AKO TÓDOVÁ & SPOL. STVORILI VIRTUÁLNE SLOVENSKO
Všimol som si, že Monika Tódová, čo má za manžela Pamelu Záleskú, spolu s Miškovým ocinkom a ďalšími podobne znevýhodnenými osobami opäť vyrazili do terénu zachraňovať demokraciu.
Tiež neušlo mojej pozornosti, že nové vydanie tejto politickej ságy odštartovali príznačne v Poprade, kde má rozložený hlavný stan istý Andrej Kiska, neblahej pamäti prezident Slovenskej republiky, inak ústavne najvyššie postavený daňový podvodník v štáte.
Pri pohľade na organizovanú skupinu poblúdených duší okolo Moniky a Miškovho ocka sa človek akiste neubráni mierne surrealistickému poznaniu, že v geografickej oblasti medzi Tatrami a Dunajom sa možno rozprestiera nie jedna, ale hneď dve Slovenské republiky.
Jedno Slovensko obývajú ľudia, ktorí situáciu v štáte hodnotia triezvo so všetkým dobrým aj zlým, čo k tomu patrí. Mnoho vecí je na prd. Nemálo je v pohode, aj keď by mohli byť lepšie. Niektoré veci sú dokonca super. Mňa napríklad najviac milo prekvapuje minister dopravy Jozef Ráž mladší, jeho vecnosť, kompetentnosť a nasadenie v záujme dobudovania diaľničnej siete. A potom ma nesmierne teší, že kam sa pozriem, stretávam obyčajných ľudí, čo sú absolútne imúnni voči pliage propagandy všetkého druhu. S nimi je radosť diskutovať.
Druhé Slovensko vlastne neexistuje v materiálnej realite, ale iba v hlavách poniektorých záchrancov demokracie. Veď dobre, Monča, Miškov ocko, prevracač kabátov a dúhový súdruh Leško alebo šéf celej tej pisárskej manufaktúry tlačového orgánu Progresívneho Slovenska Kostolný už iní nebudú. Poniektorí z nich okrem iného aj preto, lebo zdedili určitý genetický fond a vlastne za to ani nemôžu. Poniektorí preto, ako napríklad v prípadoch Leška a Miškovho ocka, lebo sa na ich kognitívnych schopnostiach začína negatívne podieľať vek. Nuž a iní, ako napríklad Tódová, sú jedovatí ako kobry, lebo im to robí dobre. V tom si so Záleskou musia náramne rozumieť.
Je však zarážajúce, že seansy vyvolávania duchov za záchranu demokracie majú aj publikum. Nie extrémne veľké, ale predsa len nezanedbateľné publikum. Ak niekto dobrovoľne vkročí do sveta Slovenska stvoreného v hlavách Tódovej, Leška, Šimečku, Kostolného a ďalších, treba to síce demokraticky rešpektovať, no na druhej strane je namieste konštatovať, že časť populácie chodí za bieleho dňa s otvorenými očami, ale v hypnotických mrákotách spomínaných špiritistických seáns.
Kým bude pomerne veľká časť obyvateľstva v stave popísanej kognitívnej paralýzy, nebude dobre. Všetci budeme síce hovoriť po slovensky, ale každý v inom vesmíre.
