Andrej Hlinka a jeho zatknutie a väznenie za šírenie pravdy o skutočnom postavení Slovákov v Česko-Slovensku v roku 1919 –

Radomír Tomeček

14. mája 2026  

Slovensko
  Slovenské dejiny, Slovenské osobnosti

Andrej Hlinka (1864 – 1938), slovenský rímskokatolícky kňaz a neskorší vodca národného hnutia, prijal realitu zániku Rakúsko-Uhorska a vzniku Česko-Slovenska v roku 1918. Postavenie Slovákov v podmienkach nového štátu nezodpovedalo predstavám o rovnoprávnom postavení slovenského národa, ktorý bol poznačený bolestnou skúsenosťou maďarizačného nátlaku v predchádzajúcom období.

Jedným z prostriedkov na zlepšenie života Slovákov v novom štáte bolo šírenie pravdivého obrazu o slovenskej realite v zahraničí. A. Hlinka a jeho spolupracovníci podnikli cestu do Francúzska a navštívili mesto Paríž v auguste 1919. Za svoje aktivity zamerané na rokovania s delegáciami ďalších národov a za šírenie materiálov poukazujúcich na nepriaznivé postavenie Slovákov museli znášať znevažovanie a osočovanie za spáchanie údajnej „vlastizrady“.

Andrej Hlinka po návrate na Slovensko a jeho zatknutie

Väčšina obyvateľov mesta Ružomberok bola nadšená a vďačná Bohu, že môže znova vidieť A. Hlinku v miestnom kostole po vykonaní jeho namáhavej a riskantnej cesty do zahraničia. Sedel v spovednici v ranných hodinách a následne slúžil svätú omšu. Bol piatok, 10. októbra 1919.

Suvisiaci článok

Andrej Hlinka a jeho znevažovanie za šírenie pravdy o skutočnom postavení Slovákov v Česko-Slovensku v roku 1919

Karol Sidor (1901 – 1953), neskorší významný slovenský politik, diplomat a novinár, zostavil a vydal dielo „Zápisky z Mírova. Články, listy a úvahy o slovenskej slobode“, ktoré bolo vydané v roku 1941. Predmetné dielo obsahuje spomienky A. Hlinku na svoje zatknutie a ďalšie udalosti, ku ktorým došlo v roku 1919.

A. Hlinka po svätej omši napísal tri listy, ktoré boli adresované Vlastimilovi Tusarovi (1880 – 1924), vtedajšiemu predsedovi vlády Česko-Slovenska, MUDr. Vavrovi Šrobárovi (1867 – 1950), slovenskému politikovi a vtedajšiemu ministrovi s plnou mocou pre správu Slovenska a administratívnemu výboru župy v Liptovskom Svätom Mikuláši. V týchto listoch protestoval proti obviňovaniu svojej osoby z „vlastizrady“, a konštatoval:

„Ak som ja vlastizradcom za to, že hľadám platnosť „Pittsburskej dohody“, vlastizradcami sú aj jej pôvodcovia.“

Mons. ThDr. Jan Šrámek (1870 – 1956), český rímskokatolícky kňaz a vtedajší predseda Československé strany lidové, navštívil A. Hlinku v Ružomberku na jeho fare v tento deň popoludní. Vyjadril svoje obavy týkajúce sa A. Hlinku.

Vo večerných hodinách bol A. Hlinka pozvaný do budovy Katolíckeho kruhu v Ružomberku. Na túto udalosť spomínal slovami:

„Ja, natešený neočakávaným uvítaním, prehovoril som od srdca k srdcu. Sľúbil som vernosť a neochvejnosť k môjmu ľudu. (…) Národ milujem a horlím zaň. Mám matku Cirkev: túto bránim proti výpadom husitizmu, pokrokárstva a protestantizmu. (…) Poďakoval som sa ľudu za obranu škôl, za odbitie nepriateľov, ako aj za mužné a okázalé osvedčenie sa proti agrárnikom a socialistom.“

V nasledujúci deň, v sobotu 11. októbra 1919 v ranných hodinách, A. Hlinka a jeho priatelia kňazi boli spolu na rybačke. Jeden mladý kňaz ho požiadal, aby mal kázeň na jeho primičnej svätej omši, ktorá mala byť nasledujúci deň. A. Hlinka súhlasil, a po príjemne strávenom dni sa vrátil domov. Bol už večer a pripravoval si svoju primičnú reč. Zaspal krátko pred polnocou, pričom spal dobre a netušil nič zlé.

A. Hlinka pokračoval vo svojich spomienkach na túto noc:

„V noci zaburáca čosi na dvere v predizbe. Prebudil som sa, zapálil elektrickú lampu a už stál pri mojej posteli neznámy pán strednej postavy. Pýtal sa ma, či som ja Andrej Hlinka. Odpovedal som krátko a chladno: – Áno, čo si želáte? – Ste naším väzňom. Je vydaný na vás zatykač. – Máte na to oprávnenie? Ukázal mi písmo, pozostávajúce z jedného riadka, v ktorom len toľko stálo: „Keďže je na Vás podozrenie, že ste spáchali vlastizradu, vydaný je na Vás zatykač. – Praha. Za ministra: Podpis nečitateľný.“ Povzniesol som svoj protest a mužné slovo, že prišli na mňa ako na zločinca v noci. Že mňa, poslanca, naštrbením mojej imunity lapajú. A konečne, že mňa, Slováka, Česi berú.“

Strastiplné putovanie do väzenia v Mírove

Zatknutie A. Hlinku prebiehalo na ružomberskej fare v noci z 11. na 12. októbra 1919. Miestnosť A. Hlinku bola obsadená troma tajnými policajtmi a niekoľkými vojakmi. Na farskom dvore stálo pripravené nákladné auto.

A. Hlinka vo svojom liste zo dňa 13. októbra 1919, adresovanom Václavovi Myslivcovi (1875 – 1934), českému katolíckemu politikovi a novinárovi, v súvislosti so svojím zatknutím vysvetľoval, že v prípade potreby sám mal záujem prísť k vyšetrujúcemu sudcovi:

„Žiadal som suspendovanie mojej imunity a úpravu pre ružomberského štátneho zástupcu, aby proti mne pozdvihol žalobu pre vlastizradu, lebo ja ani na chvíľu nechcem ostať v tomto podozrení. A vláda ponáhľala sa s neslýchanou rýchlosťou. (…) Toto unúvanie a nepotrebnú senzáciu mohli si ušetriť.“

A. Hlinka súčasne poukázal na pôsobenie vyššie zmieneného Dr. V. Šrobára, vtedajšieho ministra s plnou mocou pre správu Slovenska:

„A teraz pán minister s plnou mocou dá chytiť hlavu novej školy katolíckeho renesančného pohybu, zakáže zhromaždenia, cenzuruje noviny a každý katolícky pohyb chce v zárodku udusiť. Teraz zakázal „Slováka“, aby ľudia nedozvedeli sa o jeho tyranii, aby každú verejnú mienku vydusil a Prahu zaviedol. Vládnych časopisov však vydržiava celé kŕdle, takže Slovensko má už viac časopisov ako Čechy a Morava. (…) Preto Hlinka musel ísť za mreže, Tománek do Ilavy, zahynúť musia „Slovenské ľudové noviny“, zakáže sa „Slovák“, nedovoľujú sa zhromaždenia a cenzurujú sa plody ducha.“

Pred nástupom na nákladné auto A. Hlinka ako ružomberský farár stihol povedať Jozefovi Tylkovi, kaplánovi, tieto slová:

„Pán kaplán! Oznámte celému svetu, akú máme slobodu. Prišli na mňa ako na lotra v noci, keď každý človek spí. Maďari boli gavalierskejší. Tí ma chytili vo dne, „bratia“ vytrhli ma v noci zo sna. Riaďte faru. S Bohom!“

Ďalšie pokyny pre ľudí na fare nemohol dať, keďže zo strachu ušli pred policajtmi a vojakmi. Nákladné auto naložené týmito mužmi viezlo A. Hlinku počas noci na neznáme miesto a napokon prišlo do Trenčína, kde zastalo na dvore kasárne. Bola nedeľa, 12. októbra 1919, približne 8. hodina ráno. A. Hlinka odmietol prijať ponúkané raňajky.

Cesta pokračovala približne po dvoch hodinách v osobnom aute, ktoré opustilo slovenské územie a smerovalo na Moravu. Auto prechádzalo cez mestá Uherské Hradiště, Přerov, Olomouc a muselo zastaviť v meste Mohelnice, vo večerných hodinách, kvôli odpadnutiu kolesa. Zvyšok cesty pokračovali pešo a prišli do obce Mírov v okrese Šumperk, kde stál stredoveký hrad slúžiaci aj ako väznica. To bolo cieľové miesto prepravy A. Hlinku, ktorý nevypil ani kvapku vody počas celého dňa.

Nepokoje v Ružomberku a potrestanie štrajkujúcich študentov

Ružomberské obyvateľstvo bolo v zmienenú nedeľu šokované po zistení, že A. Hlinka bol zatknutý a odvezený na neznáme miesto. Rozhorčenosť a hnev ľudí vyplývali zo zjavnej skutočnosti, ktorú vyjadrovali slovami: „Hlinku nám v noci ukradli! Na autiaku ho odviezli a nik nevie, kde!“

Mnoho ľudí stálo pri ružomberskej fare a odsudzovalo tento arogantný prejav vtedajšej vládnej politiky. Jeden evanjelický študent, ktorý provokoval katolíkov svojím výsmechom, bol zbitý niekoľkými katolíkmi. Najviac rozhorčení ľudia prejavili svoj hnev aj tak, že smerovali k domom a bytom ľudí, ktorých považovali za pôvodcov zmienenej krivdy. Niektoré z obydlí chránila polícia a mali len rozbité okná. Jeden z bytov však nebol chránený a bol zdemolovaný a vyrabovaný.

Aj študenti gymnázia v Ružomberku boli rozhorčení a odmietali osočovanie A. Hlinku zo spáchania „vlastizrady“. Rozdávali letáky, na ktorých oznamovali, že gymnázium vstupuje do štrajku. V pondelok 13. októbra 1919, v ranných hodinách, stáli študentské hliadky pred bránou gymnázia a mnohí profesori sa vrátili radšej domov. Len niekoľko evanjelických študentov vošlo do svojich tried.

Približne 230 študentov manifestovalo a spievalo pred gymnáziom. František Žundálek (1871 – 1942), český rímskokatolícky kňaz a vtedajší riaditeľ gymnázia v Ružomberku, nechal prostredníctvom jedného evanjelického študenta zavolať četníkov a vojakov. Štrajkový výbor zložený z piatich študentov sa rozhodol zabrániť možným násilnostiam, a preto viedol študentov v sprievode po uliciach Ružomberka. Miestne obyvateľstvo povzbudzovalo týchto študentov.

Štrajkový výbor prišiel do riaditeľne gymnázia v nasledujúci deň a oznámil podmienky pre návrat študentov do školy. Riaditeľ gymnázia prisľúbil splnenie týchto podmienok a študenti sa hneď vrátili do školských lavíc. Štrajk vzbudil pozornosť slovenskej aj českej tlače. Vyššie zmienený K. Sidor, predseda Ústredia slovenského katolíckeho študentstva, bol kritizovaný a označovaný za pôvodcu tohto študentského protestu.

František Seitl, školský inšpektor, bol vyslaný z Bratislavy do Ružomberka, aby vyšetril študentský štrajk. Katolícki študenti boli statoční, nezradili a ani neudali nikoho. Všetci vypovedali, že štrajkovali z presvedčenia a zato, aby bol A. Hlinka prepustený na slobodu.

Anton Štefánek (1877 – 1964), slovenský politik a vtedajší vládny referent poverený pre oblasť školstva na Slovensku, bol po dvoch dňoch vyšetrovania F. Seitla telegraficky zavolaný do Ružomberka. Zmienení muži spolu s riaditeľom gymnázia nechali zavolať približne 50 študentov VI., VII. a VIII. triedy do jednej miestnosti. F. Seitl pred zhromaždenými študentmi povedal: „Vy, študenti, exponovali ste sa za vlastizradcu Hlinku!“

Študenti počúvali tieto provokatívne slová, pričom boli vyzdobení slovenskou trikolórou, pretiahnutou čiernym smútočným závojom. Na slová F. Seitla reagovali výkrikmi: „Nech žije Andrej Hlinka! Sláva mu!“

Nahnevaný A. Štefánek vyskočil na pódium a rozkázal vyviesť študentov VII. a VIII. triedy z miestnosti. Následne pred obecenstvom zloženým z mladších žiakov kritizoval A. Hlinku. Štrajk študentov v Ružomberku skončil vylúčením niekoľkých študentov zo všetkých stredných škôl na Slovensku. Boli to: Ľudovít Hajdu, Dušan Zafka, Rudolf Krušinský, Vojtech Kačka, Jozef Šubjak a Ján Grenčík. Celkovo 19 študentov si muselo odsedieť 83 hodín školského väzenia (karcera).

Tento štrajk bol dôvodom aj na vylúčenie štyroch študentov a jednej študentky v Trenčíne, a jedného študenta v Štubnianskych Tepliciach (v súčasnosti Turčianske Teplice). K. Sidor bol vylúčený z verejného navštevovania stredných škôl na Slovensku, avšak bolo mu umožnené ako súkromnému žiakovi zložiť skúšku z VIII. triedy gymnázia a taktiež maturitu. Časopis Vatra, ktorého zakladateľom a redaktorom bol aj K. Sidor, bol vykázaný zo stredných škôl.

Znevažovanie Andreja Hlinku a zákaz činnosti pre jeho stúpencov

Dr. V. Šrobár ako vtedajší minister s plnou mocou pre správu Slovenska zasiahol aj proti denníku Slovák, ktorého vydávanie bolo zastavené dňa 13. októbra 1919. Slovenská ľudová strana mala zakázanú svoju činnosť.

Slovenský denník vo svojom vydaní zo dňa 16. novembra 1919 zverejnil reč Dr. V. Šrobára v Košiciach, v ktorej povedal:

„V poslednej dobe bola slovenská verejnosť znepokojovaná agitáciou Hlinku a jeho druhov, ktorí sa domnievali, že postačí vyjsť za hranicu, zjaviť sa pred cudzinou, dobre neinformovanou, oddať jej naprosto vylhané táraniny o utláčaní slovenského národa a o nenávisti proti bratom Čechom, a že na ich lživé slová hneď bude Slovensko odlúčené od svojich sesterských krajov Čiech a Moravy. Výsledok práce týchto vlastizradných synov Slovenska skončil sa dokonalým fiaskom. (…) Slovenský ľud po odstránení hlavných vinníkov žije v bratskej zhode a láske s exponovanými úradníkmi z Čiech na Slovensku.“

Skutočná podoba „bratskej zhody a lásky s českými úradníkmi na Slovensku“ bola celkom iná. Samotný Slovenský denník vo svojom vydaní zo dňa 15. novembra 1919 priniesol stanovisko Ing. Janšáka, vládneho poradcu, ktorý kriticky reagoval na České slovo, český denník, ktorý označil 80 % úradníkov na Slovensku za „maďarónskych a hlinkovských nepriateľov republiky“. Realita bola taká, že napríklad referát verejných prác v Bratislave zamestnával 138 úradníkov, z toho len 18 Slovákov. Úrady na slovenskom vidieku mali 159 technických úradníkov, z toho 106 Čechov.

Dr. V. Šrobár znevažoval A. Hlinku aj na cirkevnom poli. Slovenský denník vo svojom vydaní zo dňa 17. októbra 1919 priniesol rozhovor s Dr. V. Šrobárom, ktorý v súvislosti s obsadením biskupských miest na Slovensku, konštatoval:

„Celá vec nepohla sa o nič ďalej od konca januára, keď vtedy došla k ministrovi do Žiliny kňazská deputácia (Dr. Jehlička, Grebáč, Hlinka a Vojtaššák) a žiadala, aby minister Dr. Šrobár z vlastnej moci vymenoval farára Andreja Hlinku za slovenského patriarchu (!), a tak postavil Rím pred hotovú udalosť. Ministerstvo prirodzene vzoprelo sa takej žiadosti, lebo samovoľné zriadenie patriarchátu (!) znamenalo by neslýchané zasiahnutie do práv Svätej stolice. Toto odmietnutie malo za následok, že títo činitelia, (…), hodili sa na politickú agitáciu známeho smeru a rázu.“

Ján Vojtaššák (1877 – 1965), slovenský rímskokatolícky kňaz a neskorší spišský biskup, vtedajší farár v obci Veličná v okrese Dolný Kubín, vystúpil na obranu A. Hlinku. Keďže vydávanie denníka Slovák bolo zastavené, svoje stanovisko zverejnil dňa 6. novembra 1919 v katolíkom denníku Našinec. Tento denník vychádzal v moravskom meste Olomouc.

J. Vojtaššák dôrazne vyvrátil vyššie zmienené neslýchané obvinenia Dr. V. Šrobára voči A. Hlinkovi. Ako jeden z účastníkov delegácie pri Dr. V. Šrobárovi potvrdil, že žiadny člen tejto delegácie nežiadal Dr. V. Šrobára, aby vymenoval A. Hlinku za patriarchu. Absurdnosť tohto obvinenia vyplýva aj z jasného postoja A. Hlinku voči Svätej stolici, ktorej autoritu vždy rešpektoval.

Možno poukázať napríklad na udeľovanie sviatosti birmovania v Ružomberku v auguste 1911. A. Hlinka ako ružomberský farár prejavil rešpekt voči autorite Dr. Alexandra Párvyho (1848 – 1919), spišského biskupa. A. Hlinka prekonal pocity osobnej krivdy za nespravodlivý cirkevný trest, ktorým ho zmienený biskup postihol, a privítal ho v Ružomberku pri príležitosti birmovania.

Avšak Slovenský denník a Slovenský týždenník zverejňovali práve v tomto období aj články vyzývajúce na vyhnanie tohto biskupa z Ružomberka, aj so zreteľom na tragédiu pri posviacke kostola v Černovej v roku 1907, pri ktorej žandári zastrelili 15 ľudí. Medzi odporcov A. Hlinku, ktorí ho podrobili veľkej kritike a útokom kvôli zmienenému birmovaniu v Ružomberku, patril aj vyššie uvedený A. Štefánek.

Andrej Hlinka a jeho aktivity vo väzení v Mírove

A. Hlinka dokázal, že jeho tradičná katolícka viera a láska k vlastnému národu boli silnejšie, než nespravodlivý trest a väzenie. Podobne ako vo väzení v Segedíne, kde bol v období rokov 1907 až 1910, aj väzenie v Mírove mu poskytlo príležitosť pracovať pre ľudí najmä so zreteľom na dosiahnutie večnej spásy. Vo väzení v Segedíne preložil 19 kníh Starého zákona do slovenského jazyka.

ThDr. Ján Ferenčík (1888 – 1950), slovenský rímskokatolícky kňaz a kaplán v Ružomberku, dostal od väzneného A. Hlinku list, v ktorom ho žiadal, aby mu zaslal dielo Antona Szuszaiho (1864 – 1917), Apologia čili sústavná obrana základných právd katolíckej viery. A. Hlinka následne zaslané dielo prekladal do slovenského jazyka práve počas svojho pobytu vo väzení v Mírove.

A. Hlinka súčasne odpovedal na listy, ktoré mu zaslali jeho podporovatelia, a to nielen zo Slovenska. JUDr. Mořic Hruban (1862 – 1945), moravský katolícky politik a minister bez portefeuille, ponúkol A. Hlinkovi aj právnu pomoc.

Zikmund Václav Halka-Ledóchowski (1861 – 1944), český rímskokatolícky kňaz, kanonik a gróf, pôsobiaci v Olomouci, odpovedal na pozdrav A. Hlinku z väzenia listom zo dňa 16. októbra 1919, zverejnenom v denníku Našinec, v ktorom napísal:

„Sledoval som od času, keď sme sa u Vás v Ružomberku a na Slovensku zišli, so záujmom Vaše práce, Vaše obete, Vaše boje, Vašu cestu. Žasol som nad tým, že Vás ako „zradcu“ prenasledovali, a teraz ako „zločinca“ zavreli, a to preto, že ste sa prirodzeného práva Vášho ľudu zastávali: o autonómiu v rámci česko-slovenského štátu. A že ste chceli republiku česko-slovenskú, obraňujúcu slobodu a spravodlivú. Hľadali Vás v tmavú noc, lebo sa svetla a spravodlivého hnevu Vášho ľudu báli. Pilát a Herodes sa proti Vám spojili, a farizeji a Judáši, ktorí zapredali spravodlivosť a slobodu. Môžete však v duchu plesať, že ste sa stali nasledovníkom Pána a Majstra nášho, Ježiša Krista.“

ThDr. Karol Kmeťko (1875 – 1948), slovenský rímskokatolícky kňaz a neskorší nitriansky biskup, ktorý vyprevádzal A. Hlinku a jeho spolupracovníkov na cestu do Francúzska, dostal od väzneného A. Hlinku odpoveď na svoj list. A. Hlinka v tomto liste zo dňa 28. novembra 1919 vysvetľoval dôvody svojej cesty do Francúzska, a súčasne poukázal aj na škodlivé pôsobenie vyššie zmieneného A. Štefánka:

„Štefánek narobil viac škody Slovensku ako Béla Kun. On vyberá, dovádza odpadlíkov do škôl, jeho otvoreným a vypočítaným úmyslom pekelným je katolicizmus zabiť na Slovensku. Dokiaľ tento nebude zahnaný, aby si diplom nadobudol, a nebude nahradený poriadnym, tolerantným človekom, nebude dobre. Kto by slýchal, taký nedouk odoženie Grebáča, básnika, spisovateľa, Slováka. Teraz zasa Hamaja z Trenčína a odpadlíka kňaza Novotného tam trpí.“

Dr. K. Kmeťko navštívil dňa 8. januára 1920 Vlastimila Tusara (1880 – 1924), vtedajšieho predsedu vlády Česko-Slovenska, a žiadal ho, aby vypočul deputáciu Slovenskej ľudovej strany, zloženú z 80 členov. Deputácia žiadala, aby A. Hlinka bol prepustený z väzenia, a aby trestné konanie proti nemu bolo vedené na slobode.

A. Hlinka bol väznený v období od 13. októbra 1919 do 28. apríla 1920. Najťažšie boli prvé dva mesiace v Mírove. Následne bol prevezený na zámok Brodek, v okrese Prostějov, ktorý sám považoval za „zlatú klietku“. Vo svojom liste zo dňa 24. novembra 1919, adresovanom vyššie zmienenému V. Myslivcovi, napísal:

„Náš boj je nie s Čechmi ako takými, ale my bojujeme proti tým, ktorí svojím pokrokárstvom a neverou rozkol hádžu medzi nás na Slovensku. (…) Môj boj je nie národný, ale náboženský, a u mojich nepriateľov záujmový. (…) Prišla im vhod nešťastná a zle rozumená parížska cesta a mali palicu. (…) Ideály, za ktorými som šiel od mlada, som ani na Mírove neopustil. Keď obetovať, tak nie za márnosť a „ctižiadosť“ obetovať, ale za Boha, vlasť a národ.“

PDF (formát pre tlač)