Andrej Hlinka ako katolícky bojovník za slovenskú suverenitu a jeho začiatky -

8. mája 2024

Cirkev História
Slovenské osobnosti

Andrej Hlinka (1864 – 1938), slovenský katolícky kňaz a vodca národného hnutia, je stále aktuálnou postavou pre slovenských katolíckych vlastencov. Táto jeho aktuálnosť vyplýva najmä z existenčného ohrozenia súčasného slovenského katolicizmu, zmietajúceho sa v revolučnej búrke, ktorá v posledných desaťročiach zachvátila Cirkev na celom svete.

Revolučný proces, likvidujúci tradičnú katolícku vieru v Cirkvi, je súčasťou revolučného procesu, ktorý likviduje aj životaschopnosť, suverenitu a morálku národov, hlásiacich sa pôvodne ku katolicizmu. Aj slovenský národ kráča do priepasti pohanstva a hrozí mu Boží trest za zradu Spasiteľa a katolíckej viery.

Vyslobodenie svojho národa z područia mocností, ktoré zámerne ničia každé jeho spojenie so Spasiteľom, je výzva, ktorá stojí pred každým slovenským katolíkom v súčasnosti. Andrej Hlinka stál pred rovnakou výzvou, výzvou kráčať katolíckym krokom proti revolučnému prúdu, ktorý ničí vlastný národ a jeho suverénnu identitu, a najmä, ktorý ohrozuje tento národ na jeho ceste k večnej spáse.

Andrej Hlinka a jeho detstvo

Andrej Hlinka sa narodil 27. septembra 1864 v Černovej, ktorá v súčasnosti predstavuje mestskú časť mesta Ružomberok. Jeho otec, Andrej Sidor, používal priezvisko Hlinka po svojom sobáši s Máriou Zahorcovou, ktorý sa konal v roku 1842. Z tohto manželstva pochádzali štyri deti. Andrej Hlinka sa stal vdovcom v roku 1855, vo veku 34 rokov.

Druhý sobáš, s Máriou Šulíkovou, sa konal v nasledujúcom roku. Toto manželstvo bolo požehnané piatimi deťmi, a medzi nimi aj synom Andrejom. Otec Andreja Hlinku teda vychovával až deväť detí. Zaoberal sa roľníctvom a pltníctvom na Váhu. Bola to chudobná rodina, ale s katolíckym nábožným duchom.

Mladý Andrej Hlinka bol chlapcom veselej povahy s dobrými výsledkami v škole. Ján Holdoš, jeho učiteľ z Černovej, presvedčil jeho rodičov, aby nadaného chlapca poslali na gymnaziálne štúdiá do Ružomberka, predtým však musel najprv podstúpiť súkromnú výučbu maďarčiny v Ružomberku a až následne mohol nastúpiť na ružomberské gymnázium, čo vyžadovalo jeho súkromné ubytovanie v tomto meste, vo veku 13 rokov.

Jeden zo svedkov pobytu mladého A. Hlinku, ako gymnazistu v Ružomberku, povedal:

„Dedinskí chlapci sú v meste zväčša nesmelí, utiahnutí. S Hlinkom to bolo naopak: bol to chlapec sebavedomý, smelý a bystrý, ktorý už aj vtedy každému smelo pozeral do očí. Učiac sa pri skrini, nikdy nestál pokojne. Robil vždy také pohyby, ako keby kapustu tlačil, stanúc si raz na ľavú, raz na pravú nohu. (…) Že Hlinku nezastihol ten istý osud, čo zastihol v tom čase tak mnohých, totiž, že nestal sa odrodilcom pod vplyvom maďarských profesorov, to je čiastočne zásluhou starého Karola Krčméryho, ktorý bol opravdivým typom starodávnych statných Ružomberčanov.“

Gymnazista A. Hlinka bol dobrým žiakom. Vynikal v chápaní náboženstva, v cudzích jazykoch, prírodovede a matematike. Nerád písal a nemal rád predpísaný telocvik. Obľuboval vlastný telocvik a študentské šibalstvá, ktoré ho pravidelne stáli horšie hodnotenie zo správania.

Cesta do Levoče a vízia kňazstva v tieni maďarizácie

A. Hlinka skončil svoj štvorročný gymnaziálny pobyt v Ružomberku a musel vážne premýšľať o ďalšej budúcnosti. V srdci pocítil volanie ku kňazstvu a priznal sa k nemu. Jeho gymnaziálne vysvedčenie zo štvrtého ročníka bolo dobré, avšak dojem z neho narúšala dvojka zo správania. Študent pochopil, že musí dôsledne pracovať na celej svojej osobnosti.

V roku 1881 nastúpil na gymnázium do Levoče do piateho ročníka. Zlepšil všetky svoje známky, vrátane známky zo správania. Vážne sa venoval štúdiu a k tejto vážnosti prispela aj smrť jeho otca, v roku 1882, vo veku 61 rokov.

Študent Andrej po skončení šiesteho ročníka gymnázia v Levoči podal žiadosť v Spišskej Kapitule, aby bol prijatý za klerika. Sám spomínal na túto významnú udalosť slovami:

„Kým mi v Kapitule vybavovali žiadosť, kľačal som von pod krížom. Modlil som sa, aby ma prijali, aby som sa mohol stať kňazom.“

Študentova modlitba bola vypočutá. Juraj Császka (1826 – 1904), spišský biskup, ho prijal za klerika 2. júla 1883. Najprv absolvoval dva ročníky filozofického kurzu a následne bol bohoslovcom počas štyroch ďalších rokov. Z jeho hodnotenia vyplýva, že bol dobrým študentom, vynikajúcej zbožnosti, vhodným pre povolanie kňaza.

A. Hlinka počas štúdia v seminári bol vystavený aj procesu systematickej maďarizácie. Bohoslovci mohli hovoriť po slovensky len dva dni v týždni. Sám predniesol verejne niekoľko poznámok proti takémuto obmedzovaniu práv svojho rodného jazyka. Nevstúpil ani do maďarského literárneho krúžku, založeného v seminári. Žiadal naopak zriadenie krúžku na pestovanie slovenského jazyka a literatúry.

Požiadavka formulovaná A. Hlinkom, aby bohoslovci, teda budúci kňazi, používali správne slovenský jazyk, nevyplývala z nejakého jeho mladíckeho rozmaru, ale z praktického dôvodu. Títo budúci kňazi mali formovať a viesť slovenský ľud. Za tento svoj rozhodný postoj si vyslúžil aj kritický záznam v rektorských poznámkach: „Má náklonnosť k slavizmu.“ Avšak vzhľadom na záznamy potvrdzujúce jeho študijný talent, skromnosť a zbožnosť, nebol vylúčený z kňazského seminára.

Kňazská vysviacka v tieni matkinej smrti

A. Hlinka očakával s radosťou deň svojej kňazskej vysviacky. Pripravoval sa na ňu predpísaným duchovným cvičením v tichej cele kňazského seminára. Ani hrubé múry tejto cely ho neochránili pred strašnou správou. Jeho matka, ktorú veľmi miloval, zomrela 12. júna 1889 v Černovej, vo veku 54 rokov. Všemohúci Boh akoby ponechal jeho matku pri svojom synovi až do chvíle, kým nenastúpil na ťažkú cestu katolíckeho kňaza.

Juraj Császka, spišský biskup, vysvätil A. Hlinku za subdiakona 17. júna 1889, za diakona 18. júna 1889 a za kňaza 19. júna 1889. A. Hlinka týmto skončil svoje štúdium. Ako gymnaziálny quintán dostal správu o smrti svojho otca, a následne, ako bohoslovec, aj správu o smrti svojej matky. Zo Spiša odchádzal vo veku 25 rokov ako sirota. V jeho ďalšom živote bol jeho otcom Národ a matkou Cirkev. Nastúpil do služby pre oboch.

Kňazské primície A. Hlinku v Černovej sa konali 29. júna 1889. Prebehli skromne a ticho. Po rozlúčke s hrobmi svojich rodičov v Černovej, a taktiež po rozlúčke so svojimi bratmi a sestrami, sa mohol vydať na cestu kňazskej služby podľa pokynov svojho biskupa.

Mladý kaplán v podmienkach slovenskej reality

Prvé kaplánske pôsobenie A. Hlinku bolo na Orave, v Zákamennom-Kline (v súčasnosti Zákamenné), kde nastúpil začiatkom júla 1889. Vzhľadom na vek tamojšieho farára, Juraja Ondriša, rozhodujúca starosť o kostol, faru a školu pripadla na plecia A. Hlinku. Farnosť mala až 2500 veriacich.

Podmienky pre mladého kaplána neboli vôbec jednoduché a ani príjemné. Dostal studenú a vlhkú izbu medzi kuchyňou a komorou so zlým a ťažkým vzduchom. Drevený kostol sa rozpadával. Pomery na fare taktiež neboli povzbudzujúce. Gazdiná sa často škriepila s nahluchlou slúžkou, trieskala kuchynským riadom, a mladý kaplán musel občas sám zakročiť. Farár si zvykol na túto realitu a na svojho kaplána sa spočiatku pozeral nedôverčivo.

Ďalším kaplánskym miestom A. Hlinku bola Svätá Alžbeta na Liptove, kde nastúpil v máji 1890. Aj tu ho čakal starší farár, Štefan Matis. A aj tu bol celý jeho deň naplnený horlivou službou pre kostol, faru a školu. Tretie miesto jeho pôsobenia ako kaplána bolo na Orave, v Tvrdošíne. Tamojším farárom bol Peter Viecha. Bola to už mestská farnosť, prinášajúca lepšiu možnosť stretnutí s mládežou a inteligenciou. Súčasne bola vhodná aj pre prípravu A. Hlinku na farárske skúšky, ktoré zložil v Spišskej Kapitule.

Mladý farár bojujúci proti alkoholizmu obyvateľstva

A. Hlinka, pôsobiaci ako kaplán dva roky a 10 mesiacov, nastúpil na svoju prvú faru ešte pred zložením synodálnej skúšky. Bola to fara v obci Tri Sliače (v súčasnosti Liptovské Sliače). Keďže Tri Sliače sa nachádzali blízko Ružomberka a Černovej, bolo to pre neho domáce prostredie.

Keďže bol poučený svojou takmer trojročnou kaplánskou skúsenosťou, zariadil sa ako 28-ročný kňaz na fare podľa vlastných predstáv. Vzhľadom na to, že rodičov už nemal, vzal si na faru svoju sestru Annu, pochádzajúcu z prvého manželstva, ako gazdinú, spolu s jej manželom. Mal ju veľmi rád, keďže ako staršia sestra ho pomáhala vychovávať v detskom veku, a tým mu akoby pripomínala a nahrádzala matku.

Bola to gazdovská fara, spojená s hospodárením na farských pozemkoch. Jeho sestra a švagor hospodárili dobre a zaviedli aj chov oviec. Zo získaných prostriedkov boli napríklad predplácané všetky slovenské časopisy a zakúpené knihy do knižnice.

A. Hlinka posielal finančné prostriedky aj svojmu priateľovi Vavrovi Šrobárovi (1867 – 1950), neskoršiemu významnému slovenskému politikovi a lekárovi, na skončenie jeho štúdií v Prahe, ktoré úspešný študent následne vrátil.

Katolícke noviny, ktorých vydavateľom a šéfredaktorom bol Martin Kollár (1853 – 1919), slovenský katolícky kňaz a vlastenec, uverejnili v roku 1894 článok A. Hlinku s názvom: „Jako zachováme ľud slovenský?“ Článok poukázal na osobné skúsenosti vtedy 30-ročného slovenského farára, ktorý odvážne a priamo pomenoval reálne dôsledky vplyvu držiteľov moci nad slovenským ľudom. Súčasne poukázal na Židmi presadzovanú maďarizáciu, a na nevyhnutnosť vyviesť ľud z hospodárskeho a mravného marazmu.

Veľkou pliagou slovenského ľudu v Troch Sliačoch bol alkoholizmus. Aj tu existoval zaužívaný spôsob života, v ktorom ľudia míňali svoje posledné peniaze na alkohol v krčme patriacej židovskému krčmárovi. A. Hlinka nemohol docieliť zlepšenie tejto zúfalej situácie svojou pastoračnou činnosťou, a preto povolal na pomoc misionárov z Moravy.

A. Hlinka povedal o problematike alkoholizmu:

„U našich ľudí pálenka má divotvorný účinok. Keď je zima, vypije si pálenky, keď je horúčosť, inšie ho neochladí, len pálenka. Keď je unavený, posilní ho pálenka. Keď je zarmútený, teší ho pálenka, hladného kŕmi pálenka, narodeného víta pálenka, mŕtveho odprevádza pálenka, a to je vždycky a skoro všade tak. Z tejto príčiny ľud kŕčovite pridržiava sa pálenky. Ľud, počujúc, že misionári ostro kážu proti tomuto divotvornému lieku, s pochopiteľnou nedôverou očakával sväté misie.“

Traja kňazi z Moravy (František Hradílek, Jozef Tomášek, Ignác Blaha) vykonali v Troch Sliačoch skvelé dielo. Celkovo 700 ľudí vstúpilo do spolku striezlivosti s prísľubom, že nikdy v živote nevstúpia do krčmy. Farári z okolia následne taktiež pozvali týchto misionárov, a to do Stankovian, Liskovej a Likavky. Majiteľ krčmy nebol nadšený z tejto zmeny. Nazval A. Hlinku nevzdelaným a sprostým, a búril proti nemu ľud.

Založenie spolku pre materiálne povznesenie ľudu

A. Hlinka bojoval nielen za posilnenie jemu zvereného ľudu v katolíckej viere, ale aj za jeho vyslobodenie z materiálnej biedy. Podnietila ho k tomu aj zúfalá sociálna situácia obyvateľstva, ktorú vyvolal požiar v Troch Sliačoch 2. novembra 1894. Zbieral príspevky od rôznych darcov pre obete požiaru, ktoré súčasne povzbudzoval, avšak cítil, že potrebné je robiť aj niečo iné.

Slovenský mesačník Národný hlásnik, ktorého vydavateľom a šéfredaktorom bol slovenský redaktor Ambro Pietor (1843 – 1906), uverejnil v roku 1897 článok A. Hlinku s názvom: „Zakladajme potravné spolky!“ A. Hlinka v tomto článku spomínal na zúfalú situáciu po požiari v Troch Sliačoch. Súčasne poukazoval na príklad pracovitého židovského krčmára, ktorý zomrel nedávno v Stankovanoch na Liptove. Tento muž, ktorého pôvod bol obyvateľom neznámy, prišiel do Stankovian ako veľmi chudobný, avšak zanechal po sebe majetok niekoľko tisíc zlatých.

Autor článku vyzýva ľud k pracovitosti a konštatuje:

„Nie je dosť len rukami robiť, ale musíme aj rozumom hýbať, ak chceme mať sa dobre. Musíme nasledovať svojich Dávidov, Marekov, a od nich sa učiť, že veru dnes nie sú už tie časy, kde padali by do huby pečené holuby. Dnes musíme k rukám aj rozumu pridať, čítať a vzdelávať sa, potravné a gazdovské spolky zakladať, jeden druhého poučovať.“

A. Hlinka založil v Troch Sliačoch v roku 1894 „Gazdovsko-potravný a úverný spolok“, a stal sa jeho predsedom. Ľud svojmu farárovi síce dôveroval, avšak spočiatku sa bránil vkladaniu podielov do spolku. Bol pod vplyvom tradície prenechania financií do židovských rúk. V Troch Sliačoch bol Žid v jednej osobe richtárom, notárom, výborníkom a radcom. Aj v tomto prípade platilo, že nový spolok znamenal pre neho neželanú hospodársku konkurenciu. Výsledkom bolo, že Židia ohovárali A. Hlinku pred ľudom. Tvrdili, že farár má kostol a nepotrebuje spolok, a že peniaze tam vložené prepadnú.

Aby farár rozptýlil vyvolané pochybnosti a obavy, on sám a jeho príbuzní vložili vlastné podiely do spolku, ktorý mal následne až 170 členov. Valné zhromaždenie spolku sa konalo 2. decembra 1894, teda jeden mesiac po tragickom požiari v Troch Sliačoch. Farár z Troch Sliačov prelomil starú zásadu, podľa ktorej farárovi patrí breviár a kostol. Priniesol novú zásadu, podľa ktorej farárovi patrí breviár, kostol, ale aj starosť o hmotný blahobyt svojho ľudu.

Brožúra o spolkoch a posolstvo aj pre slovenskú súčasnosť

A. Hlinka povzbudzoval svojich bratov v kňazskej službe v Katolíckych novinách slovami, ktoré sú aktuálne aj pre súčasnosť:

„Bratia oltárni, do práce sa! Učiňme si priateľov nie z mamony, ale z ľudu, ktorý v deň navštívenia a skúšky k nám sa vinúť bude. Dnes nemáme už čo stratiť. Priazeň sveta sme už dávno stratili. Všetko je proti nám. Každý na nás cerí zuby, len ľud hľadá vodcov. A kto má byť prirodzenejším vodcom jeho, než ten, ktorý v jeho osudoch, priaznivých a nepriaznivých, podiel berie? Kto? Jeho duchovný otec, kňaz jeho. Ak premeškáme dnešnú príležitosť, aj ľud od nás odvrátia, a my osamotení môžeme nariekať na zrúcaninách jeruzalemských, nepriatelia však vysmievať sa nám budú.“

Karol Salva (1849 – 1913), kníhtlačiar a vydavateľ v Ružomberku, vydal v roku 1895 brožúru A. Hlinku s názvom „Ako založíme gazdovsko-potravný a úverný spolok“. Brožúra bola zložená z úvodu, stanov, uverejnených v slovenčine a maďarčine, a končí doslovom. Autor v úvode brožúry píše:

„Cieľom týchto spolkov má byť: ľud priúčať gazdovlivosti, zachrániť ho pred úžerou, poskytnúť mu lacnejšie potravné články, a pri tom aj nejaký osoh docieliť.“

Záver brožúry poukazuje na realitu rozvratu vtedajšej slovenskej spoločnosti. Tento opis je mimoriadne aktuálny aj pre slovenskú súčasnosť:

„Do práce sa tedy, však sme pre prácu stvorení. Láska k blížnemu, láska k svojeti, povinnosť nám Bohom uložená, volá: Už je čas zo sna sa prebudiť! Pôda sa trasie pod nohami, gazdovia hynú, majetky do rúk cudzích prechádzajú, ľud sa znemravňuje, opúšťa vlasť, ktorá živila predkov jeho! Tieto veci nech nám dodajú zmužilosti a povzbudia k činnosti.“

A. Hlinka považoval podobné spolky za základ pre znovuzrodenie kresťanskej spoločnosti, a pre vyslobodenie ľudu z materiálnej a duchovnej neslobody.

Katolík formovaný v boji alebo kto skutočne slúži Bohu a národu

Dielo a odkaz A. Hlinku, zamerané na duchovnú a materiálnu záchranu slovenského národa, vyplýva z jeho neustálych zápasov, ktoré viedol. Tieto zápasy však vôbec nemusel viesť, ak by sa rozhodol nebojovať. Aj on mohol zdôvodniť pohodlný a pasívny postoj výhovorkou, použiteľnou v každej dobe, skrývajúcou zbabelosť do plášťa falošnej pokory. Aj on mohol „pokorne“ poukázať na vhodnejších kandidátov pre také veľké úlohy. Na šťastie pre nás, Slovákov, rozhodol sa bojovať. Všetko sa mohlo vyvinúť aj celkom inak.

Boj za „slovenskú vec“ začal v jeho mysli možno už v príprave na gymnaziálne štúdium v Ružomberku, keď ako chlapec musel absolvovať súkromnú výučbu maďarčiny. Dokázal odolať vábeniu autorít, ktoré považovali maďarčinu za niečo hodnotnejšie a vyspelejšie, než slovenská reč, a najmä otvárajúce bránu do sveta budúcej kariéry.

Servilné skláňanie sa súčasných Slovákov pred angličtinou, zanášajúcou svojimi banálnymi nánosmi slovenčinu, poukazuje na stále rovnakú dilemu slovenského človeka, patriaceho k malému národu. A. Hlinka sa nesklonil.

Ďalšia skúška vernosti Slovensku a jeho jazyku prišla v kňazskom seminári, v ktorom ako bohoslovec formuloval svoj statočný postoj k významu slovenčiny, a to aj voči duchovným autoritám. Kritický prístup týchto autorít k slovenskému vlastenectvu, a riziko vylúčenia zo seminára, boli daňou, ktorú sa rozhodol zaplatiť, aby nezradil Boha, svoj národ a seba samého.

Vo svojom okolí bol konfrontovaný s celkom opačnými postojmi. Aj dnes je cesta katolíka, kráčajúceho skutočne tradičným katolíckym a vlasteneckým krokom, cestou proti prúdu, s perspektívou kritického nálepkovania o neposlušnosti. Aj dnes rozdávajú tieto nálepky predstavitelia duchovnej a svetskej moci, národnej aj nadnárodnej.

Strata oboch rodičov a postavenie siroty v období nástupu do kňazskej služby bola náročnou skúsenosťou, ponúkajúcou možnosť utiahnutia sa do seba samého a do melancholických spomienok na detstvo. Tvrdé podmienky jeho prvých kaplánskych začiatkov, ponúkajúcich mu obrazy nevľúdnej reality slovenského života, boli možno Božím zámerom, aby odolal pokušeniu rezignácie prostredníctvom vlastnej aktivity.

Významným motívom pre jeho chápanie poslania katolíckeho kňaza ako vodcu a záchrancu zvereného ľudu, boli ničivé dôsledky alkoholizmu, vyžadujúce jeho okamžitý zásah. Mohol sa pomodliť za nápravu ľudu a pozerať sa, či Boh vypočuje túto modlitbu. On však spravil viac, povolal misionárov a videl, ako spolky striezlivosti vyslobodzujú slovenský ľud zo Satanovho zovretia. A pripravujú o veľké zisky obchodníkov s alkoholom, ktorí ho začali nenávidieť.

Spolková činnosť sa stala pre A. Hlinku aj významným nástrojom na materiálne pozdvihnutie Slovákov. Nedokázal sa pozerať na to, ako materiálna bieda a alkoholizmus spoločne napomáhajú ceste slovenského ľudu pod hospodársku závislosť na rôznych úžerníkoch. Je prirodzené, že ani títo „poskytovatelia úverov“ neboli nadšení z toho, keď peniaze slovenského ľudu začali plniť slovenské spolkové pokladnice. Na obzore pribudli ďalší nepriatelia, bohatí a mocní.

A čo súčasné Slovensko? Je zjavné, že aj súčasní Slováci majú právo a povinnosť zvolať, spolu s A. Hlinkom:

„Pôda sa trasie pod nohami, gazdovia hynú, majetky do rúk cudzích prechádzajú, ľud sa znemravňuje, opúšťa vlasť, ktorá živila predkov jeho!“

A po tomto zvolaní, ako súčasť Cirkvi bojujúcej, nastúpme do boja v službe pre Boha a slovenský národ. Bojujme na tom bojisku, ktoré Prozreteľnosť pripravila práve pre nás. Bojujme v našich súčasných slovenských zápasoch, ku ktorým sme boli povolaní. Bojujme za vyslobodenie slovenského národa a štátu z područia mocností, ktoré ničia jeho duchovnú a materiálnu slobodu, národnú a štátnu suverenitu, a držia ho v duchovnom a materiálnom otroctve.

Neutekajme do sveta moderných falošných duchovných vízií a proroctiev, napomáhajúcich pasívnemu vyčkávaniu na veľkých záchrancov a na veľké zázraky. Neutekajme ani do sveta politických mýtov, projektujúcich ďalšie zástupy starších bratov, ktorí nám pomôžu. Práve to je veľká slabina slovenských bojovníkov, ktorú Satan často využíva v celých dejinách slovenského bojiska. Zázraky neprídu a nikto nám nepomôže. Len Boh a my sami. A. Hlinka to vedel. A preto bojoval.