Aktuálne: Británia sa znovu pripojí k jednotnému trhu EÚ v oblasti potravín. A začne znovu prispievať do rozpočtu EÚ
Dohodol sa tak Londýn s Bruselom.
Mimoriadne si tak oddýchne veľa najmä menších britských obchodníkov a potravinárskych výrobcov.
Po Brexite totiž potraviny prechádzajúce hranicou podliehali kontrole, čo tovar zdržiavalo, predražovalo a firmám to bralo administratívne kapacity.
Teraz sa to ide zmeniť, aj keď chvíľu to bude trvať (nový systém nabehne až o vyše roka).
Na druhej strane to, samozrejme, znamená, že Británia musí plne akceptovať zákonodarstvo EÚ v tejto oblasti.
Väčším konglomerátom doterajšia situácia až tak nevadila, majú tak či tak dosť právnikov a administrátorov, ale pre malú firmu je najatie nejakej právnej či podobnej služby len kvôli Brexitu dosť nákladné.
Celá situácia tak pekne vystihuje absurditu Brexitu ako takého. U mnohých sa spájal s nejakou predstavou toho, ako sa v Británii bude žiť ľahšie, lebo odpadne „bruselská byrokracia“ a navyše budú mať menšiu moc veľké korporáty, lebo veď predsa tie ochraňoval Brusel, nie?
V skutočnosti je to naopak, byrokracie firmám pribudlo a korporácie majú v pobrexitovej Británii minimálne rovnakú voľnosť ako predtým.
V reále aj viac, lebo na menší Londýn si vedia vyskočiť viac ako na politicky „väčší“ Brusel. Obyvatelia Británie s hrôzou v posledných rokoch sledovali, ako u nich vznikajú „maxifarmy“ na úkor menších pôdohospodárov a ako sa do krajiny agresívne natlačili americké firmy.
Navyše, imigrácia (čo bol hlavný dôvod hlasovania za Brexit) nezmizla, ale naopak stúpla. Akurát sa do krajiny dostáva menej ľudí zo zvyšku EÚ, no firmy si vedia vydupať zvýšený dovoz ľudí z Afriky a Ázie.
Proste, Brexit dopadol značne inak, ako to sľubovala kampaň za vystúpenie a ako si to mnohí predstavovali.
Vrátane toho, ako Británia začne vo veľkom znovu obchodovať s bývalými kolóniami a bude to výhodnejšie ako obchodovať s krajinami EÚ (veľmi rozšírené, a pritom úplne nezmyselné tvrdenie, v oboch aspektoch).
Samozrejme, nesplnilo sa ani to, ako vraj bude viac peňazí na zdravotníctvo a podobne.
Úprimne, u časti ľudí sa dá pochopiť ten sentiment, že Británia by mala byť akosi čo najviac nezávislá. To sa ešte dá chápať, aj keď aj tu ide do značnej miery o nepochopenie toho, aký je rozdiel medzi formálnou a reálnou nezávislosťou.
Ale u mnohých, veľmi mnohých voličov, prevažovala skôr katastrofálna naivita a neschopnosť nechať si vysvetliť, čo to vlastne je taký jednotný trh, ako to funguje, ako sa uzatvárajú obchodné dohody, ako presne funguje rozhodovanie v EÚ, atď.
Často sú to voliči, ktorí sa popália ako v živote tak v politike znovu a znovu. A znovu.
A nielen popália, to sa v politike stane ľahko, ale hlavne oni sa popália s entuziastickým krikom. A to je rozdiel. To sú tí, čo nie, že súhlasia, ale nadšene ryčia, keď sa niekde zjaví nejaký „autentický“ excentrik (najprv niektorí domáci konzervatívci, potom ďalší spasiteľ Trump). A potom sa zmätene škriabu po hlave. (Neplatí to len pre Britániu, samozrejme.)
Od Brexitu sa Británia postupne znovu zapojila do niektorých schém EÚ, teraz sa dokonca ide zapojiť do jednotého trhu s elektrickou energiou – a práve tým začne určitou, menšou časťou prispievať aj do rozpočtu únie.
Ale ani tie predošlé kroky, ani tieto posledné u obyvateľstva nevzbudzujú žiaden väčší krik, o návrate do náruče Bruselu.
Práve preto, že ľudia v bežnom živote nijak nepocítili benefity vystúpenia.
Naopak, Briti majú nesmierne drahé energie, drahšie ako u susedov, majú špinavšie rieky a moria ako majú susedia (vodárenské a kanalizačné firmy aj predtým na normy veľmi nedbali, po Brexite sa ich drzosť a intenzívne vylievanie splaškov ešte zväčšili).
A navyše sa musia pri prechode hranice na dovolenku v Španielsku trochu ponižujúco podrobovať pasovým kontrolám, kým my ostatní prejdeme rýchlo a s úsmevom.
Dnešný premiér bol dokonca taký smelý, že krátko po nastúpení do úradu dokonca deklaroval, že Británia si musí v nasledujúcich rokoch rozdiskutovať, aký presne chce mať s úniou vzťah, a že sa netreba bať ani diskusie o prípadnom znovuvstúpení do únie.
A nebolo to ani vnímané ako niečo extra kontroverzné. Značný rozdiel oproti atmosfére spred niekoľkých rokov.
Británia bola pritom jedinou krajinou, kde to hlavní „exitéri“ s vystúpením aj mysleli vážne. A z veľmi špecifického dôvodu: časť finančných kruhov sa obávala, veľmi realisticky, že Brusel postupne silnejšie dupne na fungovanie daňových rajov. A najväčšími daňovými rajmi, intenzívne napojenými na londýnske banky, sú britské dependencie alebo bývalé kolónie, doteraz úzko na matku naviazané (Jersey a Guernsey, Britské Panenské ostrovy, Bermuda, Bahamy, Ostrov Man). Mnohým veľmi bohatým ľuďom sa preto myšlienka nabúrania tohto regulačného procesu zapáčila a radi zafinancovali kampaň za Brexit.
To ale nie je situácie Marine Le Penovej alebo Giorgie Meloniovej. Tá druhá euroskeptičkou prestala byť hneď po nástupe k moci (naopak, presadzuje jednotnú hospodársku stratégiu EÚ, samozrejme, do značnej miery inšpirovanú talianskymi ekonómami). A Marine Le Penová bola k otázke exitu tým vlažnejšia, čím viac sa blížila k moci. Dnes už o ňom ani nehovorí.
Mnohí si proste neuvedomujú, že únia je aglomeráciou tendencií z úrovni členských štátov. Ak by zmizla únia, tie veci by nezmizli (od regulácie po kultúrne vojny). Lebo existujú nezávisle na tom, či je alebo nie je EÚ.
Podobne, ako by nezmizli americké agenti a agenti miništátiku, len by rovnako, ako dnes ničia EÚ z Bruselu, ničili Európu zo svojich kresiel v Berlíne či Paríži.
Samozrejme, toto typickému de… hm, členovi alter konšpi komunity proste nemáte šancu vysvetliť. On potrebuje niečo kričať.
Ale všetci ostatní by mali Brexit považovať za výstrahu. Problémy treba reálne riešiť, nie sa klamať, že ak sú jablká hore v korune škaredé, na nižších konároch to bude lepšie.
Fungovanie únie sa musí zmeniť. Ale to neznamená nič iné než to, že sa musí zmeniť politika vnútri členských krajín. Rovnaké sily, ako vyniesli do kresla Ursulu von der, vyniesli do kresla aj Merza. Tie isté, ktoré poslali do Bruselu Kaju šarapatia v Pobaltí aj v národnej politike.
Boj zo zmenu únie na spolok naozaj suverénnych, sebavedomých, hospodársky výkonných a vo svete vplyvných štátov bude ťažký.
A bude to znamenať boj v Nemecku, vo Francúzsku alebo Švédsku či Holandsku, rovnako ako boj o rozumnú politiku v Čechách či na Slovensku.
Dohodol sa tak Londýn s Bruselom.
Mimoriadne si tak oddýchne veľa najmä menších britských obchodníkov a potravinárskych výrobcov.
Po Brexite totiž potraviny prechádzajúce hranicou podliehali kontrole, čo tovar zdržiavalo, predražovalo a firmám to bralo administratívne kapacity.
Teraz sa to ide zmeniť, aj keď chvíľu to bude trvať (nový systém nabehne až o vyše roka).
Na druhej strane to, samozrejme, znamená, že Británia musí plne akceptovať zákonodarstvo EÚ v tejto oblasti.
Väčším konglomerátom doterajšia situácia až tak nevadila, majú tak či tak dosť právnikov a administrátorov, ale pre malú firmu je najatie nejakej právnej či podobnej služby len kvôli Brexitu dosť nákladné.
Celá situácia tak pekne vystihuje absurditu Brexitu ako takého. U mnohých sa spájal s nejakou predstavou toho, ako sa v Británii bude žiť ľahšie, lebo odpadne „bruselská byrokracia“ a navyše budú mať menšiu moc veľké korporáty, lebo veď predsa tie ochraňoval Brusel, nie?
V skutočnosti je to naopak, byrokracie firmám pribudlo a korporácie majú v pobrexitovej Británii minimálne rovnakú voľnosť ako predtým.
V reále aj viac, lebo na menší Londýn si vedia vyskočiť viac ako na politicky „väčší“ Brusel. Obyvatelia Británie s hrôzou v posledných rokoch sledovali, ako u nich vznikajú „maxifarmy“ na úkor menších pôdohospodárov a ako sa do krajiny agresívne natlačili americké firmy.
Navyše, imigrácia (čo bol hlavný dôvod hlasovania za Brexit) nezmizla, ale naopak stúpla. Akurát sa do krajiny dostáva menej ľudí zo zvyšku EÚ, no firmy si vedia vydupať zvýšený dovoz ľudí z Afriky a Ázie.
Proste, Brexit dopadol značne inak, ako to sľubovala kampaň za vystúpenie a ako si to mnohí predstavovali.
Vrátane toho, ako Británia začne vo veľkom znovu obchodovať s bývalými kolóniami a bude to výhodnejšie ako obchodovať s krajinami EÚ (veľmi rozšírené, a pritom úplne nezmyselné tvrdenie, v oboch aspektoch).
Samozrejme, nesplnilo sa ani to, ako vraj bude viac peňazí na zdravotníctvo a podobne.
Úprimne, u časti ľudí sa dá pochopiť ten sentiment, že Británia by mala byť akosi čo najviac nezávislá. To sa ešte dá chápať, aj keď aj tu ide do značnej miery o nepochopenie toho, aký je rozdiel medzi formálnou a reálnou nezávislosťou.
Ale u mnohých, veľmi mnohých voličov, prevažovala skôr katastrofálna naivita a neschopnosť nechať si vysvetliť, čo to vlastne je taký jednotný trh, ako to funguje, ako sa uzatvárajú obchodné dohody, ako presne funguje rozhodovanie v EÚ, atď.
Často sú to voliči, ktorí sa popália ako v živote tak v politike znovu a znovu. A znovu.
A nielen popália, to sa v politike stane ľahko, ale hlavne oni sa popália s entuziastickým krikom. A to je rozdiel. To sú tí, čo nie, že súhlasia, ale nadšene ryčia, keď sa niekde zjaví nejaký „autentický“ excentrik (najprv niektorí domáci konzervatívci, potom ďalší spasiteľ Trump). A potom sa zmätene škriabu po hlave. (Neplatí to len pre Britániu, samozrejme.)
Od Brexitu sa Británia postupne znovu zapojila do niektorých schém EÚ, teraz sa dokonca ide zapojiť do jednotého trhu s elektrickou energiou – a práve tým začne určitou, menšou časťou prispievať aj do rozpočtu únie.
Ale ani tie predošlé kroky, ani tieto posledné u obyvateľstva nevzbudzujú žiaden väčší krik, o návrate do náruče Bruselu.
Práve preto, že ľudia v bežnom živote nijak nepocítili benefity vystúpenia.
Naopak, Briti majú nesmierne drahé energie, drahšie ako u susedov, majú špinavšie rieky a moria ako majú susedia (vodárenské a kanalizačné firmy aj predtým na normy veľmi nedbali, po Brexite sa ich drzosť a intenzívne vylievanie splaškov ešte zväčšili).
A navyše sa musia pri prechode hranice na dovolenku v Španielsku trochu ponižujúco podrobovať pasovým kontrolám, kým my ostatní prejdeme rýchlo a s úsmevom.
Dnešný premiér bol dokonca taký smelý, že krátko po nastúpení do úradu dokonca deklaroval, že Británia si musí v nasledujúcich rokoch rozdiskutovať, aký presne chce mať s úniou vzťah, a že sa netreba bať ani diskusie o prípadnom znovuvstúpení do únie.
A nebolo to ani vnímané ako niečo extra kontroverzné. Značný rozdiel oproti atmosfére spred niekoľkých rokov.
Británia bola pritom jedinou krajinou, kde to hlavní „exitéri“ s vystúpením aj mysleli vážne. A z veľmi špecifického dôvodu: časť finančných kruhov sa obávala, veľmi realisticky, že Brusel postupne silnejšie dupne na fungovanie daňových rajov. A najväčšími daňovými rajmi, intenzívne napojenými na londýnske banky, sú britské dependencie alebo bývalé kolónie, doteraz úzko na matku naviazané (Jersey a Guernsey, Britské Panenské ostrovy, Bermuda, Bahamy, Ostrov Man). Mnohým veľmi bohatým ľuďom sa preto myšlienka nabúrania tohto regulačného procesu zapáčila a radi zafinancovali kampaň za Brexit.
To ale nie je situácie Marine Le Penovej alebo Giorgie Meloniovej. Tá druhá euroskeptičkou prestala byť hneď po nástupe k moci (naopak, presadzuje jednotnú hospodársku stratégiu EÚ, samozrejme, do značnej miery inšpirovanú talianskymi ekonómami). A Marine Le Penová bola k otázke exitu tým vlažnejšia, čím viac sa blížila k moci. Dnes už o ňom ani nehovorí.
Mnohí si proste neuvedomujú, že únia je aglomeráciou tendencií z úrovni členských štátov. Ak by zmizla únia, tie veci by nezmizli (od regulácie po kultúrne vojny). Lebo existujú nezávisle na tom, či je alebo nie je EÚ.
Podobne, ako by nezmizli americké agenti a agenti miništátiku, len by rovnako, ako dnes ničia EÚ z Bruselu, ničili Európu zo svojich kresiel v Berlíne či Paríži.
Samozrejme, toto typickému de… hm, členovi alter konšpi komunity proste nemáte šancu vysvetliť. On potrebuje niečo kričať.
Ale všetci ostatní by mali Brexit považovať za výstrahu. Problémy treba reálne riešiť, nie sa klamať, že ak sú jablká hore v korune škaredé, na nižších konároch to bude lepšie.
Fungovanie únie sa musí zmeniť. Ale to neznamená nič iné než to, že sa musí zmeniť politika vnútri členských krajín. Rovnaké sily, ako vyniesli do kresla Ursulu von der, vyniesli do kresla aj Merza. Tie isté, ktoré poslali do Bruselu Kaju šarapatia v Pobaltí aj v národnej politike.
Boj zo zmenu únie na spolok naozaj suverénnych, sebavedomých, hospodársky výkonných a vo svete vplyvných štátov bude ťažký.
A bude to znamenať boj v Nemecku, vo Francúzsku alebo Švédsku či Holandsku, rovnako ako boj o rozumnú politiku v Čechách či na Slovensku.
