Dávno sa hovorí, že opakom lásky nie je ľahostajnosť, ale nenávisť. Napadlo mi to včera, keď mi niekto poslal esej s názvom “Nenávidím nenávisť,” od kolegu zo Substacku Elliota Kirschnera. To, čo zrejme podnietilo pána Kirschnera k napísaniu eseje, boli zlé vtipy, ktoré povedal Tony Hinchcliffe – jeden z 30 rečníkov na nedávnom Trumpovom zhromaždení v Madison Square Garden. Pravdaže, Hinchcliffov’vtip o Portoriku nebol’vtipný a účasť tohto komika’na zhromaždení mi pripadá ako ďalší príklad toho, ako Trump a jeho ľudia robia zbytočné problémy sebe a svojim priaznivcom.
Naproti tomu namiesto toho, aby napísal racionálnu kritiku Hinchcliffových’zlých vtipov a hlúposti Trumpovej kampane, že ho zaradila do zostavy, pán Kirschner napísal článok, v ktorom sa vyjadril k jeho vtipom. Kirschner napísal diatribu založenú na svojom tvrdení, že jadrom Trumpovej’kampane je nenávisť.
Túto kampaň poháňa nenávisť – nenávisť k rozmanitosti, k pokroku, k ženám, k demokracii, k odbornosti, k faktom, k pravde ako takej. V jej centre je patetický, egoistický rádoby diktátor, ktorého poháňa jeho vlastná malicherná, samoúčelná nenávisť.
Slovo ‘nenávisť’ pochádza zo staroanglického hata, čo znamená ‘nepriateľ’ alebo ‘protivník.’ Jeho korene spočívajú v rozdelení medzi ‘nami’ a ‘nimi’ – v akte inakosti. Skutočná nenávisť však nie je’hra; môže znamenať život alebo smrť, niekedy v nepredstaviteľných rozmeroch.
Ako autor uvádza v nadpise, aj on je v zajatí nenávisti, a tá mu zatemňuje schopnosť racionálne hodnotiť kandidáta Trumpa a ľudové emócie, na ktoré naráža.
Ľudia, ktorí sa silno identifikujú ako demokrati, sa nikdy nepozastavia nad tým, ako veľmi ich stranícke elity prispeli k vzostupu Donalda Trumpa v americkej politike. Emócia, ktorú nazývajú “nenávisť”, je presnejšie opísateľná ako resentiment – teda odpor obyčajných ľudí, ktorí vnímajú, že ich spoločnosť’elity dlhodobo zneužívajú.
K zrodu kandidáta Trumpa došlo krátko pred prezidentskými voľbami v roku 2008, v najtemnejších dňoch finančnej krízy v roku 2008, keď výkonný riaditeľ Citibank Michael Froman napísal email poradnému tímu Baracka Obamu, v ktorom navrhol Obamov’celý kabinet.
Keď to WikiLeaks v roku 2016 odhalili, pripadalo mi to ako jeden z najneobyčajnejších korupčných činov v americkej histórii. Citibank, ktorá zohrala kľúčovú úlohu pri podvodoch s cennými papiermi krytými hypotékami, ktoré spôsobili finančnú krízu, by sa čoskoro nielenže tešila imunite pred stíhaním zo strany Obamovho’generálneho prokurátora Erica Holdera, ale bola by aj najväčším príjemcom štedrosti amerického ministerstva financií a Federálneho rezervného systému v rámci Veľkej zadnej záchrany tučných mačiek z Wall Street. Na tento veľkolepý akt legalizovanej korupcie upozornil bývalý úradník Federálneho rezervného systému Andrew Huszar vo svojom článku Wall Street Journal z roku 2013 “Confessions of a Quantitative Easer.”
Nespočetné množstvo komentátorov finančných kríz v histórii poznamenalo, že ak finančná trieda nikdy nebude potrestaná za svoje nebezpečné excesy, nevyhnutne to vyústi do ľudovej nevôle a dojmu, že politický systém je zmanipulovaný v prospech bohatých. To následne povedie k nástupu populistického kandidáta, ktorý využije ľudovú nespokojnosť.
Po finančnej kríze je preto nevyhnutné potrestať finančných manažérov, ktorí sa dopustili podvodov. A napriek tomu, ako Intercept poznamenal v roku 2016 diel, Eric Holder nestíhal ani jedného významného manažéra z Wall Street.
V tom istom duchu jedna z prvých vecí, ktorú Hillary Clintonová urobila medzi svojím pôsobením vo funkcii Obamovej ministerky zahraničných vecí a svojou prezidentskou kampaňou, bolo, že zarobila milióny dolárov na súkromných prejavoch pre manažérov Goldman Sachs, v ktorých predniesla vyhlásenia, ktoré sa zdali byť priamo inšpirované Machiavelliho Princom. Túto PR katastrofu demokratov odhalila aj publikácia e-mailu z roku 2016, ktorú zverejnil portál WikiLeaks. Aj v tomto prípade bolo posolstvo jasné: hneď ako Clintonová oznámila, že sa uchádza o prezidentský úrad, začala ho zhrabovať od tučných mačiek, ktoré ju podporujú, ako napríklad Goldman Sachs.
Čítajte: Podobne ako Reagan, Trump nie je’nie je ovládaný DC uniparty alebo globalistickou elitou
DNC si uvedomila PR katastrofu, ktorú spôsobilo zverejnenie WikiLeaks, a preto zmenila tému z obsahu e-mailov tým, že vyfabrikovala najväčší hoax v americkej politickej histórii – a to hoax o Trumpovom ruskom spolčení. Načo sa zaoberať ohromnou korupciou, ktorá sa prejavuje v e-mailoch WikiLeaks, keď môžete verejnosť hypnotizovať obrovskou lžou o ruskej perfídnosti v spojení s Donaldom Trumpom?
Za najodpornejší špinavý trik, aký kedy DNC predviedla, považujem hoax o ruskej tajnej spolupráci, ktorý roky mučil psychiku Američanov. Mám tiež silné podozrenie, že tento hoax súvisí s záhadnou vraždou Setha Richa v lete 2016.
V podobnom duchu Hillary Clintonová nemohla odolať prijatiu masívnych príspevkov do svojej Clintonovej nadácie od všelijakých pochybných miliardárov, ako je ukrajinský oligarcha Viktor Pinčuk. Ako sa uvádza v roku 2016 v New York Times článku:
Victor Pinčuk, oceliarsky magnát, ktorého svokor Leonid Kučma bol v rokoch 1994 až 2005 prezidentom Ukrajiny, nasmeroval do nadácie 10 až 25 miliónov dolárov. Clintonovcom požičal svoje súkromné lietadlo a v roku 2011 pricestoval do Los Angeles, aby sa zúčastnil na hviezdnej oslave 65. narodenín pána Clintona’
Moji demokratickí priatelia sa ma pýtali, prečo som taký podozrievavý voči vzťahom americkej vlády s Ukrajinou. Odpovedám im tak, že im posielam túto reportáž z ich milovaných New York Times.
V neposlednom rade to bolo zámerné rozhodnutie DNC’propagovať Donalda Trumpa v republikánskych primárkach v roku 2016 pomocou takzvanej stratégie krysy. Ako poznamenala liberálna publikácia Salon v roku 2016 v článku “Ako kampaň Hillary Clintonovej zámerne ‘vyzdvihla’ Donalda Trumpa svojou ‘pied piper’ stratégiou“:
Republikán Donald Trump, krajne pravicový demagóg, ktorý v kampani presadzoval množstvo bigotných a xenofóbnych opatrení, zvíťazil v prezidentských voľbách 2016 šokujúcim spôsobom, ktorý predpovedal len málokto.
Čo sa však vo vyhrotenom súboji Trumpa’s demokratkou Hillary Clintonovou často nepriznávalo, bolo to, ako jej kampaň podporila jeho nástup k moci.
Email, ktorý nedávno zverejnila whistleblowerská organizácia WikiLeaks, ukazuje, ako Clintonovej kampaň a Demokratická strana nesú priamu zodpovednosť za to, že posunuli bigotného miliardára do Bieleho domu.
Kampaň Clintonovej vo svojej vlastnej stratégii ‘pied piper’ navrhla zámerné pestovanie extrémne pravicových prezidentských kandidátov v nádeji, že z nich urobí nový ‘hlavný prúd Republikánskej strany’, aby sa pokúsila zvýšiť šance Clintonovej na víťazstvo.
Presne tí istí ľudia, ktorí sformulovali “stratégiu Krysařa” DNC, sa nikdy neunavia hovoriť nám, že Trump predstavuje “vážnu hrozbu pre demokraciu.”Ak je to tak, prečo ho, do pekla, DNC zámerne vyzdvihla ako kandidáta?“
Najničivejším činom vedenia Demokratickej strany je zámerné pestovanie syndrómu skľúčenosti z Trumpa s cieľom odvrátiť pozornosť od slabosti, neresti, predajnosti a korupcie demokratických elít. Syndróm Trump Derangement úzko súvisí so syndrómom Russian Derangement a DNC tieto dve psychózy spojila svojím hoaxom Trump Russian Collusion.
V súčasnosti žijeme v krajine, v ktorej sú desiatky miliónov ľudí tak zaslepené prudkou nenávisťou voči Donaldovi Trumpovi, že už nie sú schopní racionálne zhodnotiť nič, čo sa týka politiky. Som presvedčený, že táto nenávisť je nekonečne ničivejšia a nebezpečnejšia ako takzvaná “nenávisť”, ktorú Elliot Kirschner pripísal zlým vtipom Tonyho Hinchcliffa’na Trumpovom mítingu.
Preložené so súhlasom Kurzívna diskusia.
