavy: primát babky a bezcitného zálesáka.  

Ale ako rozhovor pokračuje, začíname si uvedomovať, že ani jedna z postáv úplne nezapadá do stereotypu, ktorý sa okolo nich vytvoril. Sú to jednoducho dvaja hriešnici. Najskôr babička, zdesená, vyslovuje očividné a polokoherentné lichôtky v snahe zachrániť si život. “‘Viem, že ste’dobrý človek. Ani trochu nevyzeráš, že by si mal spoločnú krv. Viem, že musíš pochádzať z dobrých ľudí!“ ’” Ale ona počuje, ako Mizera zmätene rozpráva o svojom pestrom živote a o svojom krajnom zmätku nad vlastným osudom, a niečo sa v nej pohne. 

“‘Nikdy som nebol zlý chlapec, čo si pamätám,’ povedal Misfit takmer zasneným hlasom, ‘ale kdesi v minulosti som urobil niečo zlé a poslali ma do väzenia … zabudol som, čo som urobil, pani. Sadol som si tam a sadol, snažil som sa spomenúť si, čo som to urobil, a dodnes som si na to nespomenul.’” 

Nechvíľu bezmyšlienkovite, stále v šoku, stále v snahe zachrániť sa, ho babička vyzýva, aby sa pomodlil. Rozhovor sa prirodzene presúva na náboženstvo. “‘Áno’m,’povedal Mizera … ‘Ježiš ukázal všetko mimo rovnováhy. Bol to ten istý prípad s Ním ako so mnou, až na to, že On nespáchal’žiaden zločin a mne mohli dokázať, že som nejaký spáchal, lebo na mňa mali papiere … Ak urobil to, čo povedal, tak to’potom ti nezostáva nič iné, len všetko zahodiť a nasledovať ho, a’ak to neurobil, potom ti nezostáva nič iné, len si užiť tých pár minút, ktoré ti zostali, najlepším možným spôsobom – tým, že niekoho zabiješ, podpáliš mu dom alebo mu urobíš nejakú inú podlosť.’” 

Tu sa Misfit’hlas pozdvihuje takmer na hlas proroka, ktorý nás volá k zodpovednosti, bičuje proti modernému svetu ako víchor. Uvedomujeme si, že má v sebe v istom zmysle viac ľudskosti, dokonca aj ako Baileyho’rodina, hoci napáchal oveľa väčšie zlo. Uvedomuje si, o čo ide, o tajomstvo ľudského života, o tajomstvo Krista, ktoré nemožno jednoducho ignorovať alebo sa mu vysmiať. Ak je Vtelenie skutočné, potom si od nás niečo vyžaduje – alebo skôr všetko. Ak je nepravdivé, potom môžeme rovnako dobre klesnúť na najnižšiu úroveň sebectva. Prinajmenšom je logicky dôsledný. 

Takmer so slzami v očiach vyjadruje mučivé pochybnosti o tom všetkom. Nevie, či Ježiš vzkriesil mŕtvych alebo nie, či bol tým, za koho sa vydával:  

‘Keby som tam bol, bol by som to vedel a nebol by som taký, aký som teraz.’Zdalo sa, že sa mu hlas skoro zlomí a babičke’sa na okamih vyjasní hlava. Videla, ako sa tvár muža skrútila tesne pri jej tvári, akoby sa chystal rozplakať, a zašepkala: ‘Prečo si jedno z mojich detí’. Si jedno z mojich vlastných detí!“ ’ Natiahla ruku a dotkla sa ho po pleci. Mizera odskočil, akoby ho uštipol had, a trikrát jej prestrelil hruď.

A toto je rozhodujúci okamih. O’Connor vyjadruje prostredníctvom vyčistenia babičkinej hlavy’že na chvíľu s pomocou milosti naozaj vidí Mizera– nie ako netvora alebo hrozbu, ale jednoducho ako ďalšiu ľudskú bytosť. Uznáva ich spoločnú ľudskosť, možno aj ich spoločné sebectvo a hriešnosť. Zabúda na to, že je dáma, že patrí do inej triedy. A čo je najdôležitejšie, po prvý raz zabudne na seba a na svoje nebezpečenstvo a jednoducho k nemu natiahne ruku, končeky prstov sa jej chvejú súcitom. Až násilie havárie a útoku ju prebralo zo spánku všednosti a samoľúbosti a pripravilo cestu milosti, ktorá teraz vpláva do jej duše. 

Na chvíľu sa cez švy príbehu a životov postáv prederie realita iného rádu’. Na zlomok sekundy sa svet zastaví: prinúti ho mlčať náhly vpád niečoho, čo ho presahuje. Prišla chvíľa milosti a babička’ju prijala. 

O’Connor nám’neposkytuje útechu v podobe ušetreného života babičky, ba ani jasné pochopenie toho, čo sa odohralo v jej duši. V skutočnosti jej malé gesto milosrdenstva tak šokuje Mizera, že ju zabije. No odohralo sa niečo oveľa dôležitejšie než život tela, hoci pre naše oči nejasne a neurčito. 

Sama O’Connorová, v komentári k príbehu, o tomto momente povedala, že to bol moment “v charaktere aj mimo neho; [naznačujúci] svet aj večnosť … gesto, ktoré presahovalo akúkoľvek úhľadnú alegóriu, ktorá mohla byť zamýšľaná, alebo akékoľvek morálne kategórie, ktoré by si čitateľ mohol vytvoriť … gesto, ktoré nejakým spôsobom nadviazalo kontakt s tajomstvom.” 

V tom istom komentári O’Connor možno odpovedá na námietky mojich študentov, ktorí spočiatku nedokázali’pochopiť zmysel tohto bizarného konca. “Naša doba nielenže nemá veľmi bystré oko na takmer nepostrehnuteľné zásahy milosti, ale už nemá ani veľký cit pre povahu násilia, ktoré im predchádza a nasleduje po nich.” 

Naše videnie je skutočne zahmlené. Ale našťastie máme príbehy ako O’Connor’s, ktoré nám trochu zaostria zrak na tieto “takmer nepostrehnuteľné zásahy.”