Akým veľkým zlom je každý smrteľný hriech –

27. septembra 2026  

Cirkev

„Kto pácha hriech, je z diabla“.
(1Jn 3,8)

Cisárovná Aelia Eudoxia na hlavnom trhovisku Carihradu dala postaviť sochu, svoju podobizeň, a rozkázala svojim poddaným, aby sa pod touto sochou tak korili, akoby to bolo pred jej živou osobou. V svojej zaslepenej pýche prikázala i tymianom okiadzať túto sochu. V tom čase bol carihradským biskupom sv. Ján Zlatoústy. Keď sa dozvedel o tomto nariadení cisárovnej, s poddanskou úctivosťou ju prosil, aby odvolala toto nariadenie, svojim veriacim však vysvetlil, že tento seba zbožšťujúci rozkaz neslobodno poslúchať.

Cisárovná Aelia Eudoxia rozzúrila sa strašným hnevom voči tomuto sv. biskupovi. Narýchlo zvolala svojich radcov, aby jej poradili, ako má potrestať toho opovážlivého kňaza: zbavením úradu, uväznením a či vyhnanstvom?

Najstarší radca osmelil sa povedať tej rozzúrenej žene, že môžu vymyslieť akúkoľvek diabolskú pokutu, nedosiahnu cieľ s tým sv. mužom, on sa nezľakne ničoho, len jednej veci sa bojí, a síce hriechu.

Ó, drahí kresťania, kedy budeme takými dokonalými veriacimi, ako sv. Ján Zlatoústy? Nás je v stave do najohavnejšieho hriechu strhnúť čo i len jedna okamžitá telesná rozkoš, jeden groš pozemského zisku, márna sláva sťa za necht blata, oči zakaľujúca hra diabla. Hlboko zaštepme si túto výpoveď sv. Jána apoštola: „Kto pácha hriech, je z diabla“ (1Jn 3,9). Rozjímajme o tej otázke katechizmu: Či je hriech veľké zlo? Odpoveď: Hriech je najväčšie zlo na svete, lebo každý smrteľný hriech je neposlušnosťou, nevďačnosťou, takým veľkým zločinom, akým bolo ukrižovanie Ježiša.

Ó, sv. Panna bez poškvrny dedičného hriechu počatá, oroduj za nás, ktorí sa k tebe utiekame.

1. Človeče, či vieš, kto je Boh?

Ak si pozorne počúval doterajší výklad katechizmu, mohol si sa naučiť, kto je Boh. Ozrutná veľkosť sveta, v ktorom milión a milión hniezd sa otáča, v porovnaní s Bohom je len nepatrnou maličkosťou. Blesky a hromy neba, víchry vetrov, vzbury mora, trasenie zeme sú len detské hračky v porovnaní k moci Boha. Trónom Pána Boha je Nebo a podnožou jeho je zem; pred Jeho veľkosťou a mocou všetko sa korí a utícha. Na počiatku nebolo nič. Vtedy riekol Boh: „Staň sa“, a stal sa tento viditeľný stvorený svet. Na jeho slovo spustil sa dážď a zaplavil zem; na jeho rozkaz zastalo slnko nad údolím Ajalon; na jeho vôľu rozdvojilo sa Červené more, Židia suchou nohou kráčali po ňom; oheň nespálil tých troch mládencov hodených do ohnivej pece; levy prívetivo oblizovali ruky proroka Daniela. Satan prosil od Boha dovolenie, aby mohol trápiť Jóba; anjeli krídlami zakrývajú svoje tváre, neopovážia pohliadnuť Pánu Bohu do očí: a ty, biedny syn zeme, ty prach a popol, ktorý bez milosti Božej ani len raz sa nemôžeš nadýchnuť, ty nechceš poslúchať? Tým poklony hodným opovrhuješ skrze nepekné zlorečenie; všemohúcemu sa protivíš znevažovaním sviatkov; večného Boha znova na kríž pribíjaš skrze smilstvo. Vyhlásil svoj príkaz: „Ja som Pán Boh tvoj, nebudeš mať iných bohov predo mnou“ a ty odpovedáš: „Neslúžim“. Nazdávaš sa, že táto neposlušnosť, tento opovážlivý odpor môže ostať bez trestu? Vypočuješ si v mojej budúco nedeľnej kázni.

2. Rozum uzná síce právomoc Božiu, predsa hreší ten neposlušník. Srdce každodenne cíti otcovskú láskavosť Pána Boha, predsa hreší ono nevďačné. Každý smrteľný hriech je zločinom, predsa keď rozdiel robíme, za väčšie zlo pokladám nevďačnosť nad neposlušnosťou.

Slávny boháč, kráľ Krézus, mal jedného obľúbenca menom Eribatus, z ktorého bohatého pána učinil. A Eribatus, tento podlý človek k tomu použil tie obdržané poklady, že za tie peniaze nazhromaždil vojakov žoldnierov a napadol svojho pána, kráľa. Takej podlej nevďačnosti dopúšťa sa hriešnik proti Bohu, ako Eribatus: pánove dary obracia proti svojmu pánovi, kráľovi. Keby ti bol jeden človek daroval ten dom, kde bývaš, ten majetok, ktorým vládneš, to dobré postavenie, v ktorom sa nachádzaš a keby ten človek mal moc všetko ti to odobrať, kedy sa mu zapáči: viem, že by si sa mal na pozore, aby si nejako neurazil svojho dobrodinca. Prečo sa nesprávaš aspoň s toľkou uznanlivosťou voči Pánu Bohu tvojmu, ktorý svoje dary nielen odobrať ti môže, ale môže ťa i karhať, trestať?

Boh nežiada tvoje peniaze, nežiada tvoj majetok, nežiada úrodu tvojej zeme, nežiada tvoj mozoľnatý zárobok, žiada od teba len vďačné srdce, ochotnú vôľu, lež ešte i to vďačné srdce, ochotnú vôľu mu odopierame, lebo hrešíme. Ako sa len opovážime svoju tvár pozdvihnúť k nebu?

Čo si budú myslieť o nás anjeli, keď vidia, že i to nerozumné zviera je vďačné svojmu starostlivému hospodárovi, my však tak sa odplácame Bohu za jeho dobrodenie, že po jeho príkazoch nohami šliapeme, jeho sv. Syna na kríž pribíjame, z neho si posmech robíme? Ó, ako sa vyplnilo predpovedanie proroka Izaiáša: „Vôl pozná svojho hospodára a osol jasle svojho pána. Izrael však mňa nepozná“ (porov. Iz 1,3).

3. Za časov cisára Tibéria stalo sa, že istého významného rímskeho mešťana jeho vlastný syn zažaloval u cisára, že jeho otec sa sprisahal proti cisárovi. Avšak, nebola to pravda, podlý syn preto sa odvážil na tento zločin, aby jeho otca – ako uraziteľa veličenstva – odpravili a tak aby on čím skôr mohol zaujať dedičstvo.

Na synovu žalobu chytili otca a ťažkými okovami sputnaného postavili pred súd. Keďže sa vyznával za nevinného, postavili ho zoči-voči so synom. Podlý syn do očí klamal otcovi. Táto podlá bezočivosť ku kliatbe pohla toho rozhorčeného otca: „Tieto ramená otcovskou láskavosťou ťa objímali, a ty si ich dal teraz poviazať reťazami. Tieto ústa učili ťa hovoriť, a ty teraz lož skladáš na ne. Tieto oči bdeli nad tebou, a ty ich teraz nútiš k slzám. Pozri na moju šedivú hlavu, pre teba zošedivela, a ty si teraz potupu priniesol na moju šedivú hlavu. Ale nech Boh súdi nad nami! V hodinu tvojej smrti zjavím sa pri tvojej smrteľnej posteli a do ucha ti zahrkocem týmito okovami, aby som ťa vohnal do zúfalstva.“

Kto len počul to zúfalstvo otca, každý ustrnul nad jeho rečou. Cisár hneď prepustil otca na slobodu, syna však ľud ukameňoval.

Kto je tento muž, ktorého nevinne chytili a okovami sputnali? Ježiš Kristus, náš láskavý Otec, náš milý Božský Vykupiteľ! Koľko falošných, zradných, podlých detí má i dnes tento Pán Ježiš, ktoré ho zaprú, zradia, ako ten podlý syn svojho vlastného otca: opovážia sa prísť i sem do kostola, zoči-voči stanú si s Pánom Ježišom, hoci preplnení sú ohavnými hriechmi; ich srdce je smetiskom hriechov, ich jazyk rúha sa Bohu, ich ruky lovia v zakázanom, v ich duši peleší sa diabol hnevu, a nenávisti, brodia sa až po kolená v cti svojho blížneho. O, akú pravdu povedal sv. Pavol apoštol: „Znova ukrižujú a na posmech majú Syna Božieho“ (porov. Hebr 6,6).

Ľudským jazykom nemožno vysloviť, akým hrozným zločinom je každý smrteľný hriech, lebo každý taký hriech je neposlušnosťou, nevďačnosťou, takým veľkým zločinom, akým bolo ukrižovanie Pána Ježiša.

Ó, nebeská matka, Panna Mária, pros za nás, aby sme poznali ohavnosť hriechu. Ó, drahý náš Ježišu, vyraz nám z očú očisťujúce slzy kajúcnosti. A keď sme poznali ohavnosť hriechu, to nám buď potom heslom: Radšej umriem, než by som mal spáchať hriech. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, II. zväzok – O prikázaniach, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)