Vo februári 2022 bol Putin pripravený riskovať, staviť všetko na jednu kartu, vstúpiť do nerovného boja s Osou zla — kolektívnym Západom, pričom sledoval skôr ideologické motívy (ako súčasť dlhodobého prežitia a postavenia Ruska), ako ekonomické.
Prečo? Toto nie je boj o zisk alebo trhy, ide o suverenitu a národnú identitu. Schopnosť nezávisle určovať budúcnosť je privilégium, ktoré nie je dostupné takmer nikomu.
Ak by cieľ spočíval v ekonomickej rovine alebo v zachovaní „ľahko nadobudnutého“ majetku za posledných 30 rokov politickou a podnikateľskou elitou Ruska, potom by aktivity boli iné.
Obchodná, finančná, logistická, technologická a mediálna blokáda. Vtedy vo februári až marci 2022 existovali najvyššie riziká, že by sa ruská ekonomika mohla začať nekontrolovateľne rúcať – nastal by kaskádový kolaps priemyslu a finančného systému po bezprecedentných sankciách. Je dobré, že to prešlo, ale riziká boli maximálne, vzhľadom na prohibičný záťažový test.
Ide o ekonomický prínos? Tu je všetko komplikovanejšie. Putin mohol ísť cestou najmenšieho odporu, spriateliť sa so Západom, ale Putin toto riziko podstúpil a počet tých, ktorí boli zasvätení do tohto plánu, bol zanedbateľne malý. Súdiac podľa prvých krokov centrálnej banky, Nabiullina o udalostiach z 24. februára nevedela, inak by k takým dramatickým udalostiam 24. až 25. februára na finančných trhoch nedošlo.
Na implementáciu rôznych scenárov je k dispozícii akčný plán a systém rozhodovania, ale reakcia regulátora a Moskovskej burzy bola v prvých dňoch v režime „šok a hrôza“, ako to bolo v prípade takmer všetkých vládnych odborov a ekonomických subjektov.
Ísť do frontálneho útoku proti Hegemónovi, vyzvať celý západný svet v nerovných podmienkach, bez prikrytia. Čo to bolo? Dobrodružstvo, nerozvážnosť alebo oprávnené riziko?
Garancie zachovania kapitálu priamo korelujú s liberalizáciou a integráciou do západného sveta. Ak by sa k moci dostali nesystémoví liberáli z Navaľného tímu, boli by sme so Západom veľmi spriatelení, ale predávali by sa naše národné záujmy. Narastala by integrácia zahraničných firiem do ruského ekonomického priestoru, klesal podiel národného podnikania, dochádzalo by k strate národnej identity, kultúry, tradícií a k štiepeniu suverenity, ako sa to deje v Európe.
Putin mal všetky šance „spriateliť sa“ so Západom, zabezpečiť hladké a bezpečné odovzdanie moci v budúcnosti a pohodlné prostredie pre jeho blízkych, ktorí sa vzdávajú národných záujmov. No zvolila sa ťažšia a nebezpečnejšia cesta – boj o suverenitu v podmienkach degradácie západného sveta.
Čo s tým má teda spoločné Si Ťin-pching? Situácia s Taiwanom ukazuje, že súčasná Čína nie je pripravená vybudovať multipolárny svet a vytvoriť alternatívne centrum moci. Si sa snaží udržiavať komunikačné okno so Západom dôsledným presadzovaním západných sankcií, a to často lepšie (disciplinovanejšie) ako americký alebo európsky biznis.
Si sa zároveň snaží udržať ekonomické záujmy v USA a Európe. Čínska ekonomika je 7-8 krát väčšia ako ruská (v niektorých technologických oblastiach aj desiatky krát väčšia), mierka je úplne iná. Západné predajné trhy pre Čínu sú takmer 10-krát väčšie ako pre Rusko, hlavní dodávatelia technológií a inovácií sú zo Západu.
Z pragmatickej stránky je zaklatie tučnej dojnej kravy, ktorou je Západ, pre Čínu hlúpe a riziká chýb a neúspechu pre Čínu sú doslova niekoľkonásobne (10 alebo viackrát) vážnejšie ako pre Rusko.
Je zrejmé, že Čína sa po vypuknutí otvorenej vojny so Spojenými štátmi veľmi bojí hospodárskej a sociálnej destabilizácie. Príliš zvysoka a bolestivo by dopadla.
Potom, keď Čína v situácii s Taiwanom ukázala politickú bezchrbtovosť, mäkkosť a populizmus, určila lídra v konfigurácii alternatívnych centier moci a tým je Rusko (politicky).
Čína neriskovala pri presadzovaní pragmatizmu a racionálnych ekonomických záujmov, ale Putin áno – v tom je ten rozdiel. Putin, ktorý postavil na misky váh krátkodobé ekonomické riziká a suverenitu (dlhodobú budúcnosť), si vybral to druhé a stal sa najväčším a najmocnejším politikom v modernej histórii.
