Andrej Hlinka a jeho katolícky zápas v surovej realite politických pomerov v Česko-Slovensku v roku 1920 –

Radomír Tomeček

6. augusta 2026  

Slovensko
  Slovenské dejiny, Slovenské osobnosti

Andrej Hlinka (1864 – 1938), slovenský rímskokatolícky kňaz a neskorší vodca národného hnutia, prijal realitu vzniku Česko-Slovenska v roku 1918. Mnoho Slovákov a najmä katolíkov bolo sklamaných zo svojho postavenia v novom štáte. A. Hlinka poukazoval verejne na nenaplnené očakávania slovenského národa.

Jeho nekompromisné a rázne postoje vyplývali najmä z tradičnej katolíckej viery a z vedomia vlastnej zodpovednosti ako katolíckeho pastiera. A. Hlinka dokázal, že jeho katolícka pravovernosť a láska k vlastnému národu boli silnejšie, než nenávisť nepriateľov voči nemu, ktorá viedla aj k jeho nespravodlivému väzneniu.

Stal sa symbolom zápasu za zachovanie vernosti vtedajšieho slovenského národa svojim kresťanským koreňom. Tento zápas musel prirodzene preniesť aj do politickej arény, v ktorej nepriatelia katolicizmu používali aj agresívne a násilné prostriedky politického boja. Práve takto vyzerala surová realita politických pomerov v Česko-Slovensku v roku 1920.

Andrej Hlinka po prepustení z väzenia a voľby v roku 1920

Väznenie A. Hlinku počas Rakúsko-Uhorska v Segedíne, kde bol v období rokov 1907 až 1910, a jeho väznenie v Česko-Slovensku vo väznici v Mírove a na zámku Brodek v okrese Prostějov v období od 13. októbra 1919 do 28. apríla 1920 mu poskytlo príležitosť pracovať pre ľudí najmä so zreteľom na dosiahnutie večnej spásy.

Súčasne nezabúdal ani na pozemské trápenia slovenského národa, ktorý bol poznačený bolestnou skúsenosťou maďarizačného útlaku v predchádzajúcom období. A. Hlinka chcel verejne obhájiť svoje konanie, ktorým poukazoval na nedôstojné postavenie Slovákov v novom štáte. Práve pre tento statočný postoj bol znevažovaný a osočovaný zo spáchania údajnej „vlastizrady“.

Voľby do Národného zhromaždenia v Česko-Slovensku v Prahe v roku 1920 prebiehali dňa 18. apríla 1920 do poslaneckej snemovne, a následne dňa 25. apríla 1920 do senátu. Keďže A. Hlinka bol vedúcim predstaviteľom Slovenskej ľudovej strany, obhajovať jeho väznenie bolo pre vtedajšiu vládu veľmi problematické.

Východiskom z tejto situácie bol zdravotný stav A. Hlinku, ktorý v zmienenom väzení trpel na žalúdočný katar. Vláda dovolila začiatkom marca 1920 previezť A. Hlinku do sanatória v Prahe v mestskej časti Podolí. Prestal byť väzňom, avšak nesmel opustiť obvod hlavného mesta Prahy. Tento čas využil na navštevovanie svojich pražských priateľov, predvolebných rozhovorov a kostolov.

Mons. ThDr. Jan Šrámek (1870 – 1956), český rímskokatolícky kňaz a vtedajší predseda Československé strany lidové, a JUDr. Jozef Buday (1877 – 1939), slovenský rímskokatolícky kňaz a vtedajší predseda Slovenskej ľudovej strany, v prítomnosti A. Hlinku uzavreli politickú dohodu. Zmienené politické strany v zmysle tejto dohody vo voľbách v roku 1920 mali vystupovať v koalícii.

Československá strana lidová a Slovenská ľudová strana získali vo voľbách do poslaneckej snemovne v roku 1920 celkovo 11,28 % hlasov. Do poslaneckej snemovne bolo zvolených 12 slovenských ľudových poslancov (JUDr. Jozef Buday, JUDr. Marko Gažík, JUDr. Ľudovít Labaj, ThDr. Karol Kmeťko, ThDr. Ferdinand Juriga, Andrej Hlinka, Štefan Onderčo, Florián Tománek, Arnold Bobok, Anton Hancko, Michal Tomík a Jozef Vrabec), a do senátu bolo zvolených 6 slovenských ľudových senátorov (JUDr. Ján Mudroň, PhDr. Ján Kovalik, Ing. Július Klimko, František Richard Osvald, Juraj Ďurčanský a Teodor Wallo).

Národné zhromaždenie v Prahe pristúpilo k voľbe prezidenta Česko-Slovenska dňa 27. mája 1920. Za prezidenta bol zvolený Tomáš Garrigue Masaryk (1850 – 1937), český profesor filozofie a politik. Jeho zvolenie v prvom kole volieb bolo možné len vďaka podpore opozičných poslancov a senátorov Československé strany lidové a Slovenskej ľudovej strany.

Denník Slovák, zo dňa 30. mája 1920, v článku s názvom „Politické správy“, so zreteľom na zvolenie T. G. Masaryka za prezidenta, písal:

„Ten, ktorý pred rokom bol oslavovaný ako tatíček národa a ktorý mal ochranu a záštitu pre každého, len pre katolíkov nie, dnes stal sa prezidentom republiky z milosti katolíkov. Uvidíme, čo za to očakáva český a slovenský katolicizmus. (…) Po trojdňovom uvažovaní a boji rozhodla sa Ľudová strana zo štátoprávnych záujmov a z ohľadu na medzinárodnú situáciu hlasovať za Masaryka. Budúcnosť nám ukáže, či tento diplomatický krok bol šťastný. (…) Socialisti a neverci tlieskali, Ľudová strana svojou mlčanlivosťou a tichom ukazovala, že jej voľba ťažko padla. (…) Ľudáci mlčali, lebo nemali príčiny radovať sa. Otázka, či pán prezident porozumie nášmu hlasu.“

Bombový atentát na katolícku tlačiareň v Ružomberku

Slovenskí katolíci podporujúci Slovenskú ľudovú stranu boli v období pred voľbami v roku 1920 svedkami rôznych agresívnych skutkov zo strany svojich svetonázorových a politických odporcov. Napríklad predstavitelia štátnych úradov nebrali na vedomie žiadosti o povolenie verejných zhromaždení tejto politickej strany, ktoré boli často narušované výtržníkmi za asistencie četníkov a vojakov. Pošta zadržiavala balíky obsahujúce denník Slovák. Mnohí štátni úradníci považovali konanie proti A. Hlinkovi a jeho stúpencom za záslužný čin.

Lev, kníhtlačiarsky a nakladateľský spolok, bol založený A. Hlinkom v Ružomberku v roku 1917. Štefan Mnoheľ (1876 – 1944), slovenský rímskokatolícky kňaz, pôsobil na vlastnú žiadosť na ružomberskej fare a stal sa prvým riaditeľom Leva. Š. Mnoheľ pôsobil aj ako redaktor denníka Slovák. Tlačiareň Lev v Ružomberku bola vtedy prvá a jediná slovenská katolícka tlačiareň.

Denník Slovák, zo dňa 1. apríla 1920, v článku s názvom „Pekelná ruka nepriateľov viery a kríža v robote. Pod kníhtlačiareň „Leva“ podložili pekelný stroj, chceli ju vyhodiť do povetria“ priniesol šokujúcu správu:

„Všetky kníhtlačiarne sú v rukách našich nepriateľov. Tie by nám neboli vytlačili ani len náš program, nie to ešte letáky a iné tlačivá potrebné k voľbám. Bez katolíckej tlačiarne boli by sme úplne bezmocní, vystavení napospas nepriateľským živlom. Naši nepriatelia to dobre vedia, akou mocnou zbraňou katolicizmu, akou oporou viery a kríža je katolícka tlačiareň „Lev“. A preto vydané bolo heslo: zničiť ju, do povetria vysadiť, spáliť ešte pred voľbami, aby zmĺklo všetko, aby katolíci nemohli sa hýbať.“

Denník Slovák poukázal na možné príčiny nebezpečných javov, ktoré zasiahli Slovensko, a pokračoval:

„Na Slovensku pekelné stroje, bomby, ručné granáty, neboli ešte nikdy upotrebované, len teraz, keď bezbožný nihilizmus, vypestovaný na základe náuk materiálneho socializmu, vyzdvihol svoju hlavu, aby zničil a rozvrátil všetko, čo udržuje fundamenty štátu. (…) To všetko sú príznaky anarchie a boľševizmu. (…) Všetko zanáša sa tou najkrajnejšou anarchiou. (…) My konáme svoju svätú povinnosť a upozorňujeme každého na hroziace nebezpečenstvo.“

Vyššie zmienený bombový útok proti tlačiarni Lev v Ružomberku bol zneškodnený po oznámení mladého sadzačského učňa, ktorý spozoroval dymiacu výbušninu pod oknom tlačiarne v ranných hodinách. Výbušné zariadenie bolo pripravené v noci a v prípade výbuchu mohlo spôsobiť značné škody, ako aj straty na životoch.

Likvidácia tlačiarne Lev v Ružomberku bola jednou z politických afér, ktorá poukazovala na zločinné metódy politického boja vo vtedajšom Česko-Slovensku. Jindřich Trnobranský (1883 – 1945), český politik a senátor, vystúpil dňa 19. mája 1932 v senáte v Prahe vo veci prípadu Ing. Ludvíka Palounka, a povedal:

„Môžem vám, páni, poslúžiť svedectvom, nielen týmto písomným svedectvom, ale aj osobným svedectvom inžiniera Palounka, ktorý hovorí v podaní, ktoré mi urobil: „Žalujem na seba, že som z rozkazu, ktorý bol podpísaný ministrom národnej obrany Václavom Klofáčom, nechal zapáliť tlačiareň Slovenskej ľudovej strany „Lev“ v Ružomberku. Zápalné bomby boli mi dodané Ministerstvom národnej obrany a vyskúšané dňa 8. decembra 1919 na stanovišti vily vtedajšieho ministra Václava Klofáča v Strašniciach“.“

Ing. L. Palounek navštívil osobne A. Hlinku niekoľko rokov po nevydarenom pokuse zlikvidovať tlačiareň Lev v Ružomberku a poskytol mu informácie o príprave tohto útoku. Niekoľko návrhov na zriadenie parlamentného vyšetrovacieho výboru na vyšetrenie tohto zločinu nebolo schválených.

Násilné napadnutie Andreja Hlinku po návrate na Slovensko

A. Hlinka dostal poslaneckú legitimáciu dňa 28. apríla 1920. Mal opustiť Prahu a vrátiť sa na Slovensko. Vtedajšia vláda bola spokojná zo zvolenia A. Hlinku za poslanca, keďže takto mohla skoncovať s jeho záležitosťou bez súdneho procesu.

Príchod A. Hlinku do Ružomberka koncom apríla 1920 bol spojený s veľkým zástupom ľudí, ktorí ho prišli vítať na železničnú stanicu. Jeho prejav po vystúpení z vlaku, a taktiež pod oknami ružomberskej fary, obsahoval jednoznačné posolstvo:

„Budem pracovať vo dne a v noci do tých čias, kým z červeného Slovenska nebude Slovensko biele, Slovensko slovenské a kresťanské.“

Sociálni demokrati v Ružomberku považovali A. Hlinku za svojho hlavného nepriateľa a bojovali proti nemu na svojich schôdzach a v tlači. Sirény ružomberských fabrík sprevádzali niekoľko tisíc pochodujúcich robotníkov, ktorí niesli červené zástavy. Tieto zhromaždenia boli známe aj hlasnými výkrikmi: „Dolu s ľudákmi!“, „Obesiť kňazov!“, ktoré znepokojovali najmä ružomberských katolíkov.

Ružomberskí sociálni demokrati pompézne oslavovali aj 1. máj v roku 1920. Počas dňa nechali rozsvietiť všetky elektrické lampy na uliciach, ktoré boli zakryté červeným súknom. Z balkóna Mestského domu v Ružomberku zneli burcujúce reči a v miestnych krčmách bolo spotrebované veľké množstvo alkoholu.

Dvaja súdruhovia popíjali celú noc, aby našli dosť odvahy vykonať svoj zámer zabiť A. Hlinku. Dňa 2. mája 1920 prišli na faru A. Hlinku v Ružomberku približne o 7. hodine ráno. Zaútočili na neho na chodbe fary, pričom ho kopali nohami do tela a bili ho päsťami po hlave. Miestni ľudia kráčajúci do kostola vyslobodili A. Hlinku z rúk týchto zločincov. Jeden zo súdruhov pri odvádzaní na políciu volal:

„Ja Hlinku musím zabiť; keď má zomrieť, nech zomrie za ten slovenský národ!“

A. Hlinka hneď po tomto brutálnom zločine pokračoval vo svojej kňazskej činnosti. Približne o pol hodiny viedol procesiu na posviacku ozimín. Ružomberskí katolíci mohli vidieť otvorenú ranu na jeho hlave, zakrvavené vlasy a trápenie v jeho tvári. Chceli pomstiť hanebný útok na svojho kňaza hneď po skončení tejto procesie. A. Hlinka musel upokojovať nahnevaných ľudí, aby zabránil krvavému násiliu.

Denník Slovák, zo dňa 4. mája 1920, v článku s názvom „Vražedný útok na Andreja Hlinku“ priniesol informáciu, že útočníkmi na A. Hlinku boli dvaja mladíci, Jesenský a Bachlet, ktorí boli prívržencami sociálnej demokracie. Dvaja miestni vedúci predstavitelia sociálnych demokratov s českými priezviskami, Skotek a Tuček, navštívili A. Hlinku na jeho fare v Ružomberku krátko po zmienenom násilnom čine. Vyjadrili ľútosť nad týmto zločinom a žiadali A. Hlinku, aby utíšil hnev ľudu. A. Hlinka prisľúbil toto svoje pôsobenie s veľkou ochotou.

Narušovanie verejných zhromaždení a vraždenie katolíkov

A. Hlinka bol pri svojich vystúpeniach na verejnosti sprevádzaný často aj sociálnymi demokratmi, agrárnikmi a vojakmi. Zmienení nepriatelia slovenských ľudákov zvykli počkať, kým A. Hlinka odslúži svätú omšu a posvätí orolské zástavy. Následne boli konané verejné zhromaždenia, kde A. Hlinka rečnil, a ktoré boli vhodnou príležitosťou na vyvolávanie provokácií a bitiek.

Verejné zhromaždenie v obci Pruské, zo dňa 22. augusta 1920, prebiehalo za prítomnosti 10 000 ľudí, ktorí počúvali prejav A. Hlinku. Jeden prítomný český legionár vykríkol slová proti A. Hlinkovi, čo bolo znamením pre prítomných sociálnych demokratov, ktorí svojím krikom chceli zabrániť prejavu A. Hlinku. Skupina týchto provokatérov bola vytlačená do bočnej uličky, avšak na mieste vzdialenom od tohto zhromaždenia zazneli výstrely. Jeden človek zomrel.

Verejné zhromaždenie v obci Šaštín, zo dňa 26. septembra 1920, na ktorom A. Hlinka vystúpil s prejavom, bolo spojené s prítomnosťou asi 300 sociálnych demokratov, ktorí rušili prejav A. Hlinku a dokonca hádzali na neho kamene. Nahnevaní ľudia vytlačili provokatérov do bočných ulíc, kde boli zbití.

Verejné zhromaždenie v meste Námestovo, zo dňa 10. októbra 1920, bolo spojené s prejavom A. Hlinku, ktorý prebiehal v pokojnej atmosfére. Po odchode A. Hlinku do susednej obce Ing. Július Klimko (1871 – 1964), slovenský senátor za Slovenskú ľudovú stranu, vystúpil ako ďalší rečník. Agrárnici a ďalší provokatéri spustili krik a vyprovokovali vojakov s bodákmi vrhnúť sa na ľudí smerom k tribúne. Krutý zápas a streľba spôsobili smrť Antona Jackulíka, 58-ročného otca dvoch detí, a Ignáca Fenika, 36-ročného otca šiestich detí, a 10 ľudí bolo ťažko zranených.

Denník Slovák, zo dňa 14. októbra 1920, v článku s názvom „Námestovská vražda a lúhaniny agrárnických novín“ priniesol reakciu A. Hlinku na obvinenia voči nemu v súvislosti s vyššie zmienenou tragédiou v Námestove. A. Hlinka napísal:

„Ako príde vojak na zhromaždenie? A keďže je aj tam, ako príde s bodákom hnať sa na rečníka? Alebo ľud mal sa dívať, ako divý vojak vraždí jeho synov a zástupcov. (…) Tu sa nejedná o žiadne štvanie rečníkov, ale agrárov. Tu sa jedná o antikatolícku husitickú besnotu vojakov. Títo nakomandovaní išli na zhromaždenie. Poštvali, urazili a povraždili slovenský katolícky ľud, ako vrabcov v tŕní. (…) My sa iste v našom dome beztrestne strieľať nedáme.“

Dňa 19. októbra 1920 zasadal v Žiline Výkonný výbor Slovenskej ľudovej strany a rokoval o tragických udalostiach v Námestove. Súčasne vyhlásil A. Jackulíka a I. Fenika za „mučeníkov slovenského národa“, ktorých pamiatku bude pripomínať postavený pomník. Slovenská ľudová strana prostredníctvom zbierky poukázala námestovským sirotám 13 800 korún.

Andrej Hlinka v zápase za ohrozený slovenský národ v roku 1920

Vlastimil Tusar (1880 – 1924), český sociálny demokrat, bol predsedom vlády Česko-Slovenska, existujúcej v období od 25. mája 1920 do 15. septembra 1920. V tejto vláde boli pôvodne len dvaja Slováci, a to MUDr. Vavro Šrobár (1867 – 1950), ako minister pre zjednotenie zákonov a organizáciu správy, a JUDr. Ivan Dérer (1884 – 1973), ako minister s plnou mocou pre správu Slovenska. JUDr. Ivan Markovič (1888 – 1944), slovenský sociálny demokrat, pôsobil ako minister obrany v tejto vláde od júla 1920.

Zmienená „vláda červeno-zelenej koalície“ bola zložená zo sociálnych demokratov, socialistov a agrárnikov. Nestabilitu tejto vlády vyvolávali aj stúpenci komunistickej ľavice, ktorí pôsobili v rámci sociálnej demokracie. Boli podporovateľmi krajnej ľavice smerujúcej k boľševizmu.

A. Hlinka poukázal na činnosť Slovenskej ľudovej strany, ktorá bola vystavená násilnostiam zo strany socialistov, v denníku Slovák, zo dňa 3. decembra 1920, v článku s názvom „Politika Ľudovej strany“. A. Hlinka napísal:

„Vydržiavali sme cez leto stá a stá zhromaždení, porád a schôdzok, precestovali sme celé Slovensko. Ja, počnúc od nedele 2. mája, keď ma päsťami socialisti doma napadli, nebol som jednej nedele a sviatku doma medzi svojimi. (…) Neviem nikdy, kde a kedy nás napadnú. Pre nás majú len skaly, revolvery a bajonety.“

Slovenský národ bol vystavený propagácii rôznych politických programov, ktoré ponúkali lákavé heslá, avšak bez zámeru riešiť postavenie Slovákov v novom štáte. A. Hlinka pokračoval:

„Hľadajte, či nájdete jedinkú reč slovenského socialistu o utláčaní ľudu, alebo o odoberaní múky a obilia chudobným slovenským ženičkám z Kysúc, Černovej, Hrona, Oravy a Zvolena. Túto trpkú úlohu ponechajú ľudákom. Ľudáci zápasia s četníkmi, vojakmi, úradníkmi a socialistami. Na ľudákov verejne nadávajú a pľujú. My jedine chováme mesiánsku myšlienku slovenskej autonómie. Agrári sa boja ešte aj jej meno vysloviť. O socialistoch ani nespomínam, títo neznajú národa ani vlasti, a preto im nejde o Slovensko. Títo mimo otrepaných a naučených fráz o kapitalizme, proletariáte a robotnej triede iného neznajú. (…) Preto, poneváč sami biedy nemajú, o ľud sa nestarajú.“

A. Hlinka vystupoval priamo a rázne proti nespravodlivosti, krivde a zrade, ktoré zasahovali slovenský národ aj v zmienenom roku 1920. Pre tento nekompromisný postoj katolíckeho pastiera bol obviňovaný z buričstva. Denník Slovák, zo dňa 16. októbra 1920, priniesol v článku s názvom „Búril som“ reakciu A. Hlinku na tieto obvinenia. A. Hlinka napísal:

„Nemám sa búriť, keď v Trenčianskej Teplej – bije po holých pätách mládenca, dokiaľ v zúfalstve nevolá: „Čech je na Slovensku pánom“. Podám vám o tomto čoskoro hodnovernú zápisnicu. (…) Nemám sa búriť, keď vidím kríže pováľané, sochy postrieľané, svätyne sprznené, Slovensko znemravnené? (…) Nemám sa búriť, keď ma, práve dnes rok, chytili v noci, obľahli faru, vylámali dvere a odvliekli na pol roka na Mírov, Brodek a Podolie, aby zhumpľovali a zdemoralizovali Slovensko? Nemám sa búriť, keď pošta dorúča mi cenzurované listy, keď dostávam telegramy po týždni, listy po poldruha roku: keď nám vybielené a cenzurované časopisy vyhadzujú oblokmi železničnými? Smiať, tancovať mám, keď nám bomby kladú pod jedinú, za naše ťažko usporené groše vystavenú tlačiareň „Leva“?“

Realita postavenia Slovákov a najmä katolíkov v Česko-Slovensku v období rokov 1918 až 1938 je zobrazovaná v súčasnosti spravidla skreslene a idealizovane. Avšak prirodzené autonomistické túžby Slovákov, zavŕšené v prvej Slovenskej republike (1939 – 1945), sú zvyčajne znevažované len ako nejaký náhodný zhluk historických okolností.

Vyššie zmienený zápas A. Hlinku za slovenský národ v roku 1920 potvrdzuje skutočnosť, že Božia prozreteľnosť viedla jeho a ďalších slovenských katolíkov najmä k verejnému svedectvu o vlastnej katolíckej viere. Ani agresívne a násilné konanie nepriateľov nezlomilo týchto slovenských katolíkov. Nezradili svoj katolícky svetonázor a odmietli pohodlné prímerie s duchom revolúcie. V neustálom katolíckom zápase s nepriateľmi Boha a národa sú vzorom aj pre nás.

PDF (formát pre tlač)