Akým spôsobom sa vždy (aj dnes) rozhodnú demokrati zachrániť demokraciu? Tým, že ju zrušia. Je to dôkaz o jej adekvátnosti a životaschopnosti?

11. januára 2025

Skúšobným kameňom politických ideí by mali byť krízy. Väčšinou to tak aj je. V čase krízy sa politické idey, aby dokázali svoju životnosť a opodstatnenosť, primknú ešte viac k svojej podstate a ľudovo povedané: zatlačia na pílu.

Keď príde kríza na monarchiu, ktorá je autoritatívnym systémom (teraz nemyslíme jej paródie v súčasnej Európe), tak sa stane ešte monarchickejšia: kráľ rozpustí poradný zbor, začne prijímať krízové zákony, ktoré pripomínajú striktné povely, rozkazuje, uťahuje opraty, trestá, obmedzuje, prerozdeľuje. Inými slovami: postupuje logicky v duchu základnej idey monarchie a domýšľa ju do nutných dôsledkov.

Realita spoločenského života, ktorá stála na počiatku tejto idey, zostala nezmenená, len sa pritvrdila. Preto, ak bola doteraz nutná pevná ruka pri riadení štátu, kultúry a morálky, pretože ľudia sú zasiahnutí dedičným hriechom a musia byť držaní v určitých medziach, aby sa nepozabíjali (pričom tieto medze sa nedajú budovať ad hoc až vtedy, keď už nám tečie do topánok), tak tento princíp nebude v čase krízy opustený, ale naopak a logicky, dovedený do dôsledkov.

Podobne je to pri rôznych ďalších formách politických ideí, ktoré sa dovolávajú, či už väčším alebo menším dôrazom autoritatívnosti a neveria v prirodzenú ľudskú dobrotu, ospravedlňujúcu predstavy, že sa dá vybudovať spoločnosť, v ktorej budú mať všetci rovnaké právo na svoj názor alebo spoločenské postavenie, bez ohľadu na ich nebezpečnosť pre komunitu, morálku, prosperitu a v neposlednom rade aj posmrtnú spásu duší.

Avšak v prípade abstraktných umelých konštrukcií, akými sú demokracia a liberalizmus, operujúcich prirodzenou ľudskou dobrotou, bratstvom, slobodou a rovnosťou, majú byť paradoxne podľa ich vyznávačov skúšobnými kameňmi, ktoré majú potvrdiť ich platnosť, len časy pokoja, blahobytu a všeobecnej umiernenosti.

Kým ide všetko hladko, kým sa „darí“ hospodárstvu (či už prejedaním budúcnosti alebo korumpovaním občanov hedonizmom), kým sú všetci ako-tak uspokojení a nechce sa im hádať, ani nemusia príliš bojovať o svoje miesto pri koryte a na slnku, tak sa všetci tešia z demokracie a liberalizmu. A apologéti týchto ideológií vtedy skalopevne ubezpečujú, že nič lepšie na svete neexistuje a existovať nebude.

Lenže realita je k týmto ideológiám neúprosná. Akonáhle prídu problémy, inými slovami, keď sa zo zeme dvihne ružová hmla snov a utopických predstáv, vyplývajúcich z plných žalúdkov, benzínových nádrží a chladničiek, vtedy sa začne zo všetkých strán ozývať ľudská prirodzenosť.

Dedičný hriech, verný druh ľudského rodu, sa začne hlásiť o slovo a s ním je aj veta po dovtedajšom nezáväznom prežúvaní prázdnej politickej slamy. Už nejde o fazuľky, ide o život. Odrazu všetci dobrí a demokraticky naladení euroobčania začínajú chápať to, čo im doteraz vďaka bezodnému mastnému hrncu, radostnému promiskuitnému súloženiu a veselému cestovaniu unikalo. Napríklad priamu úmeru medzi množstvom migrantov a poklesom ich životnej úrovne.

Vyzváňanie zvonov tolerancie sa razom mení na bojovné bubnovanie a na dožadovanie sa spravodlivého podielu z pozostatkov blahobytu. Najprv sa pochopiteľne obracajú vytriezvení občania so svojimi požiadavkami na demokraciu a liberalizmus, súc poučení propagandistickými školeniami o tom, že to sú tie najefektívnejšie systémy a najrýdzejšie idey. Demokracia však odrazu, namiesto vypočutia tohto „hlasu ľudu“, odrádza týchto žiadateľov od podobného volania, upozorňujúc ich, že požiadavky, ktoré prednášajú predstavujú popretie a ohrozenie demokracie.

Lenže ľud, ktorý mal byť podľa predstáv jedného z otcov modernej demokracie, Jeana-Jacquesa Rousseaua taký dobrý vo svojej prirodzenosti (čiže bez dedičného hriechu) a podľa iného, Johna Locka zase z prirodzenosti rovný a slobodný, odrazu odmieta demokraciu, priam na ňu kašle a dožaduje sa kmeňovej, zásluhovej, rodinnej, vojenskej či inej exkluzívnosti a separácie.

Ako rieši takúto situáciu správny demokrat, teda taký, s akými sme sa až doteraz vždy stretli? Vyhlási odrazu, že demokracia sa musí brániť a preto ju de facto treba zrušiť, alebo aspoň obmedziť, pretože ľud, ten ľud, z ktorého údajne podľa ústavy pochádza všetky moc, začal mať protidemokratické nápady. Väčšinou sa tento proces korení zabehanými floskulami typu: demokracia nie je slabá, demokracia sa vie brániť; demokracia neznamená populizmus; demokracia musí byť informovaná vôľa väčšiny, nie dezinformovaná; a pod.

Inými slovami, ak to zhrnieme: demokracia je jediným systémom, ktorý v čase krízy popiera sám seba.

Ako si vysvetliť túto pozoruhodnú nezrovnalosť? Jediné možné vysvetlenie môže byť také, že v prípade demokracie máme dočinenia so systémom, ktorý:

1) je v rozpore s realitou ľudskej prirodzenosti, ktorá je zaťažená dedičným hriechom a nachádza sa prirodzene nie v stave pokoja, ale v stave krízy;

2) je propagovaný a využívaný ako utopická predstava ľuďmi, ktorí manipulujú masami s úmyslom získania moci, pričom sú masám sľubované nereálne abstraktné slobody a práva, ktoré nakoniec povedú logicky ku krachu spoločnosti;

3) je konštruovaný ako dočasná pyramídová hra, ktorá sa po vyčerpaní možností cynicky a bez začervenania vráti k realite – čiže k riadeniu spoločnosti založenom na autorite, hierarchii a morálke.

Oslavovanie a propagovanie takého utopického režimu a jeho následné popretie v praxi pripúšťa len dve možnosti interpretácie jeho aktérov: buď ide o podvodníkov alebo o naivných truhlíkov.

Ťažko povedať, či je niektorá z týchto variant pre občanov upokojujúca. Avšak už čoskoro si možno budú môcť vyskúšať koniec tejto pyramídovej hry v praxi. Tam si budú musieť vybrať, čím sa vlastne utešia.

Je to v podstate banálne a keby ľudia viac čítali dejiny starého Grécka, tak by vedeli, že každá demokracia nakoniec skončila v tyranii. Príliš by sa tým netrápili a v štýle rokokového porcelánového šľachtica by sa utešovali aspoň tým, že keď už idú na porážku, tak si aspoň „užili“, ako sa eufemisticky nazýva život v nádobe s modernou močovkou.

Otázkou zostáva, či sa oplatí neustále vrtieť ako veverica v kolese od despotizmu k liberálnej demokracii a späť, alebo či nie je rozumnejšie vrátiť sa ku kresťanskej autoritou, hierarchiou a poriadkom podloženej spoločnosti, v ktorej budeme mať len tie reálne slobody, ale stabilné, len dôstojný život v kresťanskej skromnosti a sýtosti, ale stabilný, len dovolené radosti a pôžitky, ale zato bez večného zatratenia.